Britská kapela sa vrátila na scénu a čaká ju slovenská premiéra.
Keď hudobnú Ameriku začiatkom 90. rokov ovládli grungeri na čele s Nirvanou a Pearl Jam, v Anglicku doznievala prvá vlna gitaroviek z Manchestru (Happy Mondays, The Stone Roses).
Kým sa však naplno rozsvietili britpopové hviezdy Blur a Oasis, bolo tu ešte jedno zaujímavé meno.
Dekadencia aj elegancia
„Suede je ideálna festivalová kapela. Legenda, ktorá spoluvytvárala soundtrack k 90. rokom, s ktorou si môžete zaspievať mnoho hitov a ktorá sa dokázala vrátiť s kvalitným albumom. Teším sa na chorály našich návštevníkov,“ vraví Michal Kaščák o čerstvom prírastku v programe festivalu Pohoda 2014.
Slová o silnom comebacku potvrdzujú aj recenzie albumu Bloodsports, ktorý vyšiel v marci.
Prvá nahrávka kapely po vyše desaťročnej pauze sa väčšine kritikov páčila. „Elektrizujúci návrat,“ napísal napríklad časopis Mojo, New Musical Express hovorí o „brilantne temnej popmusic“.
Pochvalami nešetrí ani mienkotvorná tribúna mladej generácie, server Pitchfork, podľa ktorého Suede „trvalo udržiavajú rovnováhu medzi dekadenciou a eleganciou typickú pre ich kľúčové diela“.
Rýchly úspech a dlhá pauza
Takýto skvelý návrat sa naozaj podaril málokomu. Na druhej strane, títo Londýnčania striedali rôzne obdobia – od rýchleho úspechu po problémy rôzneho druhu.
Sú skôr typom skupiny jedného lídra než partiou silných osobností alebo kamarátov zo školy. Brett Anderson sa uviedol ako spevák s vyšším, ľahko rozpoznateľným hlasom aj imidžom. Dlhé, z jednej strany zostrihané vlasy, obtiahnuté oblečenie, trochu Bowie, trochu Morrisey. Dnes má 46, rozumne sa rozhodol opustiť imidž charizmatického tínedžerského idolu a starnúť dôstojne.
Hoci bubeníka hľadali dosť komplikovane a frajerku, s ktorou kapelu zakladal, Anderson vyhodil, úspech to nezastavilo. Už po niekoľkých koncertoch a prvých demách ju časopis Melody Maker dal na titulku s nápisom „Najlepšia nová britská skupina“.
Rovnomenný debutový album Suede v roku 1993 vystrelil rovno na čelo britskej hitparády a vyniesol im prestížnu cenu Mercury Music Prize.
O nikom inom sa vtedy nepísalo viac – okrem hudby aj o bisexuálnych narážkach Andersona, jeho problémoch s drogami aj o hádkach s gitaristom Bernardom Butlerom, ktorý nakoniec odišiel.
Keď britpop začal plniť štadióny, oni robili introvertnejšie pesničky. Po komplikovanom zrode a prepadnutí albumu A New Morning (2002) prišla pauza.
Comeback bol dobrým rozhodnutím. Bloodsports je určite lepší než ktorýkoľvek z Andersonových štyroch sólových albumov.
