Ešte je len študentkou a už je hotovou speváčkou, so zaujímavou farbou hlasu aj s vlastným výrazom.
Sama si robí hudbu aj texty, poväčšinou na pódiu okrem nej nik nie je. Iba ona s gitarou, takmer vždy s iným pestrofarebným imidžom.
Inak povedané, Katarína Kubošiová vystupujúca pod menom Katarzia je na našej scéne zjavom, ktorý sa nedá prepočuť ani prehliadnuť.
Je sama, nie je mama
Recenzia
Katarzia: Generácia Y
Slnko records 2013
15 skladieb
„Som náladová, výbušná, impulzívna a tichá,“ spieva a je to naozaj tak. Toľké striedanie nálad, často počas jednej pesničky, nezvládne hocikto.
Ale jej najväčšia sila spočíva v tom, že je nielen prirodzená, ale že sa zároveň dokáže na seba (aj na okolie) pozerať s nadhľadom.
Dala mu názov Generácia Y podľa rovnomennej pesničky, no nie je to manifest, väčšinou spieva o sebe.
Na to, že je ročník 1989, je prekvapivo zrelou autorkou. Pritom nie je žiadne zázračné dieťa, keď chcela nasledovať mamu, známu herečku Evu Pavlíkovú, dvakrát ju na konzervatóriu odmietli.
To je fuk, robí hudbu, ktorá žiadnu protekciu nepotrebuje.
Iste, detstvo v divadle nie je ako iné detstvá, kus hereckej štylizácie sa pochopiteľne premietol aj do pesničiek, špeciálne do tej s názvom Mama.
Ono presnejšie je to vlastne skôr malá divadelná hra, rodinná komédia.
Najskôr dcéra vykreslí mamu a vtipne vyťahuje začiatky jej vzťahu s otcom (dal si šošovky a preslzil predstavenie, na ktorom ju chcel vidieť), no vzápätí sa k mikrofónu postaví mama a sfúkne potomka trochu inými spomienkami: „Tak by si zaslúžila po riti/ klame, telefón má vybitý/ príde domov nadránom/ zurvačí a plače/ ja len čumím, čo je jej zase...“
Lenže toto je len malé spestrenie celého albumu, jedna pesnička z pätnástich. Ostatné pesničky fungujú aj bez nej.
Vlastné hmaty
Všetky skladby boli nahrané na jeden šup. Postavila sa k mikrofónu s gitarou, spustila a bolo to.
Okrem hlasu si okamžite všimnete zvláštny zvuk. Katarzia neposúva po hmatníku štyri „ohníkové“ akordy dokola, intuitívne si našla vlastné hmaty a hrá na nylonových strunách.
Na niekoho to môže pôsobiť trochu neohrabane, ale znie to veľmi osobito. Lenže inak by to vlastne asi ani nefungovalo.
Jej texty totiž nie sú prvoplánové, žiadny dievčenský denníček–pamätníček sa nekoná. Skôr premyslený blog – aj osobné veci, no s odstupom.
O vzťahoch, o Dunaji, o tancovaní, paranojach, ale napríklad aj o prejedaní sa: „Čokoládky, zmrzlinka, nanukové tyčky / rastú mi na bruchu jarné pneumatičky“.
Je to hudba, ktorá vás v najsilnejších momentoch vtiahne tak, že zabudnete na všetko iné. Sama Katarzia ju volá „autorský nu rap folk po slovensky“, zvonku to pôsobí ako svojská odpoveď na freakfolkových pesničkárov typu Joanna Newsom.
Niekedy je možno tých strihových zmien v rámci jednej pesničky priveľa, niektoré verše by sa dali oželieť či vylepšiť, ale takto silný debut sme tu už dávno nemali.
Lepšie aspoň dvakrát počuť ako raz čítať a úplne najlepšie urobíte, keď si Katarziu pozriete naživo. Najbližšie sa to dá v sobotu, na krste albumu v bratislavskom divadle elledanse.
Katarzia: Psychodepresie si radšej skryte do záchodovej misy
Prečítajte si rozhovor >>
