Analýza vzťahu dvoch mladých žien je vďačná téma, no rovnako nakrútený heterosexuálny vzťah by festivalové poroty, kritikov a divákov asi natoľko nezaujal.
Stredoškoláčka Adéle a excentrická študentka výtvarného umenia Emma sa stretnú, zaľúbia, rozídu. Nič mimoriadne, nič nečakané, nič prekvapivé. Banalitu neosviežuje spoločenská sonda, psychologická štúdia, o kritike, morálnych či etických posolstvách ani nehovoriac.
Naivná dobromyseľná a neskúsená Adéle nehrá o city, nevzbudzuje súcit ani sympatie, nevtiera sa divákovi, neumožňuje vžiť sa do svojej kože. Tobôž výtvarníčka Emma. Obe sú krásne, no Adéle je nekonečne dobrácka a naivná, suverénna Emma zasa egoistická a arogantná.
A predsa tri hodiny v ich spoločnosti uplynú ako voda. Diváci (ženy azda viac než muži) s nadšením hovoria o úchvatnom, najlepšom, najintenzívnejšom filmovom zážitku života či desaťročia.
Dotvorte si sami
Námet v podobe francúzskeho komiksu vlastne nie je podstatný. Dôležité je, že scenáristu a režiséra Abdellatifa Kechicheho inšpiroval k novému spôsobu filmového rozprávania, novému dialektu filmového jazyka.
Náznaky sme videli v jeho dráme La Graine et le mulet (Kuskus) z roku 2007. Severoafrickú komunitu v Marseille zobrazil nekompromisne autenticky a priamočiaro, až to mrazilo a znervózňovalo. V Živote Adéle ide ešte ďalej.
Kamera titulnú postavu takmer neopúšťa: ukazuje ju ako spí, prebúdza sa, umýva, cestuje, varí, učí deti v škôlke, masturbuje, súloží. Nedá si pokoj, krúži okolo nej, takmer sa jej dotýka, bez príkras zachytáva strapaté mastné vlasy, vyrážky, akné, slzy i sople. Podobnú úlohu majú v kontaktnom zvuku vzlyky, kašľania, pregĺgania, stony, odŕhanie, smrkanie a iné neľubozvučné pazvuky.
Kechiche zrušil osobnú zónu. Zbavil postavy intimity, spravil ich verejnými. Najmä v ľúbostných scénach, ktoré sa obrazom až nápadne líšia od zvyšku filmu, sa vnucuje podozrenie, že vedome narába s fenoménom voyeurizmu. Umožňuje nám pozerať sa, ale nedovolí dotknúť sa. Cítime intenzitu, no hĺbku si každý musí dotvoriť sám.
Homosexualita tu nie je predmetom konfliktov a kríz vo vzťahu s hrdinkiným vnútrom ani s okolím. Nie je to ženský coming-out. Rodičia, spolužiaci, známi a kolegovia oboch hrdiniek bez vysvetlenia vyšumia dostratena, nezanechajúc výraznejšiu stopu ako Adélini škôlkari.
Rovnako podivne subjektívne plynie čas. Nemusíme si ho ani všimnúť. Po piatich rokoch je to stále tá istá Adéle, len na nose má občas okuliare, zmenila účes a šatník.
Katarzia? Na domácu úlohu
Neobyčajná je i režisérova práca s herečkami. Skúsenej 28-ročnej Léi Seydouxovej dovoľuje hrať – a ona hrá ako zvyčajne: vynikajúco, hoci v kontraste so svojím stereotypom exotických krásavíc.
Adéle Exarchopoulos, ktorá práve dovŕšila 20 (z čoho už osem rokov hráva vo filmoch), necháva pôsobiť čo najprirodzenejšie, najnehereckejšie. Akoby sa jej výkon zakladal na tom, čo všetko ešte dovolí kamere zachytiť. Bez toho, aby pôsobila neprirodzene, kŕčovito.
Nie náhodou film zostrihali z osemsto hodín záberov, ktoré pôsobia ako náhodné záznamy autentických neinscenovaných udalostí. Opak je však pravdou: všetko je vymyslené, pripravené, zahrané a zaznamenané do najmenšieho detailu.
Život Adéle je pocitová analýza ľúbostného vzťahu dvoch mladých žien, ktorá ich lásku umožňuje divákovi precítiť takmer na vlastnej koži. Nie je to však láska oslobodzujúca a už vôbec nie očisťujúca, katarziu divák nedostáva, odnáša si ju ako domácu úlohu.
Zaľúbenosť Adéle a Emmy je vášnivá, bezhraničná, ale čoskoro sa mení na obligátny bludný kruh sebaobetovania na jednej strane a všednosti, nudy i sebectva na druhej strane. Nelíši sa od väčšiny vzťahov. Ale rovnako nakrútený heterosexuálny vzťah by sotva vyvolal nadšenie festivalov, kritikov a publika.
