Literárium / Eugen Gindl
Bezradnosť a dezorientácia ľudí sa prehlbuje. Občiansku spoločnosť, ktorá sa zrodila z „popola totality“ a vstúpila do verejnej arény, vedomie narastajúcej nemohúcnosti frustruje. Aj tých najaktívnejších občanov kvári pocit, že sú iba súčasťou komparzu. Komparzu, ktorý je už tak ďaleko od javiska, že ani nevie, akú hru hlavní protagonisti na rozličných javiskách hrajú. Kto je jej autorom? Kto režisérom? Kto zo zákulisia toto bábkové divadlo riadi? Zázračný sociálny kapitál, dar „nežnej“, sa rozplynul. Zisťujeme, že nádej bola ilúziou. A dôvera, tento tmel fungujúcej slobodnej spoločnosti, iba dočasnou kráľovnou karnevalu.
Český sociológ Jan Keller uverejnil nedávno knihu Neistota a dôvera. Dôvera má dve podoby. Jednou je pevné presvedčenie, že sa čosi určite stane alebo nestane. Táto dôvera pripomína vieru. Vyžaduje silnú lojalitu, bezvýhradnú poslušnosť. Nie tvorivé pochybnosti a aktívnu účasť na správe vecí verejných.
Tá druhá dôvera je spojená s našou osobnou voľbou. S istou mierou neistoty, že to nemusí dobre vypáliť. Obe dôvery však oscilujú kdesi medzi úplným vedením a úplnou nevedomosťou. Kto vie všetko, bez dôvery sa zaobíde. Kto nevie nič, nemôže dôverovať racionálne.
Dopyt po dôvere v posledných desaťročiach silnie. Pomáha nám v čoraz zložitejšom svete formulovať iba isté očakávania. Bez dôvery by sme od „tých druhých“ mohli očakávať prakticky čokoľvek. Dôvera znižuje našu neistotu. Nevyspytateľnému chaosu dôverovať nemôžeme. Napriek tomu je aj dôvera spojená s neistotou. Je to čosi ako riskantná stávka. Ak nássklamú politici, ktorých sme vo voľbách obdarovali dôverou, prehrali sme.
Prílišná dôvera v to, že naše očakávania splnia iní, je demobilizujúca. Poskytuje nám alibi, že svojou „troškou do mlyna“ nemusíme k naplneniu očakávaní prispieť. Bezmocne sa prizeráme, čudujeme, rozhorčujeme. A tí, našou dôverou obdarovaní, smejú sa do hrsti. Napríklad vlani, keď vysvitlo, že všetky potraviny dovážané zo zahraničia, s výnimkou čokolády Milka, sú menej kvalitné, ako tie, čo sa predávajú hoci v Hainburgu. Napriek tomu, že majú rovnaký obal a u nás ich neraz predávajú za vyššiu cenu. Kto tusklamal našu dôveru? Majitelia supermarketov? Systém? Odpoveď na tieto otázky by bola pridlhá. Zmohli sme sa však my, slobodní občania, na protest? Podporili sme ľudí, ktorí sa usilujú znížiť dovoz potravín zo zahraničia podporou našich, slovenských? (Slovensko vraj dováža 70, Česko iba 45 percent potravín zo zahraničia.)
Tak, či onak: dôvera je vzácny sociálny kapitál. Ťažko a pomaly sa nadobudne, ale rýchlo a ľahko prehajdáka. Najmä keď sa zmierime s úlohou komparzu, ktorý už nezaujíma, v akej hre účinkuje.
