Ako dieťa z divadelnej rodiny nikdy ilúziami o divadle netrpela. Vie, že posúva hranice človeka, ale dokáže ho aj zničiť.
Zoznam vašich divadelných úloh je impozantný. Ako ste to vo vašom veku stihli?
Možno preto, že na repertoári nášho divadla zostávajú inscenácie veľmi dlho, zatiaľ som odderniérovala prakticky len štyri z nich. V Astorke som piatu sezónu, hrala som tam už počas vysokej školy.
Televízni diváci vás mohli nedávno vidieť v Kriminálke Staré Mesto.
Bola som šťastná, že ma oslovili, lebo prvá séria tohto seriálu sa mi páčila. Bolo to krásne natáčanie, vďaka nemu som sa dostala na obrovskú skládku, bola som aj v reálnej pitevni. Stretla som sa s vynikajúcimi hercami, čo bola pre mňa veľká škola. Robili sme na tom veľmi poctivo.
V Kriminálke Staré Mesto hrala policajtku Terezu. Používať pištoľ ju naučili profesionáli, šoférovanie však prenechala hereckému kolegovi. FOTO - RTVS.
Čítate detektívky?
Čítam Dominika Dána či Jo Nesboa, ale hrať policajtku s pištoľou a putami bolo pre mňa zvláštne. Nemusela som sa však štylizovať do drsnejšej ženy, nejakú Schwarzenegerku by zo mňa aj tak neurobili. Moja postava bola chladnejšia, vecnejšia, len som všetko pozorovala.
V týchto dňoch prichádza na svet nová inscenácia Kométa. Elisabeth, ktorú v nej hráte, si organizuje akýsi remake vlastnej svadby po desiatich rokoch. Prečo to robí?
Pretože vtedy sa cítila šťastná a fascinuje ju myšlienka, že po smrti budeme spomínať na vlastný život. Chce teda, aby mohla spomínať len na to dobré. Trochu sa to však v jej réžii zrúti.
Mávate podobné myšlienky niekedy aj vy?
Ja sa týmto témam vyhýbam. Neviem ani, čo bude zajtra, v diári mám síce nejaké predstavenia, ale človek nikdy nevie, čo sa stane. Kedysi som veľmi žila minulosťou, teraz sa učím byť v prítomnosti, do budúcnosti som ešte nedošla. Zdalo by sa mi však pekné, keby som sa na druhom svete stretla so svojou rodinou a známymi.
Vaším otcom je divadelný režisér Roman Polák. Každé herecké dieťa tvrdí, že ho rodičia odhovárali od divadelnej kariéry. Bolo to tak aj vo vašom prípade?
Áno. Otec vedel veľmi dobre, že divadlo vie človeka zničiť, tvrdil, že som naň priveľmi krehká. Ale dnes ma už všetci podporujú a dôverujú mi. To, že som s divadlom vyrastala, zo mňa však urobilo realistku. Nikdy som netrpela ilúziami o herectve.
Kedy ste sa teda preň rozhodli?
Keď som zvažovala, kam ísť na strednú školu, mame jednoducho napadlo konzervatórium. Ja som chcela ísť skôr študovať na strednú školu umeleckého priemyslu. Ako malá som vždy tvrdila, že herečkou určite nebudem. Až po prvom ročníku som si uvedomila, že herectvo má svoje čaro. Pomohlo mi odbúrať vlastnú introvertnosť, vďaka čomu napríklad teraz zvládam robiť tento rozhovor. Moji rodičia ma vychovali až tak dobre, že som sa trochu bála sveta a pomaly vykala aj vlastným rovesníkom. Dodnes niektorí nechápu, ako môžem byť herečkou.
Ktorá z vašich postáv je vám najbližšie?
Ani s jednou sa nestotožňujem, ku každej som si musela nájsť cestu. Režisérovi Miroslavovi Krobotovi som sa čudovala, ako ma mohol obsadiť do postavy Nastasie z Dostojevského Idiota, ktorá je prototypom femme fatale. Nie som typ ženy, ktorá chce ohúriť mužov, ale je úžasné, že som si to mohla vyskúšať.
Bavilo vás to?
Potom už áno, keď som na to čiastočne prišla. Našťastie, v tejto dramatizácii Nastasia Filipovna na scéne len tak je, všetko sa odohráva okolo nej.
V inscenácii Idiot divadla Astorka-Korzo ´90 je záhadnou Nastasiou Filippovnou, jej vášnivého partnera Rogožina predstavuje Lukáš Latinák. FOTO RÓBERT KŇAŽKO
Je pre vás ľahšie hrať týrané naivky?
Žiadna postava nie je pre mňa jednoduchá, vždy idem od nuly. Ale radšej hrám všetky tie do seba zahĺbené čudesné osoby, ktoré nevedia, čo vlastne chcú. Ja som síce šťastný človek, ale na javisku sa neviem smiať. Nedávno som mala tragický týždeň. V Closer ma zrazilo auto, v hre Tolstoj a peniaze som zomrela na prechladnutie, v Mikve som sa utopila, v Idiotovi ma zavraždil môj partner.
Ako sa bránite, aby vás divadlo nepohltilo, ako sa toho bál váš otec?
Nedá sa tomu ubrániť. Keď niečo skúšam, som v tom. Ale rada sa prechádzam, ideálne s mp3 na uchu, a tiež chodím do divadla. Vo Viedni som mala napríklad možnosť vidieť naživo hrať Kate Blanchettovú. Je to úžasná herečka s neskutočnou charizmou, celá scéna patrila len jej.
Naposledy ste boli v SND na premiére pôvodnej hry Karpatský thriller, ktorú režíroval váš otec. Dokážete byť k nemu aj kritická?
Môj otec je predovšetkým môj otec. Ale z tohto predstavenia som bola absolútne nadšená. Konečne sa v divadle otvorene hovorilo o problémoch, v ktorých žijeme. Odohrávalo sa to síce ešte v deväťdesiatych rokoch, ale niektoré vyhlásenia či modlitba k finančným skupinám ma dojali. Počula som aj názory, že to malo byť ostrejšie, ale aspoň sa odniekiaľ začalo. Obdivovala som celý herecký súbor, že do takého textu išli s nasadením a že držali pokope. Články o korupcii vychádzajú každý deň, ale divadlo tomu dodalo iný rozmer.
Aké je to, keď vás otec niekedy sám režíruje?
Dáva mi ťažké úlohy, čo je úžasné. Raz vyhlásil, že nevie režírovať vlastnú dcéru. Ja zas pri jeho réžiách prežívam permanentný pocit premiéry, strachu, aby som nezlyhala, čo je niekedy na úkor výkonu. Nie je to teda jednoduché ani pre jedného, ani pre druhého, ale nastavili sme si to. Aspoň môžeme chodiť spolu na obedy, keď spolu skúšame.
Vyhľadávate po premiérach reakcie svojich známych?
Väčšinou sa nikoho nepýtam na názor. Kto má tú silu, ten mi ho povie, ja nikoho nechcem nútiť do rozhovoru. Za svojou robotou si stojím.
Hru Patricka Marbera Closer (Na dotyk) v roku 2004 aj sfilmovali. Využili ste možnosť inšpirovať sa Natalie Portmanovou, predstaviteľkou Alice, ktorú vy hráte v bratislavskom divadle Aréna?
Tento film som videla rok predtým, ako sme hru začali skúšať. Aktívne som ho teda neštudovala, ale v podvedomí mi mohol zostať. Zo staršej košickej inscenácie si pamätám paradoxne len scénu z internetového četovania. Na Alici ma fascinuje, že je to krehká žena, ktorá sa tvári, že ňou nie je. Dokáže robiť aj striptíz, práve tam môže byť sama sebou. Celá hra je plná rozporov, hovorí šialené pravdy o vzťahoch, ukazuje sa, že sa stále nevieme z ničoho poučiť a stále padáme do tých istých problémov.
V hre Closer, ktorú uviedlo Divadlo Aréna v Bratislave. FOTO - ROMAN SKYBA.
Komédie vám nehrozia?
Na javisku sa rada bláznim, ale zabávač nie som. Rozprávanie vtipov mi veľmi nejde.
Prichádza dnes silná generácia mladých hercov?
Dúfam, že to tak je. Problémom je, že v takej Bratislave máme prakticky len tri divadlá so súbormi, do ktorého by mohli mladí herci nastúpiť. Pritom len na VŠMU ich končí ročne skoro pätnásť, a to ešte nerátam bystrickú školu či konzervatóriá. V Českej republike sú divadlá v každom malom meste, v samej Prahe sú ich desiatky. Mladí tvorcovia dnes nemajú pocit, že im spoločnosť hovorí: áno, chceme sa na vás chodiť pozerať. Kedysi bola situácia v spoločnosti hrozná, ale ľudia sa túžili stretávať s tvorcami s podobnými názormi. Teraz je to všetko také roztrieštené, že môžeme všetko a zároveň vlastne nič. Som smutná, keď vidím mladých tvorcov, ktorí nemajú kde začať.
A potom zoberú hoci aj telenovelu.
To je už na každom z nás, či do toho skĺzne. Mňa ešte neoslovili, takže som sa našťastie nemusela rozhodovať. Teraz síce robím pre produkčnú spoločnosť DNA, ale ide o uzatvorený seriál. Pre mňa bude divadlo vždy to najdôležitejšie. Nie je to však len problém hercov, ale celej spoločnosti a bulvárnych médií. Novinám nejde o človeka, ale o to, aby mal seriál väčšiu sledovanosť. Noviny sú prepojené s televíziami, namočíte sa do ich kolobehu, ani neviete ako. Nedá sa z toho potom už vyjsť.
Ktorú z vašich doterajších inscenácií by ste si dali na obálku časopisu s vaším rozhovorom?
Asi Kafkov Zámok. Bola to absolútne nepochopená inscenácia od samého začiatku, doslovne zakliata. Pri nej som pochopila, čo je to šialenstvo divadla, ako sa môže odraziť na vzťahoch, zdraví a psychike hercov. Zámok nám všetko tak zamotal, že sme sa z toho nevymotali, ale je to výborná inscenácia.
Je divadlo pre vás jedným z nástrojov spoznávania sveta?
Posúva moje hranice, rozvíja moju inteligenciu. A ja sa chcem učiť. Je krásne prepracovávať sa k akejsi prapodstate textov, ktorým možno na začiatku vôbec nerozumiem.
Počas nežnej revolúcie ste mali štyri roky, ste teda už človek novej doby. Akú revolúciu by ste najradšej urobili dnes vy?
Nechcela by som žiť za socializmu, ale problém našej generácie je v tom, že nevieme, čo si počať so slobodou. Dnes si každý musí svoj cieľ vymyslieť. Čakáme návody, kam máme smerovať, čo máme robiť, ale nič už nepadá z neba. Skupiny sa rôznym spôsobom rozčleňujú a vy sa nemáte o koho oprieť, ak si vy sám nejdete za svojím, ak sám nemáte jasný cieľ a zároveň aj vnútornú silu ho uskutočniť. Možno aj preto dnes všetci nadávajú na mladých, že vlastne nevieme, čo chceme. Kedysi bolo jasné, kto je nepriateľ, ale dnes sa zaň už nedá len tak jednoducho považovať vláda, je rozptýlený v celom systéme. A tak mnohí zostávajú len sedieť a nadávať.
Rebeka Poláková (27)
Často spomína svoju introvertnosť, placho pôsobí nielen v úlohách žien, ktoré veľmi túžia milovať. Má niečo z krehkosti Natalie Portmanovej, viac však obdivuje herečky s výraznou vnútornou silnou – ako Kate Blanchett, Meryl Streep či Charlotte Gainsbourg.
5 sezón je v bratislavskom divadle Astorka Korzo ´90, kde už hrala aj Biancu v Othellovi, Júliu v dráme Rómeo a Júlia či Soňu Marmeládovovú v dramatizácii románu Zločin a trest uvádzanú pod názvom Vražda sekerou vo svätom Peterburgu.
4 Toľko súrodencov má.
16 V toľkých inscenáciách aktuálne účinkuje: Túlavé srdce, Platonov, Mesiac na dedine, Tolstoj a peniaze, Gazdova krv, Zámok, Rómeo a Júlia, Sen svätojánskej noci, Idiot, Kométa, Holokaust, Closer, Mikve, Lýsistrata, Snehová kráľovna, Som doma a čakám na dážď.
