Mladá maliarka Lucia Tallová rozpráva o fascinácii žeriavmi aj nevestami, ktoré sa neusmievajú.
Popravde, jej ateliér nie je žiadne magické, inšpiratívne miesto, aké by ste čakali, keď sa dívate na jej tajuplné, smutnokrásne romantické krajiny. Je to neveľká miestnosť s ostrými neónkami na konci slepej uličky, v ošumelej budove, ktorá už zabudla, prečo ju vlastne postavili. Sme na periférii a pred pešou cestou na najbližšiu zastávku MHD nás Lucia Tallová priam vystríha.
Ona sem chodí ráno a keď už raz príde, odíde až večer. „Mám tu všetko, čo potrebujem, môžem si pustiť hudbu, akú chcem a keď nemusím, nezdvihnem ani telefón,“ vraví spokojne.
Samozrejme, má to aj isté nevýhody. „Na rok som po škole ostala bez práce a po istom čase som si uvedomila, aký odľud sa tu zo mňa stal,“ hovorí so smiechom.
V posledných týždňoch sa však na nedostatok záujmu sťažovať nemohla. Skôr naopak. Jej maľba Zimný prístav zvíťazila v piatom ročníku súťaže Maľba a pred týždňom sa vrátila z budapeštianskeho veľtrhu umenia.
Navyše, našla si „normálnu“ prácu v kníhkupectve Ex Libris v SNG zameranom na umenovednú literatúru, a tak vraví, že jej život nadobudol oveľa viac rovnováhy.
Lucia Tallová, Zimný prístav, 190 x 220 cm, akryl na plátne, 2013
Maľba alebo nič
Nie vždy bolo také jasné, že Lucia Tallová sa stane maliarkou, respektíve, že sa vôbec bude venovať nejakej umeleckej činnosti. Skôr to pripomína akúsi zvláštnu iróniu osudu, akú človek vídava azda iba vo filmoch. Dnes sa na tom smeje, no kedysi im doma z toho bolo do plaču.
Na šupke začínala s textilom „a bolo to celé zle,“ spomína Lucia. Pre tých, čo poznajú jej maľby, do ktorých vkladá vrstvy čipiek, háčkovaných dečiek a rôznych druhov textílií, to môže znieť náramne podozrivo.
Ideálny stav, že by si dnes potrebné čipky a dečky sama vyrábala, však nehrozí. „Vôbec ma to nebavilo a vôbec mi to nešlo. Bola som veľmi nešikovná a pomalá a všetci mi vraveli, že tam musím byť omylom. Dokonca ma chceli nechať prepadnúť. Len si to predstavte, prepadnúť na šupke,“ smeje sa.
Priznáva, že ju napokon nechali prejsť len s podmienkou, že zmení odbor a odíde. „Kamaráti mi hovorili, nech idem na kamenosochárstvo, že je tam super. A ja som im len vravela: veď ja som zasekla šijací stroj, viete si predstaviť, čo sa mi stane s karbobrúskou?“
Napokon ju presvedčili a aj s pomocou chápajúcich pedagógov dospela k názoru, že to zvládne, no pokračovať musí na maľbe. „Buď maľba, alebo nič.“
Lucia Tallová, Bez názvu, 180 x 240 cm, akryl na platne, 2008
Lucia Tallová, Deluge, 200 x 250 cm, akryl na plátne, 2009
Vyzdobiť si svet
Dnes má za sebou niekoľko samostatných i skupinových výstav, ucelených sérií malieb, ale i najnovších prác na papieri. Čipky, vzorované dečky a textílie v jej maľbách našli miesto hneď na začiatku a ostávajú dodnes. Podľahla im.
„Viem, že som nimi do istej miery zaťažená a že je to možno obmedzujúce. No mňa ten materiál skrátka priťahuje a nejde iba o tie vzory. Väčšinou sú to ručne vyrobené kusy a páči sa mi na nich aj akási nevypočítateľnosť – to, že nikdy presne neviem, ako to dopadne.“
Nechce sa ich vzdať iba preto, lebo si niekto myslí, že by mala. „Myslím, že by to malo byť prirodzené - že ich prestanem používať, keď ich už nebudem potrebovať. A mám pocit, že sa dokážem ovládnuť. Neurobím niekde nasilu do rohu obrazu čipku, len aby divák vedel, že je to od Tallovej,“ prízvukuje.
Čipku pritom neberie iba ako vizuálny prvok, ale aj ako symbol a nositeľa viacerých významov. „Vyhovuje mi. Mám totiž vzťah k veľmi dekoratívnym veciam, zbieram staré fotografie, porcelán, obklopujem sa takýmito predmetmi aj doma. Je to pre mňa prirodzené, normálne,“ hovorí autorka.
Navyše, zistila, že do krajinomaľby, ktorá ju odjakživa v maľbe fascinovala, vnášajú vzory textílií celkom nový pocit. „Je to pre mňa akýsi raster, ktorý môže odhaliť citovosť, atmosféru miest, ktoré ukazujem. Rovnako však slúži aj ako istá zábrana, filter, cez ktorý sa do nich nedá úplne vstúpiť,“ vysvetľuje.
Lucia Tallová, When the last drop run over, 190 x 170 cm, akryl na plátne, 2010
Lucia Tallová, Home is where the heart is I., 190 x 220 cm, akryl na platne, 2011
Napovedá, ale neprezrádza
Táto jej čiastočná rozpoltenosť či tajuplnosť platí aj v pomenúvaní malieb i celých sérií. Obrazom dáva názvy, ktoré sú ako vety vytrhnuté z príbehov alebo sú rovno samotnými príbehmi. Nechce nechať diváka úplne bezradného, no ani mu nič nevnucuje.
„Fakt je, že po formálnej stránke ide u mňa vždy o krajinomaľbu. A aspoň prostredníctvom názvu sa snažím diváka naviesť na to, že to nie je iba nejaké obyčajné znázornenie krajiny. Že tými ďalšími vrstvami, rastrami a štruktúrami sa snažím vypovedať príbeh o emóciách, o citoch. Niekomu sa môže zdať, že sú to len anonymné budovy, jazerá, vyprázdnené periférie, no, paradoxne, pre mňa sú tie obrazy veľmi sebaodkrývajúce. Keď im dávam názvy, je to pre mňa trochu paranoidné, lebo divákovi chcem na jednej strane napovedať, no zároveň nechcem, aby sa dozvedel príliš veľa. Balansujem medzi tým.“
Séria, z ktorej vzišiel aj víťazný obraz súťaže Maľba, Zimný prístav, však naplno priznáva a zobrazuje konkrétne miesta, okrem prístavu napríklad aj hotel Kyjev. „Ide o miesta, ktoré sú úzko prepojené s mojimi spomienkami, chodím okolo nich do práce, páči sa mi ich príbeh alebo architektúra,“ opisuje sériu.
Má radosť, že jej Zimný prístav porota ocenila a najmä, že sa jej dostalo spätnej väzby od skúsených teoretikov. „V tej chvíli to pre mňa bolo azda ešte vzácnejšie a dôležitejšie ako to, že som vyhrala nejaké peniaze,“ spomína na reakcie Amy Dicksonovej z britskej galérie Tate.
Lucia Tallová, Hotel Kyjev, 150 x 170 cm, akryl na plátne, 2012
Čierny dážď, čierne slzy
V obraze Zimný prístav sa spájajú prvky, ktoré Lucia Tallová používa dlhšie, s novšími. Je v ňom celá, pre ňu typická ornamentálnosť, pompéznosť, pátos, dekoratívnosť, ba priam snaha „vyzdobiť si svet“ v kontraste s industriálnym charakterom krajiny, s vodou, a „čiernym dažďom“.
K tomu dospela asi pred dvoma rokmi, tesne po skončení školy, keď v rámci ocenenia Strabag Award získala rezidenčný pobyt vo Viedni.
„Musím priznať, že už počas maľovania diplomovky som sa cítila trochu stratená. Stále som mala pocit, že musím urobiť sériu, z ktorej všetci padnú na zadok,“ hovorí dnes už s nadhľadom o období, ktoré býva pre mladých autorov najťažšie, lebo cítia neistotu. „Napokon som bola veľmi sklamaná – ani nie tak z obrazov ako z výkonu, ktorý podľa mňa nebol presvedčivý. Cítila som sa unavene a uvedomovala som si, že potrebujem zmenu,“ rozpráva.
Vo Viedni sa veci pohli dopredu. Zmena priestoru, ľudí a denného režimu prišla vhod. „Bola to ideálna príležitosť sadnúť si k niečomu novému. Ocitla som sa sama v cudzom prostredí a k dispozícii som mala ateliér, do ktorého som mohla prísť hoci aj v pyžame zo svojej izby. Bola som tam štyri mesiace, akurát v období, keď vonku strašne pršalo. Okolo nás boli samé vysoké presklenné budovy, na ktorých ostávali výrazné tmavé stekance. A ja som sa na túto zatečenú krajinu, v ktorej sa pomaly zhasínali svetlá kancelárií, dívala cez rovnakú zatečenú sklenú fasádu ako cez nejaký filter,“ spomína.
Prirodzene sa to prenieslo aj do nových obrázkov, menších akvarelov. Začali im dominovať malé čierne kvapky, najprv s ostrými hranami, neskôr tiež podľahli vode a roztiekli sa.
„Možno to celé hovorilo o tom, že som sa tam cítila trochu osamelo a stratene. Po prvotnej konotácii na čierny dážď mi to začalo pripomínať slzy, obzvlášť ženské slzy, ktoré sú čierne, keď sa v do nich dostane špirála či linka. Moje obrázky sú často sentimentálne, romantické a aj symbol ženského plaču do toho zrazu zapadol ako nositeľ vyhranených emócií,“ objasňuje.
Lucia Tallová, zo série Schwarzer Regen, 52 x 38 cm, sieťotlač a akvarel na ručnom bavlnenom papieri (v ráme), 2012
Lucia Tallová, Zo serie Schwarzer Regen, lightbox, 25 x 35 cm, UV tlač na plexiskle, 2012
Lucia Tallová, Zo serie Schwarzer Regen, lightbox, 25 x 35 cm, UV tlač na plexiskle, 2012
Nevesty, prečo sa neusmievate?
Nasledovala séria temných jazerných krajín, ktoré sú takmer úplne ponorené v temnote, aby ich vystriedali opäť svetlé obrazy a práca so starými fotografiami.
„Všimla som si, že to tak striedam – buď je celá séria veľmi tmavá, alebo naopak, veľmi svetlá. Aj pre mňa je to trochu zvláštne, stále si vravím, že už musím urobiť nejakú 'normálnu',“ priznáva. „A možno sa to nedá – možno to súvisí s tým, že aj so vzťahmi to tak mám – buď mám ľudí veľmi rada, alebo sa rýchlo nahnevám. Chce to asi väčšiu stabilitu a kompromis.“
Okrem plátien má v ateliéri aj zarámované obrázky, v ktorých použila staré svadobné fotografie z prelomu 19. a 20. storočia, ktoré začala kupovať popri čipkách na blších trhoch. Fascinovali ju na nich najmä neusmievajúce sa nevesty.
„Dnes sa predsa všetci na svadobných fotkách usmievajú, len aby ukázali, aký to bol šťastný deň, no keď sa lepšie prizriete do tvárí týchto dám, ťažko by ste tam objavili čosi podobné. Možno je to aj tým, že kým v tých časoch vznikol jeden záber, trvalo to veľmi dlho. Na začiatku sa možno usmievali, ale kým aparát zachytil ich tváre, ostali v nich už iba bezvýrazné, stratené pohľady. To ma priviedlo k tomu, že som k nim začala vymýšľať vlastné príbehy a predstavy o tom, aký mali život.“
Lucia Tallová, Panel Story, 150 x 170 cm, akryl na plátne, 2012
Treba sa to naučiť
Ona sama sa snaží udržať si kontakt s realitou. Pomohla jej v tom aj vlastná skúsenosť z opačnej strany. Spolu s priateľom Tomášom Umrianom zopár rokov viedli vlastnú galériu SODA, v ktorej si uvedomila, že niektorí ľudia skrátka do galérie nikdy nevkročia. „Preto sú dobré miesta, festivaly či akcie, ktoré dokážu umenie posunúť bližšie k širšiemu publiku,“ hovorí.
Nemyslí si však, že je to recept na lepšie porozumenie či vyšší záujem o umenie od laikov. „Ústretovosť musí byť na oboch stranách. Ideálne by bolo, ak by sa ľudia od detstva učili, prečo sa oplatí ísť do galérie. Nie je pravda, že umenie je elitárske a že obyčajný človek si k nemu nenájde cestu. Fakt je, že obyčajný človek by si možno nikdy nenašiel ani cestu k chemickým tabuľkám, no na škole sa nimi musí prehrýzť. Tak prečo nie aj súčasným umením?“ zamýšľa sa maliarka.
A hoci SODA gallery otvára v týchto dňoch nový priestor, od vedenia galérie sa už dnes dištancuje. Hovorí však, že to bola skvelá skúsenosť. „Stal sa zo mňa zodpovednejší autor – najmä, čo sa týka vzťahu ku galeristovi, v ktorom je azda najdôležitejšia lojálnosť. Ak by mali viacerí autori u nás podobnú skúsenosť z druhej strany, možno by náš trh s umením vyzeral celkom inak.“
Lucia Tallová, Žižkov, 150 x 170 cm, akryl na plátne, 2013
Lucia Tallová vo svojom ateliéri.
