Súčasťou festivalu Jeden svet v Bratislave je aj dokument Tábor 14 – Zóna absolútnej kontroly dortmundského rodáka Marca Wieseho. Film je príbehom Shina Dong-huy〜ka, o ktorom už písal americký žurnalista Blaine Harden v knihe (jeho kniha vyšla v nemčine pod názvom Flucht aus Lager 14 – Útek z tábora 14).
Sprítomnené utrpenie
Shin Dong-huyk sa narodil v severokórejskom trestaneckom tábore a strávil v ňom dvadsaťtri rokov. Zakúsil všetku iracionálnosť násilia, keď moc pôsobí ako halucinogén a jej nositelia sú zbavení akýchkoľvek morálnych zábran. Poznal diktatúru primitívnych pudov, čo medziľudské vzťahy menia na imperatív: „Prežiť možno len v otrockej poslušnosti, bez vzájomnej solidarity, v neprítomnosti istej kolektívnej potreby.“
Aby prežil, udal matku a brata, ktorí pripravovali útek. Vďaka tomu zostal nažive, no s otcom sa neskôr stal svedkom ich verejnej popravy. Neplakal. Nevedel, že sa to má, súcit spoznal až ako štrnásťročný – vďaka staršiemu spoluväzňovi. Až vtedy začal uvažovať o človeku ako o ľudskej bytosti. Dovtedy sa jeho myslenie vyvíjalo mimo zvyčajných kategórií a pojmov, akými sú ľudskosť, rodina, spolupatričnosť.
Film je viacžánrovou rekonštrukciou príbehu. Tvoria ho monológy hlavného protagonistu, ktorému sa z tábora poradilo utiecť do Južnej Kórey, rozhovory s veliteľom väzenskej stráže a s dozorcom, ktorí emigrovali do tej istej krajiny, ako aj animácie.
Shin vlastný príbeh rozpráva prerývane, vo veľkých pauzách a v úplnom tichu. Kamera ho sníma detailne a v dlhých záberoch, sprítomňuje prežité utrpenie, ba každé jeho citové pohnutie. Svedectvá všetkých troch postáv ilustrujú animované, sivé obrázky s kontrastnou červenou v podobe vejúcej vlajky.
Sú ozvučené tak, že celkovú expresivitu epizód ešte zosilňujú. Iným výrazovým prostriedkom dokumentu sú amatérske zábery, nakrútené jedným z dozorcov.
V Soule je iba neistota a zmätok
Shin má na nohách jazvy a popáleniny, zmrzačili mu ruky. Najbolestivejšie sú však rany na duši: poznal len koncentrák a vlastne nikdy z neho neodišiel a neodíde. Nesie si ho všade so sebou.
Rád by sa raz vrátil na miesta, kde strávil istým spôsobom bezpečné a šťastné detstvo a kus mladosti. Dlho nepoznal iný svet a jeho myšlienka na útek sa nezrodila z pocitu neslobody. Pre svet vonku sa rozhodol preto, lebo ho hnala túžba zistiť, či za ostnatým drôtom ozaj existuje všetko to lákavé a neznáme, ako mu o tom rozprával nový väzeň. V Soule, kde teraz žije, cíti len nepokoj, zmätok, neistotu a neukotvenosť.
Veliteľ väzenskej stráže uzavrel svoje rozpamätávanie sa i priznanie slovami: „Všetci sme ľudské bytosti.“ Ešte pamätnejší je, žiaľ, jeho výrok z čias, keď pôsobil v tábore: „Keď sme chceli mať čisté ruky, väzňom sme prikázali, aby zabili toho či onoho spoluväzňa, inak ich my zabijeme.“
Film sa končí titulkom oznamujúcim, že „v KĽDR je v súčasnosti 200 000 politických väzňov“. Mementom je i Wieseho dokument, mobilizujúci naše civilizačné úsilie, nakrútený v mene obývateľnejšej budúcnosti.
Film sa na bratislavskom festivale Jeden svet premieta aj v pondelok 25. novembra.
