Vždy som si chcela vyskúšať, aké to je, keď vás niekto nakreslí. Ako asi vidí moje telo umelec? opisuje svoje pocity 24-ročná Bea. Nachádzame sa v ateliéri kresby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, a hoci je piatok popoludní, takmer všetky stojany sú obsadené kresliacimi študentmi.
Bea sedí nahá na podstavci, okrem nej sú tu ďalší štyria modeli. Dve samostatne pózujúce dievčatá, vľavo dvojakt, muž a žena v klasickej polohe. On sedí na stoličke, ona leží na jeho nohách, s ruku spustenou takmer k zemi. Po dohovore jedna z modeliek súhlasí, aby sme ju odfotografovali.
V kabinete stretávame aj staručkého pána Emila. Odkedy odišiel zo zboru Slovenskej filharmónie do dôchodku, pravidelne pózuje. Z lásky k umeniu, ako tvrdí. Ale i peniaze potešia, za akt dostane v hrubom štyri eurá na hodinu, za polakt (v spodnej bielizni) dve deväťdesiat a za portrét dve eurá desať. Dnes ho pedagógovia nepotrebujú, tak si aspoň sadne do školského bufetu na pivo.
Najlepšia brigáda
Počkáme na prestávku, podľa náročnosti polôh sa oddychuje po dvadsiatich alebo štyridsiatich minútach, ale ako vysvetľuje modelka Bea, po štyroch hodinách bolí človeka tak či tak každý sval. Dokonca aj pri ležiacej polohe. „Nie je to tak, že ležíte a relaxujete. Po desiatich minútach vám napríklad stŕpne ruka. Alebo vás rozbolí chrbát. Najhoršia je póza, keď sedím, prekrížim nohu cez nohu a hlavu skloním ku kolenu,“ hovorí.
Dnes je tu piatykrát, nedávno skončila štúdium na Slovenskej technickej univerzite, kde na nástenke visel oznam, že študenti výtvarnej školy hľadajú modelov. Už vtedy ju to lákalo, ale popri štúdiu nemala čas. Teraz je nezamestnaná. „Čo sa týka peňazí, je to lepšie platené než ostatné brigády v Bratislave,“ vysvetľuje.
„Spočiatku som sa hanbila, teraz si ani neuvedomujem, že som nahá. Všetci sa tu správajú tak prirodzene a profesionálne, až na to zabúdam,“ hovorí a nadšene dodáva, že každý by si to aspoň raz v živote mal vyskúšať.
„Úžasne to dvíha sebavedomie. Podľa mňa na tých kresbách vyzerám oveľa krajšie ako v skutočnosti. Práve dnes som dostala jednu do daru, povedala som študentovi, čo ma kreslil, že je najkrajšia zo všetkých, ktoré som doteraz videla.“
Ateliér kresby na VŠVU v Bratislave.
FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Ako kreslia grafici
Večerný akt má na umeleckých akadémiách tradíciu, charakteristický je rešpektom k modelu a dôstojnou atmosférou, hoci v minulosti pózovali takmer výlučne muži. Napríklad renesanční umelci považovali ženské telo za „nedokonalý variant mužského“, za nesúrodé a nevhodné na kresbu. Nemalo totiž svaly a viditeľnú anatómiu. Do 19. storočia sa ženský akt iba maľoval. Práve v Taliansku v období renesancie sa na umeleckých školách objavili prví profesionálni modeli.
Kabinet kresby na VŠVU má v súčasnosti sedem pedagógov, navštevujú ho študenti zo všetkých katedier a tomu sa prispôsobuje koncepcia výučby. „Pre reštaurátorov, ktorých učím, je dôležité, aby zvládli kompozíciu, proporcie a základy anatómie,“ hovorí vedúci kabinetu, docent Dávid Čársky. „Najvhodnejší je pre nich mladý model približujúci sa čo najviac ideálu krásy. Tak ako ho vnímalo historické umenie.“
Jeho kolega docent Ján Fekete pózovanie starého človeka nevylučuje, podmienkou je, aby bol výrazný a expresívny. „Mojich dizajnérov a architektov sa snažím skôr uvoľniť, dostať ich do emotívnejších a gestických polôh. Chcem, aby dokázali vyjadriť charakter, auru modelu,“ hovorí.
Rozdiel v prístupe vidí i modelka Anna. „Neviem to ohodnotiť z odborného hľadiska, ale vidím, že dizajnéri a grafici majú akúsi ‚robotickú‘ kresbu. Ostré kĺby, rysy. Zato reštaurátor, to je jemná práca s uhlíkom, tieňovanie. Bol tu i taký študent, čo ma nakreslil o tridsať kíl ťažšiu. Ale väčšinou vyzerám na papieri lepšie ako v skutočnosti,“ myslí si študentka Univerzity Komenského.
Pózuje dva roky, vníma to ako prácu, pri ktorej si môže oddýchnuť, porozmýšľať a zameditovať. „Samozrejme, nie v každej polohe,“ smeje sa, už oblečená v župane. „Som rada, že som zvečnená, niekedy sa so študentmi dohodnem a po hodnotení mi svoje kresby darujú.“
Zbierať diela začínajúcich umelcov nie je zlý nápad, legendárny je príbeh Gerda Harryho „Judyho“ Lybkeho, ktorý tak robil v rokoch 1983 až 1987, keď pózoval ako nahý model študentom lipskej Hochschule für Grafik und Buchkunst. Ešte počas komunizmu si vo svojom byte zriadil tajnú výstavnú sieň, dnes je majiteľom galérie Eigen + Art, jednej z najlepších galérií v Nemecku.
FOTO SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Pózuje dvadsať rokov
Je model, ktorý si sadne a vznikne póza. Potom sú takí, ktorým zbytočne hovoríte, aby dali nohy sem, hlavu tam, sú strnulí. „Napriek tomu treba každú pózu konzultovať s modelom, on najlepšie vie, čo ešte vydrží a čo už nie,“ hovorí docent Stanislav Bubán.
„Stalo sa nám aj to, že modelka na workshope odpadla. Mala ťažkú pózu, modliacu sa kľačiacu ženu, nezadal ju náš pedagóg, ale externý, ktorý možno nemal toľko skúseností,“ spomína. Výhodou je, ak model cvičí jogu, podľa Anny pomáha pri bolesti zo skracovania svalov aj magnézium.
„Čo sa týka póz, nič nové nevymyslíte. Tých klasických sú stovky, ja sa rád inšpirujem tými, ktoré používali na akadémiách od renesancie až po 19. storočie. Pri výučbe reštaurátorov je to logické,“ dodáva Čársky. „Sú to základné postoje ako prenesenie váhy na jednu nohu pri stojacej póze, sediaca alebo ležiaca postava, figurálna kompozícia.“
Najväčšie problémy robia študentom detaily končatín, rúk a nôh. Pedagóg hneď zbadá, ak ich nemáte naštudované, darmo nahodíte celú figúru proporčne správne.
Zaujímavé je i cvičenie, keď model stojí minútu-dve v expresívnej až barokovej póze, napríklad s roztiahnutými rukami, otvorenými ústami a študenti sa iba pozerajú. Potom odíde a oni kreslia, čo si zapamätali. „Volám to mentálne videnie, občas to zadám svojim študentom,“ hovorí Bubán, ktorý učí kresbu módnych návrhárov, textilných dizajnérov, šperkárov, keramikov a sklárov.
Jediným mužským modelom bol v piatok popoludní 45-ročný Roman. Pracoval ako esbéeskár v hoteli Kyjev, keď ho na ulici pred hotelom oslovili študenti VŠVU.
„Je to už dvadsať rokov, čo sem chodím. Najprv som štyri roky pózoval v ateliéri sochy, potom som išiel ku grafikom a teraz kolujem po celej škole. Nerobím to ani tak pre peniaze, skôr ma to baví, oddýchnem si a mám pocit, že pomáham umeniu,“ vysvetľuje dôvody, prečo vo svojom voľnom čase dochádza na kopec na Drotárskej ulici, kde sa nachádza najväčšia z budov Vysokej školy výtvarných umení.
Kresby študentov, ktoré vznikli pod vedením vedúceho kabinetu Dávida Čárskeho. Zľava: Ronald Doboš (2009, uhoľ na papier), Zuzana Machatová (2008, uhoľ na papieri), Ondřej Mácha (2009, uhoľ na papieri) a Ladislav Pleva (2008, uhoľ na papieri). FOTO: Archív VŠVU
Modelka, z ktorej sa stala uznávaná maliarka
Dieťa ulice, modelka slávnych maliarov, obyvateľka búrlivého Montmartru a prvá žena, ktorej dovolili vystaviť svoje diela na každoročnom parížskom Salóne.
Suzanne Valadon sa narodila v roku 1865 slobodnej práčke a osamelé detstvo prežila len vďaka tomu, že sa utiahla do sveta snov. Matka ju nepodporovala ani nemilovala.
Od deviatich rokov sa živila sama, pracovala ako viazačka pohrebných vencov, čašníčka, predavačka zeleniny, dokonca rok vystupovala v manéži ako akrobatka. Mala šestnásť, keď spadla z visutej hradzy a pre zranenie ukončila cirkusovú kariéru. V tom čase už bola hviezdou vykričanej parížskej štvrte Montmartre, kde šokovala nielen svojimi provokatívnymi vystúpeniami, ale i neobyčajnou krásou.
Začala pózovať maliarom ako Henri de Toulouse-Lautrec, Pierre-Auguste Renoir či Pierre-Cécile Puvis de Chavannes, mnohým bola súčasne i milenkou. V osemnástich porodila syna Maurica Utrilla (tiež známy umelec), kto bol jeho otcom, nevedela ani ona sama.
Maľba ju priťahovala, nemohla si však dovoliť hodiny kreslenia, tak aspoň pozorne sledovala, ako ju kreslia veľkí majstri. Toulouse-Lautrec bol prvý, komu ukázala svoje práce a presvedčil ju, aby neprestávala. Maľovala portréty, krajinu, zátišia, ale preslávila sa ženskými aktami. Vyvolali pobúrenie, v 19. storočí bolo nepredstaviteľné, aby žena používala živý nahý model.
Kritici jej vyčítali nevkus, aktom ohyzdnosť a nedostatok pôvabu, obvinili ju z nenávisti voči ženám. Valadon v maľbách priznávala, že jej modelky pochádzajú z robotníckej triedy, tak ako ona, ich telá zobrazovala bez idealizovania, používala žiarivé farby a hrubé obrysové linky.
Medzi jej mentorov a obdivovateľov patril i Edgar Degas, v roku 1893 kúpil niekoľko jej diel a do konca života boli blízkymi priateľmi. Bol jedným z mála umelcov, ktorému nepózoval ako modelka.
Suzanne Valadon: The Blue Room (1923). FOTO -WIKIMEDIA
Henri de Toulouse-Lautrec: The Hangover – Portrait of Suzanne Valadon (okolo roku 1888). FOTO - WIKIPEDIA
Naznámejší portrét Suzanne Valadon namaľoval Pierre-Auguste Renoir v roku 1883. Nesie názov Dance at Bougival. FOTO - WIKIPEDIA
