V niekom možno nostalgicky vynášajú na povrch vlastné zážitky, iných desia obavami o svoje deti.
Sú to celkom obyčajné situácie. Máte šestnásť – osemnásť rokov a idete s kamošmi na „lyžiarsky“ do hôr, potom cez víkend na chatu, na diskotéky, k moru alebo skrátka hocikam, kde si môžete robiť, čo sa vám zachce.
Máte trochu zo všetkého, čo na to potrebujete – trochu času, peňazí, drzosti, odvahy a najmä chuť baviť sa a tráviť čas s ľuďmi, s ktorými je vám dobre.
A teraz si predstavte, že by toto všetko s vami zažil aj váš otec alebo mama. Trochu zvláštne, nie?
Fotografovi Milanovi Illíkovi sa to podarilo. Na základe svojho otvoreného vzťahu so synom sa dostal do partie tínedžerov. Vznikla z toho séria dokumentárnych fotografií Crew Teens, ktorá však vôbec nie je obyčajná.
Fotka kúpajúcich sa chlapcov a dievčat získala hlavnú cenu na Slovak Press Photo a séria uspela aj na Czech Press Photo. Do konca týždňa si sériu môžete pozrieť v Pisztoryho paláci v Bratislave na festivale Off.
Čo za tým je
Netreba za tým hľadať žiadny premyslený koncept. Tak by to ani nešlo. „Všetko to vzniklo celkom prirodzene, stále totiž fotím život okolo seba. Aj kamaráti ma poznajú ako človeka s fotoaparátom na krku,“ hovorí Milan Illík.
Takto fotil aj svoje deti, nijaké štylizované portréty, skôr každodenné situácie, v ktorých sa ocitli.
Keď sa potom jeho syn začal stretávať s kamarátmi zo školy, dostal sa medzi nich a asi po roku ich spoločné akcie začal aj fotiť.
Tiež vraj premýšľal, ako sa mu podarilo dostať sa tak blízko. „Myslím, že to ovplyvnil môj vzťah s Viktorom, ktorý je veľmi otvorený. Sme kamaráti a vždy som sa mu snažil vysvetliť, aby predo mnou nič neskrýval, aby neklamal, a ak by mal nejaký problém, aby mi o tom vedel povedať. Dokázali sme si vytvoriť vzťah, v ktorom sa Viktor mohol správať pred kamarátmi tak, akoby som tam ani nebol. Vedel, že mu nebudem nič rozkazovať,“ vysvetľuje.
Bol rád, že ho partia gymnazistov medzi seba prijala, no pochyby či obavy neutíchli. Aj kamaráti mu vraveli, že si nevedia predstaviť, ako to môže fungovať.
„Niekedy, keď sme sa vrátili z trojdňovej akcie, som sa sám seba pýtal, či som mal právo byť tam s nimi, či to nie je divné. Ale na druhej strane som bol nesmierne rád, že môžem byť súčasťou synovho sveta, že môžem vidieť, čo robí.“
Koľko chceme vedieť
Možno preto sú niektoré fotografie pre rodičov tínedžerov dráždivé. Na stole sú fľašky s alkoholom, chalani sa iba v rifliach hádžu do kopy snehu, spolu s dievčatami hrajú „fľašu“ a oblečenie ide dolu... „Mám pocit, že mnohí rodičia to nechcú vidieť. Tušia, že ich dieťa občas vystrája, no nechcú o tom vedieť a hovoriť. Až keď sa niečo prihodí, tak je z toho veľký problém,“ hovorí Illík.
Stretol sa však aj s reakciou rodiča, ktorý bol rád, že s jeho „dieťaťom“ vyráža na chatu aj niekto dospelý. „Samozrejme, aj ja som mal strach, aby sa im niečo nestalo, všetci v tomto veku občas robia hlúposti, ale bol som tam, mohol som ich trochu upozorniť a oni to zobrali.“
S odstupom
Takto to pokračovalo, až kým neskončili „gympel“. Fotky im ukázal, keď zmaturovali. „Potrebovali čas – aj fotky, aj ja, aj oni,“ hovorí.
Zo začiatku vraj naozaj netušil, že by z toho mohol byť úspešný projekt. Až postupne si uvedomil, že dokument nie je len o honbe za témou, ktorú si vytýči.
Mnohých pritom zaskočil, poznali ho najmä ako športového fotografa, čo sedáva na štadiónoch a tlačovkách. „Toto nie je práca, toto je život,“ hovorí o fotkách, ktoré nerobí pre nijaké noviny.
A na fakt, že mnohí jeho snímku kúpajúcich sa tínedžerov ofrflali ako priveľmi obyčajnú, sa iba pousmeje.
„Neprekáža mi, ak sa niekomu nepáči, veď ani mne sa nepáči všetko. Napokon, tá fotka je obyčajná, ale mám ju veľmi rád. Je tam všetko, čo tam má byť.“
