Kométa letí, želajme si! Len čo?

Režisérovi Jurajovi Nvotovi sa podarilo zinscenovať náročnú novú hru, v jej závere sa však inscenátori pokúšali povedať toho až priveľa.

Načasovať divadelnú premiéru na pohyb nebeských telies – tomu sa povie dramaturgický výkon. Hra Kométa našťastie neprestala byť aktuálna ani potom, čo sa ISON rozpadla. Otázky, čo by sme si tak mali v živote želať, aby sme mali na čo pekné spomínať za života aj po smrti, sa z oblohy nestrácajú, naopak ku každému sa cyklicky vracajú.

Justine del Corte, ktorá pôsobí v krajinách hovoriacich po nemecky aj ako herečka, vo svojej hre nezaprela svoj mexický pôvod. Mŕtvych necháva miešať sa medzi živých, aby sa aspoň na chvíľu zapojili do ich bizarného tanca. V diele cítime aj početné divadelné až dionýzovské inšpirácie. Aj preklad Michala Hvoreckého je dostatočne dramatický.

Svadba ako dôkaz

Celková situácia pripomína Malomeštiakovu svadbu po desiatich rokoch, jednotlivé vzťahy sa v nej lámu jeden po druhom, podobne ako domácky vyrobené stoličky Brechtovho Ženícha. Corteovej postavy sú zas akoby vystrihnuté z Čechova, je v nich istá zádumčivosť, ale aj nástojčivé hľadanie zmyslu.

Netýka sa to len ženícha v presvedčivom podaní Adyho Hajdu, ktorý je podobne ako väčšina čechovovských doktorov tajným snom všetkých prítomných žien, ale aj o celkové zasadenie príbehu kdesi na breh jazera. Čechovovská je aj prítomnosť záhadného spisovateľa (prirodzený Matej Landl). Jeho sedemnástročná obdivovateľka Izabela (nádejná Dominika Zeleníková) je krížením Trigoria a Niny z Čajky.

Herečky sú dokonca až dve, jedna filmová a druhá divadelná, obe túžiace po láske i uznaní, ale každá trochu inak. Zuzana Kronerová aj Marta Sládečková dokonale využili tragikomické polohy svojho herectva. Veľmi výraznou dvojicou bola aj nevestina sestra Vera (Zuzana Konečná), ktorá nosí smútok za životom a týra menej dominantného muža (Marián Labuda ml.). Najťažšiu úlohu mala nevesta (citlivá Rebeka Poláková), ktorá musela zdôvodňovať svoju potrebu vrátiť sa spolu s ostatnými o desať rokov dozadu.

Komorne, ale vtipne

V texte možno cítiť až kantovskú hviezdnatú oblohu, vedela by som si ho teda predstaviť inscenovaný aj na veľkej scéne a s množstvom efektov. V komornej Astorke nemohlo byť o výprave ani reči, aj kostýmy boli nenápadné.

Réžia Juraja Nvotu sa sústredila na vykreslenie charakterov a vzťahov. Našťastie, humorný štýl sa astorkárom veľmi hodil, a tak divák dostal príjemnú dávku irónie zmiešanú s prijateľnou mierou pátosu.

Ak niečo nefungovalo až tak, bol to temporytmus.

Inscenácia tejto hry v slávnom viedenskom Burgtheatri mala vyše troch hodín, nemožno teda obviniť našich inscenátorov z toho, že by neškrtali. Chápem aj, že hru nechceli nechať v polohe konverzačnej komédie, v závere však akoby chceli povedať priveľa. Aj smrť vyznela len ako povinná obeť dramatickému žánru.

Aj tak astorkárska Kométa osvetlila svet, v ktorom sa láska v sekunde stáva svojou paródiou, pomoc druhým výnosným biznisom, odchod do prírody pózou a hľadanie zmyslu života zábavou.