KNIHA TÝŽDŇA /ATLAS ZABÚDANIA
Kniha je akýmsi pokračovaním románu Dom hluchého, fiktívno-faktografickou prílohou dokumentárnych prebytkov nazhromaždených pri jeho písaní
Predchádzajúca kniha Petra Krištúfka Dom hluchého bola jedným z horúcich kandidátov literárnej ceny Anasoft litera. Atlas zabúdania (Artforum 2013) je jej pokračovaním, v podobe fiktívno-faktografickej prílohy dokumentárnych prebytkov nazhromaždených pri písaní Domu hluchého. Keby vyšli spolu, možno by sa tentoraz cena Petrovi Krištúfkovi ušla.
Mapa slovenskej identity
Dom hluchého je príbehom o dejinách dvadsiateho storočia a rodiny Trnovských z Brežian, absurdným v jeho zvratoch a bolestivým v rodinných detailoch. V konečnom dôsledku je to pre čitateľa fascinujúca a dobrodružná dráma sledovaná z jeho bezpečnej istoty dneška. Ocitne sa v rozprávaní Adama Trnovského, v postupnej premene jeho života od syna a vnuka k otcovi a dedovi. Patriaceho do rodiny snažiacej sa zvládnuť zmeny niekoľkých režimov, v ktorých neraz obstála, ale dokázala aj zarobiť na povestného kostlivca v skrini. V tomto prípade dokonca nemetaforického, niekoľko desaťročí pochovaného v záhrade za domom.
Dobové dokumenty, ktoré Peter Krištúfek nechal aktívne vstupovať do príbehu, sa mu počas písania nakopili pre román v nepoužiteľnom množstve, ale ich dokumentárna príťažlivosť rozhodla o ďalšom literárnom upotrebení v novej knihe Atlas zabúdania. Spisovateľ je tu tak trochu historikom a svojím archeologickým prístupom odkrýva príbehy dobovej spisby, textov, slov a samotnej reči. Kniha je tak atlasom a mapou slovenskej identity v hraniciach predchádzajúcich sto rokov, ktorá je v tak ako na iných miestach strednej a východnej Európy zvlášť zložitá a premenlivá. Ku každému roku je priradené jedno svedectvo, raz závažný vládny dokument, inokedy navonok podružná banalita, ktorá nepateticky dokresľuje historické udalosti.
Storočný priestor
Potiaľto by Krištúfkov čin nebol ničím výnimočným, ale jeho viditeľná zberateľská slabosť pre rôzne dobové kuriozity a spisovateľská licencia pohrať sa s príbehom ozajstných dejín robia z jeho knihy výnimočný atlas našej reči a jazyka. Každý z rokov je zastúpený iným literárnym žánrom, autentickým či autorsky dotvoreným, ktoré sú však napísané tak, aby budili zdanie pôvodnosti.
Storočný priestor rokov 1904 - 2014 je ilustrovaný protiopileckou osvetárskou výzvou z Trnovského evanjelického kalendára, úryvkom z Trianonskej dohody, úradným potvrdením nežidovského pôvodu, členskou legitimáciou Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, súdnym rozsudkom roľníka, ktorý si neplnil povinné kontingenty, tajnou správu o situácii na Bratislavskej lýre 1969, telegramom oznamujúcim smrť rodinného príslušníka, Prehlásením Charty 77 a zároveň aj Anticharty „Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru“, inštrukciami ku kupónovej knižke, marketingovým prieskumom tabakovej firmy Marlboro, pozvánkou na 12. ročník Plesu v opere.
Príbeh vyskladaný z textov tak postupne prechádza od archaickej slovenčiny k jej neopakovateľnému budovateľskému slovníku, k hovorovej reči, facebookovej komunikácii či hiphopovému textu. Pripomenuté slová a výrazy ako „a niekto nás môže očuť, o učňa pečuje, kalafúna, vždy milerád a k službám, ďakujem som s pozdravom, päťročnici úspech, odvolávacie líčenie, rekreačné odevy, spätný dovoz nespotrebovaných zbytkov devízových prostriedkov, outlook“ sú jedinečnými dobovými momentkami, zrazu zreteľnejšími a hmatateľnejšími ako v takýchto „rozpamätávajúcich sa“ knihách využívaná fotografia či novinová reprodukcia.
Kniha ako umelecký objekt
Použité a napísané texty v Atlase zabúdania sú tvorené nielen ako lineárny príbeh dejín, ale aj ako literárna krížovka s možnosťou čítania rôznymi smermi a spôsobmi. A tu sa ponúkla unikátna príležitosť spojiť príbeh s jeho grafikou. Paľo a Janka Bálikovci vytvorili z Krištúfkovho archívu znakovú a konceptuálnu knihu, ktorá obstojí nielen ako celok, ale predovšetkým vo všetkých jej jednotlivostiach. Pohrali sa s každým fontom písma, charakteristickým pre to-ktoré obdobie. Možno, ako pre pamätníčku je vizuálne najsilnejšími pripomienka typickej nečitateľnosti rozpitých písiem štvrtej kópie prepisovaného samizdatu či pár denníkových riadkov v starom „dobrom“ textovom editore T602 s prejavenou radosťou ich pisateľa z luxusného písania „keď sa všetky chyby môžu zmazať“.
Atlas zabúdania je knihou pripomínania a jej archaická atlasová forma s textami rozkladajúcimi sa ako mapy nie je len čitateľských zážitkom, ale doslova aj fyzicky umeleckým. Kniha sa končí rokom 2014 s prázdnou dvojstránkou na jej konci s úsečným, ale veľavravným záverom: „Všetci dohromady vieme o tomto svete všetko. Ale nerozprávame sa o tom.“ Po týchto autorových inštrukciách je na každom, ako s nimi naloží.
Autor: Beata Jablonská
