Je možné, aby bolo niečo elegantné a hlboké zároveň? Taliansky režisér Paolo Sorrentino dokázal, že áno. Zmysel pre bizarnosť života sme cítili už z jeho predchádzajúceho filmu Tu to musí byť (2011), jeho Veľká nádhera je jednoducho veľká nádhera, a nebude o nič škaredšia, ani keď nevyhrá na Oscaroch, európskych či iných filmových cenách, tak ako nevyhral v Cannes.
Už teraz je totiž klasikou, novodobým Sladkým životom skríženým s 8 1/2 od Federica Felliniho, možno aj lepším. Nie je zrejme náhoda, že hlavný hrdina tohto filmu, Jep Gambardella v kontrolovanom podaní Toniho Servilla je novinár, podobne ako ním bol felliniovský Marcello.
Je to báseň o spreneverení sa životnému poslaniu, nech už zaň považujeme čokoľvek, hoci aj exorcizmus. Svetská omša zasvätená zábleskom krásy i úbohosti života, ktorej soundtrack znie tak úžasne ako sám názov filmu v taliančine.
V La grande bellezza pôsobí všetko mrazivo normálne, aj krídla plameniakov na mestskom balkóne, aj aristokrati na zapožičanie, kardináli zasvätení do gastronómie či polomŕtve svätice. Geniálne filmy sa často nedajú opísať inak ako totálnym klišé.
Smutné je, že tento film sa na Slovensku premieta len v malých kinách, ako je napríklad Film Europe v bratislavskom Pisztoryho paláci, pričom na veľké plátno patrí nielen svojou vizuálnou atraktivitou. Keď už ani nádheru nepotrebujeme, tak potom čo už?
