S Alexandrou Kusou sme sa stretli v provizórnych priestoroch Kasární na Kollárovom námestí, kde prevádzka Národnej galérie našla dočasné útočisko na obdobie dlho očakávanej a pritom stále ešte nezačatej prestavby.
Jej výber diela, ktoré je pre ňu osobne významné, ma prekvapil. Prečo práve Shibboleth?
„Súčasné umenie, pravdu povediac, nie až tak často poskytuje zážitok. Ale darí sa to cyklu diel, ktorý je pripravovaný špeciálne pre priestor turbínovej haly v Tate modern. Mám túto galériu veľmi rada a pre to dielo som vycestovala do Londýna. Shibboleth som si pre toto rozprávanie vybrala, lebo na mňa urobilo veľký dojem a mala som z neho zážitok, aký mávam skôr z niektorých diel starého umenia. Ohromenie.“
Treba to zažiť
Prečo človek pre puklinu v dlážke vycestuje do Londýna?
„Toto je presne ten prípad, keď fotografia nedokáže dosť dobre zreprodukovať realitu. Je to jedna z vecí, ktoré teba zažiť. Je iné, keď sa pozeráte na obrázok, a úplne iné, keď ste nad hlbokou prasklinou v podlahe obrovskej haly. Lákali ma aj ďalšie diela z tohto cyklu, ale zdalo sa mi, že z nich si viem zážitok predstaviť. Shibboleth sa mi páčilo v tom, že pri absolútne minimálnom vstupe dokázala Doris Salcedo dosiahnuť maximálny účinok. Je na tom vidieť, ako síce nenápadne, ale o to dôslednejšie pracovala s priestorom, ktorý mala k dispozícii.“
Na chvíľu odbočíme k samotnému priestoru turbínovej haly. „Najväčší priestor v galérii, ktorý nepracuje. Je taký veľký, že sa tam nedá nič dať. Úžasne je vymyslený vstup. Idete úzkou štrbinou, ktorou vstúpite, a pred vami sa otvorí ten obrovský prázdny priestor. Keď tam idem od Temže, vždy si to obídem, aby som to znovu zažila.“
Doris Salcedo, Shibboleth, 167 metrov dlhá prasklina vytvorená dočasne v podlahe turbínovej haly Tate Modern od 9. októbra 2007 do 6. apríla 2008.
Iba okamih, no nezabudnuteľný
Shibboleth je dielo, ktoré ponúka viacero interpretácií. Autorka Doris Salcedo ho označila za odkaz na dlhé dedičstvo rasizmu a kolonializmu, ležiaceho v základoch moderného sveta. Nadhodím, že ide o dosť toporný výklad. (Samotné slovo shibboleth označuje v angličtine druh rozprávania alebo správania, ktorými jednotlivec poukazuje na svoju príslušnosť ku konkrétnej skupine.)
„Toto ma určite pri tom nenapadlo. To je jedna z vecí, ktoré sú v dejinách umenia výzvou - neexistuje iba jeden správny výklad diela. Ten od Salcedo sa mi zdá príliš vyšpekulovaný a príliš politicky korektný.“
A čo teda znamenala prasklina v dlážke pre Alexandru Kusú? Odpovedá bez váhania: „Prišlo mi to ako kritika inštitúcie. Rozprasknutý fundament galérie“ a po malom zamyslení pokračuje ďalej. „Je to dielo, ktoré sa nedá urobiť nikde inde, len tam, kde vzniklo. Podlaha haly je z meter hrubého betónu, ktorý musel uniesť váhu turbín. Veľmi sa mi páči, že napriek tomu, že Salcedo nič nestavala, vytvorila dielo, ktoré je vo svoje podstate veľmi architektonické. Zasahuje priamo do základov galérie. A okrem toho mi to pripadalo veľmi fyzické. Otvára sa vám zem pod nohami, istota inštitúcie je zrazu úplne spochybnená. Bol to až fyzicko ohrozujúci zážitok a pritom to bolo krásne.“
Toto dielo existovalo iba niekoľko mesiacov. „Z hľadiska večnosti všetko trvá iba okamih. Bolo to a ostala iba spomienka. So veľmi rada, že som to videla.“
Zážitok netreba podceňovať
V období, keď bola v dlážke prasklina, do nej niekoľko ľudí skutočne spadlo a zranilo sa a zopár z nich aj úspešne vysúdilo od galérie odškodné. Veľkorysosť, s akou Tate pristupuje nielen k tejto inštalácii, je na naše pomery až dychvyrážajúca.
„Takéto veci musia byť robené s odvahou a nadhľadom. Je to veľmi sebavedomé gesto. Viem si niečo takéto predstaviť aj u nás, napríklad ako pamätník železnej opony. Na to, aké je to jednoduché, je to obťažkané až patetickými významovými rovinami.“
Shibboleth, ako aj ďalšie diela z Unilever série boli veľmi populárne a navštevované. Človek nemusí byť kunsthistorik, aby si takýto druh zážitku užil. „Niekedy sa mi zdá, že súčasné umenie je preintelektualizované. Sama pre seba chcem, aj keď to asi bude znieť trochu retro, hlavne zážitok. Chcem, aby ma to ohúrilo, chcem, aby to mnou pohlo. A táto trhlina pôsobila na všetkých. Bola monumentálna. A takéto monumentálne umenie je podľa mňa super. My tu sme skôr zvyknutí na také to tupé.“
Snaha je dôležitá
Moja posledná otázka smeruje k veľkorysosti prevádzky umenia. Prišlo mi až absurdné otvárať ju v provizórnych priestoroch Národnej galérie, ktorá musela utiecť spod zatekajúcej strechy a stále iba čaká na začiatok rekonštrukcie.
Mal by sa človek snažiť o obdobne veľkodušný prístup k umeniu aj u nás?
„Áno, určite. Na týchto ťažších podmienkach sa mi páči, že to tlačí človeka do kreativity. Ako za socializmu. Nič sme nemali a tak sme všetci boli kreatívnejší. Vedeli sme si vymyslieť, ušiť, povyrábať. Na tomto diele je vidieť, že je to do veľkej miery o nápade. Minimálne raz sa to podarilo aj tu, keď Roman Ondák urobil svoju inštaláciu v Benátkach (v československom pavilóne preniesol do interiéru galérie exteriér, lesopark medzi výstavnými pavilónmi so všetkou jeho zeleňou, kríkmi, stromami a cestičkami). Veľmi jednoduchý nápad, ktorý perfektne fungoval. Takže snažiť sa určite treba.“
Juraj Kováčik, editor hentak.sk
Autor: Juraj Kováčik, editor hentak.sk
