Literárium / Ivan Kadlečík
Trasie sa ako osika, vraví sa. Ide azda o javor osikový, ktorý mám pred domom. V čase letnej a suchej páľavy, keď sa ani lístok nepohne a vzduch postáva nehybne na mieste bez pohnutia, javor, aby sa chránil, sklopí dlane s prstami, teda listy mu ovisnú. Táto široká plocha zachytí aj nepatrné prúdenie vzduchu a zachveje sa ako básnik. Na jeseň sa listy sfarbia poctivo natrvalo, nie synteticky, virtuálne, umelo ako elektronické čmáranice a čarbanice. Ako keď dávni maliari ešte maľovali a kreslili bez multimediálnych príšer, všelijakých mazaníc a performancií. Teraz mi javor napísal a položil na okenicu niekoľko listov, vlastne farebných pohľadníc. Nepoznám jeho spôsob vyjadrovania a neznáme písmo, no i tak sa sluší odpovedať aspoň dvoma listami, lebo on vie a cíti azda podstatnejšie skutočnosti ako ja.
1. Ako napríklad Sándor Márai, keď píše o zmysle spisovateľa, literatúry, jazyka a slova. Píše najmä z hľadiska maďarčiny, ale jeho spôsob hovoru je univerzálny. Uvažuje o problémoch existencie dialekticky, teda nie lineárne, prvoplánovo plošne. Uvažuje viacrozmerne ako architektúra. Človeku príde len ľúto, že súčasná literatúra, a nielen naša, sa vyhýba komplikovanosti, hĺbke, nepozná a nechápe rôzne štylistické rafinovanosti jazyka a štýlu a noblesu, len sa tak „zábavne“ šmýka na tenkom ľade. Umenie chradne kdesi na okraji, umiera. Ale prežije. Prežilo aj horšie časy.
2. „Hviezda, ktorá ukazuje cestu, to je tvoja hviezda.“ To je motto románu Pétra Hunčíka Hraničný prípad (Kalligram 2011). Trochu preľudnený a preťažený faktami rozsiahly román nesie azda aj biografické prvky. Autor používa živý a bohatý slovník, široký register štylistických figúr ako metafora, hyperbola, groteska, absurdita, vtip, irónia i sebairónia. Cez rozličné postavy a ich videnie sveta z rozličných uhlov osvetľuje veľké dejiny, dejinné udalosti a ruptúry dvadsiateho storočia v geopoliticky neuralgickom bode mestečka Šahy. Knihu hodno čítať, lebo rôznymi pohľadmi Maďarov na Slovákov a naopak provokuje našu sebareflexiu, čiže lepšie poznanie seba samých.
Ľudia sa dnes už nestýkajú osobne, ľudia sa boja človeka i vlastnej ľudskosti. Nekomunikujú z očí do očí, ale uprednostňujú anonymný počítač a studený mobil. Preto si radšej píšem s javorom. Javor sa už postupne vzdialil od svojho lístia. Kto tu od koho uletel? Vyzerá neslobodne, zemou a koreňmi spútaný. A všetko, čo treba, má. V strome je utajené teplo, papier je jeho časť, možno sa pri ňom hriať v čase zimy. A tak listujeme, a tak sa zohrievame, lístím a píšeme listy, šumíme, šuštíme, šuchoceme, akoby sme žili, ach, naozaj, ako keby sme žili.
