ALT: Rottrova z vikendu pre mobily

Čo si budeme hovoriť, bežní Česi sú takí Bavoráci, ich vkus tomu zodpovedá. Ale to tam, preboha, nepíšte, aby sa neurazili, hovorí s humorom známa speváčka.

Pochádzate z muzikantskej rodiny – otec organista v kostole, mama speváčka, vyrastali ste na klasickej hudbe. Chceli ste byť učiteľka, nevzali vás však na pedagogickú školu. Chceli ste byť sudkyňa, odmietli vás na práve. Obdivovali ste krasokorčuľovanie, pracovali ako banková úradníčka a až potom skončili ako speváčka.

Všetko viete, načo robíme rozhovor? (smiech) Som dosť senzitívna, takže hudbu som prežívala od detstva vrátane kostola, do ktorého som chodila od útleho veku. Otec v ňom hrával, mama spievala. Je to zvláštne, lebo napríklad môjho o dva roky mladšieho brata, ktorý vyrastal v tých istých podmienkach, hudba až tak neoslovila.

Som činorodá, takže som sa v škole zapájala do všetkých možných akcií, na gymnáziu som už dokonca fungovala v kapele. Keď ma však nevzali na právo, otec mi zariadil miesto v sporiteľni, kde som nastúpila k jeho kamarátovi.

Čo si z banky pamätáte?

Že kým dnes funguje v bankovom sektore množstvo mužov, vtedy bol doménou žien. Ešte aj tam som inak zorganizovala skupinu dievčat, s ktorými sme po pracovnom čase blbli s hudbou. Hrala som na klavír, spievali sme a tancovali. Keď sa organizovali akcie typu oslava MDŽ alebo vianočný večierok, robili sme program.

Raz za mnou prišiel konferencier z istého kultúrneho domu, dnes sa tejto profesii hovorí moderátor, a spomenul, že majú výborný bigband. Volal sa Oktet, hral hudbu Glenna Millera, a práve hľadal speváčku. Došla som na skúšku a už som zostala. Tak som začala svoju kariéru na takzvaných čajoch o piatej či plesoch.

Ostrava bola vždy muzikantsky zvláštna.

Žilo to tam. Bolo tam niekoľko baní a fabrík, každá z nich mala vlastný kultúrny dom, kde hrávali domáce kapely. Množstvo muzikantov produkovalo aj tamojšie konzervatórium, takže o dobrých klaviristov či saxofonistov nebola núdza.

Tomuto mestu sa pre množstvo úspešných muzikantov hovorí aj český Prešov. Z Ostravy je Věra Špinarová či Jaromír Nohavica.

Bolo a dodnes ich je viac, trebárs skupiny Kryštof a Citron, nemôžem tiež nespomenúť kamarátov zo skupiny Buty.

Práve pre ňu jeden z vašich synov zložil skvelú pieseň Nad stádem koní.

To bol Vítek, ktorý tu sedí s nami. Inak sme sa v Ostrave veľa inšpirovali slovenskou a poľskou hudbou. To mesto je skvelé, keďže kedysi bolo aj nemecké a kultúry v ňom sa miešali, vďaka čomu sa od tej typickej českej odlišuje aj jeho muzika.

Zvonku sa javí, že ste nikdy nezapadli do klasickej zostavy českého hudobného mainstreamu.

Nepatrila som tam.

Je to tým, že ste nežili v Prahe?

Určite tým, že som bola v Ostrave, kde je iná mentalita. Čo si budeme hovoriť, bežní Česi sú takí Bavoráci, ich vkus tomu zodpovedá. Ale to tam, preboha, nepíšte, aby sa neurazili. No podobný vkus ako Nemci majú, nie? Vepřo, knedlo zélo, tlačenka... (smiech)

Keď som pozeral vaše vystúpenia a klipy spred desaťročí, všimol som si, že pred vystúpením ste nepôsobili ako exhibicionistka. Skromná, nenápadná a plachá žena sa však s mikrofónom v ruke menila na soulovú divošku.

Vnímate to správne. Myslím si, že sa na pódiu realizujem, len na ňom vidieť môj pravý naturel. Inak som obyčajná ženská, stále sa motám v kuchyni a niečo varím. Kým na pódiu zo seba odovzdávam všetky emócie, v súkromnom živote mi akoby chýbajú alebo ich skrývam. Na pódiu ma to jednoducho baví. Možno je to tým, že tam nejde o situáciu face to face.

Lebo kvôli svetlám nevidíte na publikum?

Naopak, mám rada, keď vidím ľudí v hľadisku, lebo aspoň viem, pre koho spievam. Je to lepšie ako spievať pre čiernu dieru oslepená svetlami. Vtedy sa cítim stratená.

Máte dvoch synov, viaceré speváčky sa však deťom tak dlho vyhýbali, až bolo neskoro. Niektoré mi povedali, že by ich nevedeli skĺbiť s kariérou.

U mňa to bolo jednoduché, lebo najskôr som mala deti. Profesionálne spievať som začala až v rokoch 1969 a 1970, chalani už teda mali štyri a päť rokov. Ako by to však vyzeralo, keby som kariéru začala v dvadsiatich rokoch, je otázne. Nie som si istá, či by som sa ich odhodlala mať, keby už bolo všetko rozbehnuté.

Menila vás sláva? Mnohých to zomlelo viac, ako je zdravé.

Neviem, museli by ste sa spýtať mojich kolegov, či som sa stala arogantnou. Myslím si, že nie, ale naisto to neviem. Hviezdne maniere som snáď nikdy nemala, hoci keď sa človek stane známy, teší ho, ak ho ľudia spoznávajú a chcú podpisy.

Keď je však toho veľa, už to také príjemné nie je, človek zatúži po súkromí. Niekto po koncerte, na ktorom vydal všetky emócie, zvädne a je unavený, iní, ako trebárs Karel Gott, nie. Ten dokáže rozdávať autogramy aj dve hodiny po vystúpení. Ja to síce robím tiež, ale žeby ma to bohvieako bavilo, tak to nie, na mňa je to už trochu veľa.

Mladší už zrejme nevedia, že vás volali lady soul, keďže postupne ste sa hudbou presunuli k inému žánru.

So soulom sme začali s manželom Vlastíkom Kučajom. Veľa sme ho počúvali aj s priateľmi muzikantmi, navyše sme mali kamaráta, ktorý bol v angličtine lepší ako ja. Sťahoval nám všetko možné a my sme to začali hrať v kapele Majestic, neskôr aj so skupinou Flamingo.

Prečo potom tá zmena?

V rádiu aj vo vydavateľstve Supraphon od nás chceli, aby sme spievali česky, lebo na zahraničnú hudbu existovali kvóty. Postupne sme sa preto preorientovali na českých autorov. Mala som šťastie, že mi vtedy začal ponúkať svoje piesne Jaroslav Wykrent. Od soulu som sa tak pomaly odstrihávala a začala spievať veci od folkových autorov Wykrenta, Nohavicu, Vladimíra Čorta či Zuzany Navarovej. Ich veci sa mi veľmi páčili.

Práve Wykrent o vás hovoril, že ste boli šialene náročná na texty. Existuje oveľa viac tých, ktoré vám ponúkol, než tých, ktoré ste aj naspievali.

Bola a som stále náročná, hoci v soule som predtým spievala aj pomerne jednoduché texty o láske typu i love you, i want you, i need you. Hudba však bola fascinujúca.

Keď ste začali profesionálne spievať, rozbiehala sa normalizácia. Malo to na vás nejaký vplyv?

Našu brandžu som v tom socialistickom štáte vždy vnímala ako veľmi slobodnú. V podstate sme mohli spievať, čo sme chceli, hoci, samozrejme, do textov vŕtali všelijaké komisie. Stačilo, aby nejaké slovo čosi evokovalo a bol problém.

Pavel Bobek so mnou trebárs spieval skladbu S tím bláznem si nic nezačínej. V jej pôvodnom texte znela časť vety „když mám ti říct good bye“. To už im evokovalo imperialistický jazyk, teda kraviny, tak sa to zmenilo na „vím, že mám už jít.“ My sme sa na tom akurát zasmiali.

Inak si myslím, že spevácka brandža je dokonca slobodnejšia ako herectvo, lebo piesne sme si naozaj mohli vyberať, kým herci takú možnosť s rolami neraz nemali. Do žiadneho muzikálu dnes nejdem práve preto, lebo si nemôžem vyberať, čo budem spievať. V tomto chcem ostať slobodná.

Čo festivaly politickej piesne?

V Ostrave sa každý rok konal festival sovietskej piesne. Patrila som pod ostravskú agentúru a tá už rok vopred všetkým svojim spevákom rezervovala daný deň s tým, že tam musíme byť. Z toho sa teda nedalo vyvliecť. Mala som však skvelých textárov, a tak som si vždy vybrala pieseň, ktorá sa mi naozaj páčila, trebárs od Ally Pugačevovej. Dalo sa to vydržať.

Festivalu politickej piesni v Sokolove som sa, naopak, vždy vyhla. Teda až na jeden prípad, keď to nijako nešlo. Vtedy som to neuhrala, a tak som tam aspoň vystúpila s protivojnovou piesňou od Marlene Dietrich Sag mir wo die Blumen sind.

Řekni, kde ty kytky jsou.

Presne tak. Snažila som sa, aby bol vlk sýty a ovca ostala celá. Žiadne angažované piesne som nikdy nespievala, vyhýbala som sa im ako čert krížu. Naše povolanie teda fakt bolo akousi oázou slobody.

Keď mala skupina Flamingo desiate výročie, pozvali sme ako hosťa na koncert aj Pavla Landovského. Vedeli sme síce, že má zákaz mimodivadelnej činnosti, ale veď čo. Dorazil so svojím typickým humbugom, v zákulisí prevracal stoličky, robil strašný „kravál“ a nakoniec prišiel na javisko. Lenže v hľadisku sedela istá pani z KSČ aj s nejakými pánmi. Zdvihla sa, arogantne odišla, páni ju nasledovali.

Ako sa to skončilo?

Predvolali si nás, ale vyhovorili sme sa na to, že sme o zákaze Landovského nemali odkiaľ vedieť, veď predsa normálne hrával v divadle. Naším šťastím bolo, že ak niekto dostal zákaz, nikdy to nebolo na papieri, vždy sa o tom rozhodlo len ústne. Uverili nám, celé to bolo smiešne.

O vás sa prakticky nevie, že v roku 1969 ste vzali rozhlasovú nahrávku koncertu venovaného Jánom Palachovi a Zajícovi s nahrávkami Kryla či Mertu, a vyviezli ju do rádia Slobodná Európa v Nemecku. Keby sa na to prišlo, máte problém. Po revolúcii sa tu záhadne vyrojilo iks často falošných disidentov, ktorí opisovali svoje zásluhy, vy ste o tomto mlčali.

No a? Čo je na tom? Prečo by som to niekomu hovorila? Je to moja súkromná vec. V nejakom programe to spomenul Jiří Černý, ale neviem, prečo by som sa tým mala chváliť.

Pri podpisovaní Anticharty ste riadne treskli tým perom.

Keď nás tam zavolali, vôbec som netušila, o čo ide, lebo nám to nik nepovedal. Tvrdili len, že je to mimoriadne stretnutie umelcov. Keď sme prišli, už bolo vidieť, že je zle. Vystúpili tam Štaidl s Gottom, sedela tam tuším Eva Pilarová a vlastne každý podpísal, lebo to šikovne zorganizovali – boli sme tam ako také stádo.

Keby ma s tým prišli navštíviť domov a riešili to individuálne, vyhodila by som ich. Bol to hrozný nátlak, švacla som tým perom, naštvala sa, ale nenašla som v sebe odvahu nepodpísať, tresknúť dverami a odísť. Bohužiaľ.

Podpísali ste aj protirežimovú petíciu Několik vět. Podľa vyjadrenia hudobného publicistu Vladimíra Vlasáka ste tým podpis pod Antichartou zmazali.

Urobila som to na narodeninách Karla Gotta, kam hárky priniesol Jan Rejžek. Urobil tak aj Pavel Bobek. Nebolo čo riešiť. Nemala som síce nejaký zásadný strach, ale v tom čase som bola vydatá v Nemecku a nemala stálu výjazdnú doložku, takže som sa trochu bála, či ma pustia. O chvíľu však aj tak prišla revolúcia a všetko dobre dopadlo.

Obdobie po revolúcii bolo pre mnohých spevákov šokom, keďže vďaka prívalu zahraničnej hudby fatálne padali predaje ich platní.

Mňa sa to priamo nedotklo, lebo som už žila v Nemecku a vôbec nespievala. Ku koncertovaniu som sa vrátila až v roku 1995, keď mi vyšiel album Jeřabiny. V podstate si však môžem gratulovať, že moje piesne sa stále hrali v rádiách a ľudia na mňa nezabudli, lebo ak niekto prestane spievať a trvá to päť či šesť rokov, je to pridlho.

Tiež to však najskôr nebolo jednoduché. S kapelou, s ktorou som vystupovala, sme sa rozišli a začala som chodiť s pianistom, ktorý sprevádzal Karla Plíhala či Jarka Nohavicu. Hrali sme jeden koncert v Prahe a prišlo len 150 ľudí, hoci by sa ich zmestilo 400.

Keď sa spevák odmlčí, ľudia nevedia, čo od neho čakať, už sú nasmerovaní inam. Mnohí umelci vtedy radšej začali podnikať, otvárali kaviarne, ktoré im potom krachovali, až sa nakoniec pokorne vrátili k svojmu remeslu. Moja popularita sa vracala len postupne, ale musím povedať, že nakoniec som ju zažila vo väčšej intenzite ako pred revolúciou. Je to nepochopiteľné, ale zrazu som mala totálne plné sály.

Koncom 80. rokov ste úplne prestali spievať. Zabúdali ste texty, mali vážne zdravotné problémy, skončili ste v nemocnici.

To je pravda. Prišlo úplné vyhorenie. S Flamingom sme hrávali takzvané týždenné „dvojáky“, teda dva koncerty každý deň. Po týždni pauzy sa to opakovalo. Ak máte spievať päť dní bez prestávky dva veľké koncerty denne, je to neúnosné, aspoň pre mňa bolo.

Výsledkom boli žalúdočné vredy, výpadky textov a totálne záchvaty paniky, keď som vyšla na javisko. Len som sa modlila, nech to prežijem, bola som na konci s nervami. Vtedy som pochopila, že musím skončiť a spev jednoducho zapichnúť. A tak som sa teda vydala ďaleko do Nemecka. (smiech) Potrebovala som vypadnúť.

Nemohli ste obmedziť počet vystúpení tým, že manažérovi poviete, kde sú hranice?

Keď som chcela byť viac doma s deťmi, povedal, že to urobíme nasledovne – buď budem spievať denne, alebo tie „dvojáky“ a po týždni bude pauza. Pristúpila som na to druhé, lebo moji muzikanti boli zamestnaní ako členovia ostravského rozhlasového orchestra, takže mali aj iné povinnosti.

Môj problém je, že som domácky typ. Na pódiu potrebujem vypustiť emócie, ale potom utekám rýchlo domov, kde mi je najlepšie.

V Nemecku pri druhom manželovi ste teda boli klasickou Hausfrau?

Ja, klassische Hausfrau. (smiech) Ja by som tam dokonca aj zostala, lebo som sa cítila skvele. Manžel však bol rodený Čech, bývalý bigbítový muzikant, ktorý predával hudobné nástroje. Chcel otvoriť obchod aj v Prahe, a tak sme sa vrátili. Keby sme ostali, zrejme by som už nikdy nespievala, možno s výnimkou nejakých koncertov pre radosť. Návrat domov teda nakoniec mal aj svoje plusy.

S tým, že ste už zrejme nepristúpili na hru, že budete vystupovať viac, než sa vám chce.

Už nikdy. Manažéra som potom ani nemala, chcela som si kalendár riadiť sama. Nie je to ľahké, lebo stále si uvedomujete, že keď odmietnete vystúpenie, o príjmy prichádzajú aj muzikanti a ďalší ľudia, ktorých to živí. Kapela je vlastne taká malá fabrika.

Plačete niekedy?

Nie. Je to chyba, ale nerobím to. Ja si poriadne nepoplačem, ani keď osamote pozerám romantický film. V tomto mám nejaké zamrznuté emócie.

Bol Richard Kovalčík, muzikant a kapelník vašej skupiny Flamingo, mužom, ktorý vás ovplyvnil najviac?

Bol.

Podľa niektorých ľudí ste sa so stratou tejto lásky (Richard Kovalčík zomrel v roku 1975 vo veku 37 rokov na onkologické ochorenie, pozn. autora) akoby nikdy nevyrovnali.

Nie je to tak, ale to sú práve tie moje zamrznuté city. Možno som vtedy zatvrdla a vytesnila to. Bohužiaľ, ani vtedy som nedokázala plakať. Ale vy nie ste psychiater, nemám si tu ľahnúť, však nie? (smiech)

Veríte v Boha?

Áno, som praktizujúca katolíčka, chodím aj do kostola. Myslím tam na otca, rodinu, detstvo a mladosť. Už dlho som inak nezažila kostol, kde by bol taký dobrý organista ako otec. Kostol je teda mojím mostom do minulosti, lebo som typ človeka, ktorý príliš nespomína, žijem skôr prítomnosťou a plánujem budúcnosť.

Nedávno zomrel Pavel Bobek. Ako si na neho spomínate?

Bol to slušný a charakterný človek, ktorý miloval americkú hudbu. Spájalo nás to, hoci on obľuboval iný žáner. Poznala som ho zo Semaforu, ale osobne sme sa zoznámili, až keď som ho pozvala ako hosťa do svojej talkšou. Keď sme sa telefonicky dohadovali, to sme si ešte vykali, povedal, že mi pošle pesničku, ktorú by sme mohli spolu zaspievať. A poslal S tím bláznem si nic nezačínej.

Viete, čo je zaujímavé? Ľudia nám hovorili, ako sme boli v štúdiu pri nahrávaní úžasne zohratí, ako nám to fungovalo. Dnes si uvedomujem, že som tú skladbu vlastne nahrávala sama, lebo Pavel vtedy nestihol prísť do Ostravy. Nahrával až na druhý deň a musel sa triafať do môjho spevu. Výsledok však bol skvelý, tak sme tú pesničku spievali spolu aspoň na koncertoch.

O čom ste zvykli debatovať?

Často sme jazdili jedným autom, ľudsky sme si rozumeli. Stále sme preberali najmä politiku. Naposledy som za ním bola na jar tohto roka, lebo som mu na záhradu sľúbila jednu špeciálnu ružu.

Akú?

Existuje odroda, ktorá sa v Česku aj na Slovensku volá Marie Rottrová. Vyšľachtila ju jedna hamburská firma. Priniesla som mu ju teda a dobre sme si podebatovali pri bielom vínku. Bol veselý a, ako inak, hovorili sme najmä o politike. O tej sme si zvykli dokonca aj telefonovať.

Pred poslednými prezidentskými voľbami ste podporili Karla Schwarzenberga. Zvykli ste sa verejne vyjadrovať k politike aj predtým?

Nik sa ma dovtedy na politiku nepýtal. V roku 1997 som však napísala článok do Lidových novín. Bol zameraný proti Klausovi, v tom čase sa štiepila ODS. Neskôr mi spoluprácu navrhol Jozef Zieleniec (exminister zahraničných vecí, pozn. autora), ale nič z toho nebolo.

Raz som dokonca koketovala s tým, že by som šla do senátnych volieb za KDÚ-ČSL. Môj otec bol totiž po vojne chvíľu tajomníkom Lidovej strany v Ostrave. Radšej som však do toho nešla. Lepšie je byť obľúbenou speváčkou než neobľúbeným politikom. Rozmyslela som si to až v poslednej chvíli.

Umelci sa v politike zvykli len zababrať.

Keď mňa tá politika strašne baví a vzrušuje. Bola by som tam vo svojom živle, som si tým istá.

Ako ide dokopy svet Hausfrau zo sveta umenia so svetom hrubej sily, arogancie a korupcie?

Teraz to už viem. Pochopila som, že politika je svet mužov a ich veľkých ambícií. Ja až taká ambiciózna nie som, mňa by len bavilo riešiť problémy a debatovať o zákonoch. Asi by som tam teda pohorela.

Chodíte voliť?

Jasné. Ako prvá, len čo sa otvoria volebné miestnosti.

Čo hovoríte na výsledky posledných volieb?

Že sú zaujímavé a voliči nie sú hlupáci, lebo to vedia stranám a politikom, ktorí ich naštvali, vrátiť a dať im to vyžrať. Máme síce patovú situáciu, ale aspoň sa ukáže, kto na čo má. Taký Babiš by bol skvelým ministrom financií.

Pri tých jalových rečiach v politike ho ako podnikateľa a manažéra trafí šľak.

Presne tak. Je to vecný človek, ktorý bude mať problém s tými, čo žonglujú číslami, ako sa im hodí. Som na to zvedavá.

Dá sa štát riadiť ako koncern Agrofert?

Záleží na pozícii. Prezident ho určite nemôže riadiť ako firmu. Premiér si to môže dovoliť trochu viac a minister rozhodne áno.

Rezonuje aj v Česku aféra Babiš a ŠtB?

Menej ako na Slovensku.

Môže to súvisieť s tým, že kúpil Lidové noviny a MF Dnes?

Podľa mňa si nedovolí zasahovať do ich obsahu. Je dosť bystrý na to, aby vedel, že ak chce niečo v politike znamenať, nemôže robiť nič také.

Prečo ste pravičiarka?

Lebo naša rodina bola protikomunistická, najmä otec a jeho rodina. Doma počúvali Hlas Ameriky so Slobodnou Európou, otec za vojny zapínal Londýn, a nie Moskvu. Pritom to nebol bohatý človek, platila ho cirkev ako organistu na pohreboch a svadbách, neskôr vyučoval spev v škole.

Myslel som to skôr hodnotovo.

Keď občas počujem niektoré argumenty sociálnej demokracie, súhlasím s nimi. Rozumiem aj niektorým argumentom komunistov, ale celkové poňatie ich politiky mi je cudzie. Myšlienky pravice sa mi zdajú normálnejšie.

V čom?

Človek by sa mal postarať sám o seba. S tromi či štyrmi deťmi by mal počítať len ten, kto je schopný ich uživiť, nemôže sa spoliehať na to, že ich bude mať a o všetko sa postará štát. Štát by nemal ľudí rozmaznávať, ale nastaviť mantinely a podmienky pre všetkých tak, aby dokázali normálne fungovať.

Rozumiem, že ak sa niekto dobre učí, dostane štipendium od štátu. Pokojne nech má zdarma aj internát, ale je chybou, ak má celé vysokoškolské štúdium zdarma každý. Výsledkom je, že lekár odíde do zahraničia, kde odvádza dane, kým jeho titul a všetko okolo neho hradili ostatní.

Štúdium je investícia do života, prečo by mal byť nadštandard zadarmo? Štát nech sa stará o mladých do maturity, lebo zodpovedá za to, aby mal všeobecne vzdelaných občanov, ale potom nech je to už na nich samotných.

Množstvo ľudí na Slovensku vás pozná vďaka kultovému muzikálu Neberte nám princeznú.

Vidíte, v Česku sa vysielal len raz, ľudia u nás ho vôbec nepoznajú. Vzniklo to tak, že mi zavolali zo Slovenskej televízie, či si nechcem zahrať rolu v rozprávke, kde budem veľa spievať. Najskôr som však chcela počuť hudbu a vidieť texty.

Keď mi povedali, že hudbu robil Dežo Ursiny, tušila som, že to bude dobré. Ten mi ju poslal na magnetofónovej páske a v kombinácii s textami Jána Štrassera ma to úplne ohromilo. To bolo také krásne... A vlastne to bol aj hlavný dôvod, pre ktorý som do toho šla. Po hraní vo filmoch som totiž nikdy netúžila.

Keď dnes počúvam tie pesničky, vnímam, ako vysoko mi napísali jednotlivé party. Akoby ich tvorili pre Mariku Gombitovú. S tými výškami som sa dosť trápila. Vlastne netrápila, ja mám taký zvláštne uvrešťaný hlas, nie? (smiech)

Pred dvomi rokmi ste ohlásili koniec kariéry. Niektorí na to hľadia podozrievavo, keďže viaceré kapely robia taký krok ako marketing. Vyniká v tom najmä Elán, ktorý mal za posledných 15 rokov iks „posledných“ koncertov. Aj vám teraz vyšlo nové CD Čas motýlů a čoskoro vyrazíte na vianočné miniturné.

Do roku 2011 som mala príliš veľa koncertov, fungovala som až s tromi kapelami, čo už bolo neúnosné. Opäť som v tom začala lietať. A keďže som mala 70 rokov, ohlásila som narodeninové turné.

Pri tej príležitosti som povedala, že bude posledné, lebo už nechcem spievať. Tým som chcela dať avízo svojim trom kapelám, že už odo mńa nemajú chcieť žiadne koncerty, že chcem ostať doma. Turné dopadlo skvele a naozaj som bola presvedčená, že končím.

Po dvoch rokoch som si však uvedomila, že nastanú dlhé predvianočné večery, do toho ma oslovila jedna nadácia, či by som s ňou nespolupracovala, písali mi aj fanúšikovia, vyšlo CD, ktoré treba spropagovať, a tak som nakoniec prikývla. Bude to však len šesť mimoriadnych koncertov, ktorými si urobím radosť.

Rozhovor bol autorizovaný, Marie Rottrová v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

Vyhrajte 10 lístkov na koncert Marie Rottrovej

Vianočný koncert sa uskutoční 11. decembra v bratislavskej hale na Pasienkoch.

Ak chcete vyhrať lístky, pošlite správnu odpoveď e-mailom na karol.sudor(at)gmail.com najneskôr do nedele 1. 12. 2013 do polnoci. Spomedzi správnych odpovedí vyžrebujeme piatich výhercov, ktorým pošleme po dva lístky.

Otázka: Ako sa volá najnovší album Marie Rottrovej?

koncert.jpg

Pri odpovedi nezabudnite pripojiť svoje telefónne číslo a celú poštovú adresu.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. Poslanci nevzdávajú boj proti herniam, chcú prísnu reguláciu
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  4. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  5. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  6. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  10. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  1. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 11 394
  2. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 10 530
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 119
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 866
  5. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 487
  6. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 5 350
  7. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 4 959
  8. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 4 794
  9. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 4 216
  10. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 3 169

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

V politike, tak ako v hazarde, je výsledok vopred jasný

Neschopnosť vykázať herne z Bratislavy nám ponúka príležitosť prelustrovať, aké osoby sú v pozadí hazardu.

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

SVET

‘Na Ukrajine bojujú nadrogovaní zombíci‘ je hoax

Rusi uviedli, že tam bojujú bojovníci s nadľudskými schopnosťami.

Neprehliadnite tiež

Vieme milovať, keď nevieme, kedy toto slovo môžeme použiť?

Člen skupiny Osamelých bežcov Ivan Štrpka hovorí, že sme sa dostali do slovného smogu.

Folklór zrkadlí, akí sú ľudia citliví na hranice

Etnomuzikologička Jana Ambrózová hodnotí šou Zem spieva.

Agnieszka Holland bodovala na Berlinale aj za Slovensko

Zlatý medveď z prestížneho filmového festivalu patrí maďarskému filmu O tele a duši.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop