Za titulom Pocit úľavy (vyd. KK Bagala) sa skrýva päť próz Jána Milčáka s ilustráciami Juraja Puchovského, ktoré majú príťažlivú sémantickú a výtvarnú výpoveď.
V Milčákovej knihe zaujme príjemná statickosť, akoby autor stvárňovaný priestor maľoval alebo fotografoval, ba dá sa povedať, že prózy sú impresionistické obrazy vytvorené zo slov. Autorov svet dýcha aj minulosťou, historický prézent sa pôsobivo strieda s prítomným časom i v konštrukciách viet.
Starý svet sa v jeho prózach bráni, nový ničí staré bez náhrady. Postavy hovoria, komunikujú, čas a priestor znehybnejú, nič sa v podstate nedeje, ale je to veľmi pútavé. Texty takto pripomínajú Čechovove drámy. Najmä vzťahy sú takmer neviditeľné, nehovorí sa o nich, ale sú prekreslené famózne.
Vzdialenie sa od reality
Medzi postavami ťažko dochádza k dohode a porozumeniu, hoci komunikácia je bohatá; ľudia taja svoje myšlienky, názory, náročne odkrývajú svoje city. Takto, pomocou snov, predstáv, nevyjadrených túžob vznikajú úvahy a filozofické vyjadrenia. Impresie, do ktorých sú postavy Milčákových próz ponorené, sú jemné a sú v kontraste s realitou, ktorá jemná nie je.
Autor akoby pomáhal svojim postavám vzďaľovať sa od reality vytváraním zaujímavých, niekedy málo pravdepodobných situácií, v ktorých je porozumenie s človekom v núdzi i neporozumenie necitlivých s citlivými. Tzv. predpisoví ľudia sú v opozícii s ľuďmi slobodnými a svojím spôsobom šťastnými. „Myslíš, že ten, kto žije v klietke, môže byť slobodný? Áno, ak je klietka otvorená...“
Milčákovi protagonisti sú vnímaví až precitlivení ľudia, ktorí pozorovaním svojho okolia majú neobyčajné asociácie, predstavy a vidiny ako symboly okamihov života, lebo len vtedy svet funguje správne a uspokojivo. Autor pre nich vytvoril ideálne, rajské, najmä prírodné prostredie, ktoré však trvá len toľko, koľko trvajú emócie a túžby („Stál som na železnom moste. Bola to chvíľa, alebo večnosť?“)
Niektoré texty pripomínajú absurdnú drámu najmä v spojitosti so snami protagonistov. Osobitnú pozornosť si zaslúži stvárnenie psychiky (napríklad žena – výtvarníčka na invalidnom vozíku) a vytváranie charakteristiky postáv najrôznejšími spôsobmi.
Všetko sa môže stať
Milčákova literárna „prax“ tvoriť rozhlasové hry sa premietla i do týchto próz v podobe množstva dialógov, ktoré v mnohom nahrádzajú typické prozaické opisy. Autorove vety sú krátke, často pripomínajú lyrické verše a vyznačujú sa jemnosťou vyjadrovania a vytváraním nálad. Dokonca možno hovoriť o refrénovitosti v oblasti motívov. Takmer s pravidelnosťou sa objavuje motív dievčaťa – éterickej bytosti, symbolu, a s tým súvisiace jemné erotické prvky, zaznieva hudba (najmä Vivaldiho Štyri ročné obdobia), objavuje sa záhrada, hodiny, pohovka, okno, motívy výtvarného umenia, smrti, bielej a modrej farby,...
Princíp poetiky svojich piatich próz odhalil autor v poviedke Pocit úľavy: „Všetko sa môže stať, všetko je možné a pravdepodobné. Čas a priestor neexistujú. Fantázia pradie a tká nové vzory na bezvýznamnom podklade skutočnosti.“
