Porotcov Turnerovej ceny presvedčila mladá umelkyňa o tom, že aj nedorozumenia môžu posúvať našu fantáziu vpred.
V skutočnosti nemôžete byť veľmi prekvapivým víťazom, ak vás porota zvolila spomedzi štyroch finalistov, píše Will Gompertz pre BBC. Vzápätí však priznáva, že aj on patril medzi tých, čo v pondelok večer v severoírskom meste Londonderry čakali iné meno víťaza.
Aktuálnemu ročníku prestížneho ocenenia na pôde Británie totiž medzi kritikmi dominovali od ohlásenia finálovej zostavy dvaja autori – Tino Sehgal so svojimi vťahujúcimi, presvedčivými performanciami a Lynette Yiadom-Boakye so zvláštne pôsobivými maľbami.
Napokon, ani samotná víťazka Laure Prouvostová si nedávala šance. „Bola som si celkom istá, že to nebudem ja. Ďakujem, že ste si ma adoptovali, že tu máte jednu Francúzku,“ povedala pri preberaní ceny, ktorej súčasťou je aj prémia 25-tisíc libier.
Laure Prouvost pri preberaní ceny.
Dáte si čaj?
Prouvostová má síce francúzske korene, no už dlhodobo pôsobí v Londýne.
Vytvára sugestívne inštalácie, ktoré pripomínajú akési zapadnuté starinárstva. Sú plné bizarných predmetov, dekorácií, dečiek a pozývajú diváka na šálku čaju a koláče.
Pri nich mu autorka naservíruje video o svojom starom otcovi, údajnom priateľovi umelca Kurta Schwittersa, ktorý sa v jej príbehu rozhodol vykopať tunel cez podlahu obývačky až do Afriky a už sa nikdy nevrátil.
Druhé video zasa prezrádza sny autorkinej starej mamy o tom, ako jazdí na motorke či tancuje na diskotéke.
Ak v tom celom cítite akési pochybnosti, či ide o skutočné príbehy, nie ste ďaleko od pravdy.
„Je to rozhovor o predstave reality a fikcie, o tom, čo je reálne a čo už nie je, a kde sa hranice týchto dvoch svetov premiešavajú,“ vysvetľovala Prouvostová pre BBC.
„Mám rada, keď si každý vytvorí svoju vlastnú predstavu toho, čo vidí. Aj v abstraktnej maľbe si môže každý nájsť celkom iný príbeh. Možno je to aj tým, že som sa dlho necítila Angličankou a mnohým veciam som nerozumela. Napokon, všetko sa môže vnímať odlišne, ktovie, čo bude toto dielo znamenať o dvadsať rokov,“ hovorí víťazka. „Myslím, že práve neporozumenia posúvajú našu fantáziu dopredu.“
V priestoroch výstavy ďalšej finalistky Lynette Yiadom-Boakye a pohľad do inštalácie Davida Shrigleyho (dolu). Tretí finalista, Tino Sehgal, nerád zaznamenáva svoje performance na kameru či fotoaparát.
Osobné a súčasné
Porota na jej inštalácii ocenila najmä silnú atmosféru a výnimočne dobre zvládnuté použitie média filmu. „Stavajúc na osobných spomienkach, splieta dohromady fakty, fikciu, históriu umenia aj moderné technológie.“
Podľa Penelope Curtisovej z Tate Britain sa porotcovia nechali jej dielom uniesť viac, než predpokladali, píše denník Guardian. Inštalácia sa podľa Curtis dotýka divákov aj preto, lebo bezprostredne narába s tým, ako sa človek stavia k minulosti.
„Prouvostová primala ľudí zaoberať sa myšlienkou, že svojich starých rodičov poznáte veľmi dobre a zároveň vôbec, že to funguje ako nejaké ukradnuté spomienky na krátke filmové klipy.“
Výstava finálovej štvorice Turnerovej ceny potrvá v severoírskom Londonderry do januára.
