Zvyčajne to trvá dlho, no tentoraz to išlo veľmi rýchlo. Keď PETER LIPA uprostred nahrávania dostal od Milana Lasicu nové texty, začal zároveň pracovať na novej platni. Štrnásť pesničiek zveril rôznym muzikantom a vzniklo niečo iné ako nahrávka Lipa spieva Lasicu (2005).
Po dlhej pauze ste za dva roky vydali dva nové albumy aj knihu rozhovorov. Bolo to plánované ako bilancia k vašim sedemdesiatinám?
„Nemal som pocit, že mám nejaký autorský pretlak, ani že treba spraviť niečo špeciálne k jubileu. Hlavným impulzom boli Lasicove texty. V čase nahrávania albumu 68 som od neho dostal štrnásť nových vecí. On nepíše len tak, na požiadanie. Musí mať náladu, potom sa do toho pustí a naraz to urobí. Cítil som sa zaviazaný, tak som paralelne začal robiť na ďalšom albume.“
Takže duet Muž činu je vlastne isté poďakovanie?
„Ponúkol som mu, či si nechce zaspievať v ktorejkoľvek pesničke, vybral si túto. Považujem to trochu aj za jeho platňu. Preto má na obale tiež meno. Nebyť nových textov, pokojne by som na ďalšie nahrávanie počkal dva-tri roky.“
Kým pri textoch to bolo jasné, pri hudbe uvádzate Peter Lipa a priatelia. Podľa čoho ste si vyberali spoluautorov?
„Mal som pripravené demáče, základné melódie a tie som dal šiestim ľuďom. Pôvodne som chcel, aby ich bolo sedem, lebo je štrnásť piesní, ale Marián Čekovský je veľmi rýchly, takže stihol štyri. Oskar Rózsa, Juraj Tatár, Martin Gašpar, Roland Kánik a Boris Urbánek majú po dve pesničky. Vedel som, komu čo môžem dať. Samozrejme, každý by vedel všetko, akurát nik by nevedel spraviť latino tak ako Roland. On je špecialista. A ešte Boris urobil barokovú etudu s flautou. Presne takú pestrosť som chcel. Mám radosť, keď ľudia dostanú nový album a je to niečo iné. Inak hrozí jednotvárnosť. Jednotiacim prvkom sú Lasicove texty, moje melódie a spev. Všetci autori mali absolútnu slobodu.“
Zjavne aj autor obalu Marek Ormandík. Symboly, ktorými sú často vyzdobené verejné záchody na zadnej strane asi dosť vašich fanúšikov prekvapia.
„Aj mňa to prekvapilo. Bol to jeho nápad, no ja nerád obmedzujem kolegov. To sa týka výtvarníkov aj hudobníkov. A na textára už vôbec nemám dosah, ale to je v poriadku lebo väčšinou nemám výhrady. Lasica mi jednoducho dá texty, ktoré sú dobré a medzi nimi je niekoľko ešte lepších.“
V booklete sú špeciálne zaujímavé dve mená - bubeník Mino Cinelu a Pavol Habera. K nim ste prišli ako?
„Album nemá veľa sólistov. Keď Čeky povedal, že do jeho skladby by to chcelo perkusie, napísal som Minovi, s ktorým sa už dlhšie poznám. On si vždy rád zahrá, keď sa mu zaplatí, ale tentoraz to urobil na základe našich dobrých vzťahov z minulosti, takže nežiadal žiaden honorár. Paľa priniesol Ďuro Tatár, to bolo pre mňa ďalšie prekvapenie. On má vlastné, dobre vybavené štúdio a veľmi sa zaujíma o nahrávanie. Baví ho to a robí to dosť dobre. A tak zmixoval dve pesničky.“
Keď album robí niekoľko producentov v rôznych štúdiách, kľúčový je mastering. Kto je Vlado Meller?
„Keď vyšiel nový Jamie Cullum, zaujímalo ma, kto ho mastroval, a v kreditoch som objavil meno Vlado Meller. Tak som si našiel adresu a napísal mu. Zistil som, že je Košičan, slovenský emigrant po roku 1968, ktorý sa uchytil v New Yorku a vypracoval sa v tejto brandži. Jeho sadzby tomu zodpovedajú, ale nakoniec sme sa dohodli na rozumnom kompromise.“
Album je nahraný a vydaný, s akými muzikantmi ho však vlastne budete hrať na koncertoch?
„Na bicie hrá Robo Rist, na klávesy môj syn Peter, basista je Michal Šimko, flauty a saxofóny Michal Žáček. To je moja aktuálna základná zostava. Máme nacvičených sedem pesničiek z novej platne. Samozrejme, znie to celkom inak. Je to v tej istej tónine, v tom istom tempe, ale všetko ostatné je pomenené. Tie aranžmány sa nedajú vo štvorici zopakovať, ale potom ani netúžim. Pesničky z albumu by nemali byť v laboratórnom stave, naopak som rád, keď sa menia. Na koncerte je priestor ukázať niečo iné.“
