Rosmersholm je moderná podoba faustovského mýtu. Režisér Rastislav Ballek ho s tímom hercov v divadle Aréna naštudoval ako súčasnú výpoveď.
Niekoľko poznámok k Ibsenovmu Rosmersholmu v Divadle Aréna od dramaturgov Martina Kubrana a Zuzany Šajgalíkovej
Veľká svetová dramatická literatúra sa na slovenských javiskách objavuje čoraz zriedkavejšie. Pritom práve klasický repertoár obsahuje možnosť na svojom základe predstaviť obraz dnešného sveta. Prostredníctvom neho spoločnosť reflektuje samu seba. Kontinuita divadelnej konfrontácie s klasickou drámou vytvára tzv. inscenačnú tradíciu, ktorá je základom pre kultúrne vedomie spoločnosti. Túto agendu by malo mať medzi svojimi prioritami každé divadlo, predovšetkým SND, a za svoju povinnosť si ju považuje i Divadlo Aréna.
Johannes Rosmer, hlavný hrdina Ibsenovej hry napísanej na sklonku 19. storočia, sa vzdáva kňazského povolania a napokon ohlasuje i odklon od náboženskej viery. Tento fakt vyvolá rozruch v celej spoločnosti a reprezentanti cirkvi a tradičných hodnôt, rovnako ako liberálne hnutie stojace v opozícii, sa usilujú získať Rosmera na svoju stranu. Na prvý pohľad je problém Rosmersholmu neaktuálny, prekonaný. Téma Ibsenovej hry však spočíva hlbšie, než v rovine zápasu dvoch proti sebe stojacich politických táborov. Témou Rosmersholmu je zápas o dušu moderného človeka. Výklad režiséra Rastislava Balleka, založený na dôslednom súčasnom prečítaní klasickej drámy, zachováva všetky motívy pôvodnej Ibsenovej hry. Zvýrazňuje však radikálny (epistematický) skok medzi pôvodnou možnou interpretáciou Ibsenovho diela (zámeru autora) a jeho dnešnou interpretáciou. Koloruje ho a pretiera zvýrazňovačom rôznych farieb.
Rosmersholm je moderná podoba Faustovského mýtu, kde však výsledkom boja o dušu človeka nie je spása alebo zatratenie, ale možnosť udržania alebo strata ľudskej integrity. Johannes Rosmer je posledný hrdina západného kánonu (euro-atlantickej civilizácie) a prvý moderný hrdina zároveň.
V modernom svete sa ľudská integrita, t.j. celistvosť v duchu Kantovského „hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne“ považuje za prežitok a v istom momente je lepšie si ju vyoperovať ako orgán, ktorý stratil zmysel. V modernom svete človek s integritou akoby nemohol existovať. Nedá sa však existovať ani v starom svete, pretože ten sme už opustili. Niet hry, v ktorej by táto téma bola vyjadrená údernejšie, než práve v Ibsenovom Rosmersholme.
Vo svete, do ktorého Rosmer nechcel a nemohol vstúpiť, my už dnes žijeme. Preto je použitie tradičných prostriedkov pri inscenovaní Ibsenovej hry nemožné. Iba ak necháme Ibsenov text prehovoriť v inom prostredí, môžeme pochopiť dilemu Johannesa Rosmera. Výtvarné prostriedky estetiky surrealizmu v spojení s Ibsenovým textom explicitne vyjadrujú Rosmerovo roztrhnutie medzi dvoma svetmi, t.j. dilemu moderného človeka. V obrazovej rovine sú v inscenácii použité prostriedky inverzie, subverzívne výrazové prostriedky, irónia, sarkazmus, blasfemický humor. „Ibsen potrebuje ironický odstup,“ hovorí režisér Rastislav Ballek.
V kresťanskej ikonografii je posledná večera spodobená ako základný akt dejín spásy. Individuálne zlyhanie Johannesa Rosmera predstavuje pomyselný koniec dejín spásy. Rosmer sa nedokáže vrátiť k vrúcnej viere otcov, ale nedokáže sa ani „oslobodiť“, vydať sa v ústrety modernému nihilizmu. Zostáva spolu s Rebekkou na prázdnom mieste nad priepasťou. Dvojica symbolizuje toto prázdne miesto, roztrhnutie, nespojitosť. Ale predovšetkým nemožnosť rozvíjať kresťanský diskurz v modernom veku v podobe, v akej sa rozvíjal dovtedy. Rosmer pre nás symbolizuje zlyhanie moderného človeka v momente, keď uverí, že spása nie je možná.
Významný nemecký filozof Eugen Fink pomenúva ľudskú bytosť ako bytosť kentaurskú, ako strununapnutú medzi ideou Boha a zvieraťom. Pokiaľ sa človek celou bytosťou vzpína k Bohu, pretože len ten dáva ľudskej existencii vyšší zmysel v spáse a vo večnom živote, tak moderný svet kladie na človeka požiadavky, ktoré túto strunu človeka naťahujú doprasknutia. Rosmer symbolizuje toto roztrhnutie, úzku puklinu v integrite človeka, ktorá sa závratne rozpína v priepasť. Svet stráca perspektívu, nie je už miestom vyššieho poriadku a zmyslu, premieňa sa na smetisko pominutých vecí. Človek – odpadlík.
Rosmer zápas o svoju dušu prehrá. Posledným prejavom jeho integrity je voľba samovraždy, ktorá však nemá katarzný účinok, nie je trestom, ani odplatou, nie je prejavom pokánia ani vyššej spravodlivosti. Zatiaľ čo Rosmerova manželka Beata predosiela, že spojenie Rosmera a Rebekky Westovej, ktorého je ona poslednou prekážkou, prinesie nový život na Rosmersholm, konečné spojenie Rosmera a Rebekky v akte spoločnej samovraždy je tohosatanským prevrátením. Záver Rosmersholmu je dôsledná inverzia posvätného manželského sľubu „kým nás smrť nerozdelí.“
V inscenácii má samovražda rituálnu formu, ktorá je vlastná divadlu v jeho podstate.
Autor: Divadlo Aréna
