Na umeleckej takmer prepadla. Maliarka roka maľuje prázdne krajiny plné citov

Mladá maliarka Lucia Tallová rozpráva o fascinácii žeriavmi aj nevestami, ktoré sa neusmievajú.

Lucia Tallová (1985) – absolventka bratislavskej VŠVU (ateliér I. Csudaia), spoluzakladateľka galérie SODA gallery, držiteľka ocenenia Strabag Artaward International. Tento rok zvíťazila v súťaži Maľba, ktorú organizuje Nadácia VÚB. Aktuálnu výst(Zdroj: SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ, ARCHÍV L.T.)

Mladá maliarka Lucia Tallová rozpráva o fascinácii žeriavmi aj nevestami, ktoré sa neusmievajú.

Popravde, jej ateliér nie je žiadne magické, inšpiratívne miesto, aké by ste čakali, keď sa dívate na jej tajuplné, smutnokrásne romantické krajiny. Je to neveľká miestnosť s ostrými neónkami na konci slepej uličky, v ošumelej budove, ktorá už zabudla, prečo ju vlastne postavili. Sme na periférii a pred pešou cestou na najbližšiu zastávku MHD nás Lucia Tallová priam vystríha.

Ona sem chodí ráno a keď už raz príde, odíde až večer. „Mám tu všetko, čo potrebujem, môžem si pustiť hudbu, akú chcem a keď nemusím, nezdvihnem ani telefón,“ vraví spokojne.

Samozrejme, má to aj isté nevýhody. „Na rok som po škole ostala bez práce a po istom čase som si uvedomila, aký odľud sa tu zo mňa stal,“ hovorí so smiechom.

V posledných týždňoch sa však na nedostatok záujmu sťažovať nemohla. Skôr naopak. Jej maľba Zimný prístav zvíťazila v piatom ročníku súťaže Maľba a pred týždňom sa vrátila z budapeštianskeho veľtrhu umenia.

Navyše, našla si „normálnu“ prácu v kníhkupectve Ex Libris v SNG zameranom na umenovednú literatúru, a tak vraví, že jej život nadobudol oveľa viac rovnováhy.

zimny_res.jpg

Lucia Tallová, Zimný prístav, 190 x 220 cm, akryl na plátne, 2013


Maľba alebo nič

Nie vždy bolo také jasné, že Lucia Tallová sa stane maliarkou, respektíve, že sa vôbec bude venovať nejakej umeleckej činnosti. Skôr to pripomína akúsi zvláštnu iróniu osudu, akú človek vídava azda iba vo filmoch. Dnes sa na tom smeje, no kedysi im doma z toho bolo do plaču.

Na šupke začínala s textilom „a bolo to celé zle,“ spomína Lucia. Pre tých, čo poznajú jej maľby, do ktorých vkladá vrstvy čipiek, háčkovaných dečiek a rôznych druhov textílií, to môže znieť náramne podozrivo.

Ideálny stav, že by si dnes potrebné čipky a dečky sama vyrábala, však nehrozí. „Vôbec ma to nebavilo a vôbec mi to nešlo. Bola som veľmi nešikovná a pomalá a všetci mi vraveli, že tam musím byť omylom. Dokonca ma chceli nechať prepadnúť. Len si to predstavte, prepadnúť na šupke,“ smeje sa.

Priznáva, že ju napokon nechali prejsť len s podmienkou, že zmení odbor a odíde. „Kamaráti mi hovorili, nech idem na kamenosochárstvo, že je tam super. A ja som im len vravela: veď ja som zasekla šijací stroj, viete si predstaviť, čo sa mi stane s karbobrúskou?“

Napokon ju presvedčili a aj s pomocou chápajúcich pedagógov dospela k názoru, že to zvládne, no pokračovať musí na maľbe. „Buď maľba, alebo nič.“

bez_res.jpg

Lucia Tallová, Bez názvu, 180 x 240 cm, akryl na platne, 2008


deluge_res.jpg

Lucia Tallová, Deluge, 200 x 250 cm, akryl na plátne, 2009

Vyzdobiť si svet

Dnes má za sebou niekoľko samostatných i skupinových výstav, ucelených sérií malieb, ale i najnovších prác na papieri. Čipky, vzorované dečky a textílie v jej maľbách našli miesto hneď na začiatku a ostávajú dodnes. Podľahla im.

„Viem, že som nimi do istej miery zaťažená a že je to možno obmedzujúce. No mňa ten materiál skrátka priťahuje a nejde iba o tie vzory. Väčšinou sú to ručne vyrobené kusy a páči sa mi na nich aj akási nevypočítateľnosť – to, že nikdy presne neviem, ako to dopadne.“

Nechce sa ich vzdať iba preto, lebo si niekto myslí, že by mala. „Myslím, že by to malo byť prirodzené - že ich prestanem používať, keď ich už nebudem potrebovať. A mám pocit, že sa dokážem ovládnuť. Neurobím niekde nasilu do rohu obrazu čipku, len aby divák vedel, že je to od Tallovej,“ prízvukuje.

Čipku pritom neberie iba ako vizuálny prvok, ale aj ako symbol a nositeľa viacerých významov. „Vyhovuje mi. Mám totiž vzťah k veľmi dekoratívnym veciam, zbieram staré fotografie, porcelán, obklopujem sa takýmito predmetmi aj doma. Je to pre mňa prirodzené, normálne,“ hovorí autorka.

Navyše, zistila, že do krajinomaľby, ktorá ju odjakživa v maľbe fascinovala, vnášajú vzory textílií celkom nový pocit. „Je to pre mňa akýsi raster, ktorý môže odhaliť citovosť, atmosféru miest, ktoré ukazujem. Rovnako však slúži aj ako istá zábrana, filter, cez ktorý sa do nich nedá úplne vstúpiť,“ vysvetľuje.

when_res.jpg

Lucia Tallová, When the last drop run over, 190 x 170 cm, akryl na plátne, 2010

home_is_res.jpg

Lucia Tallová, Home is where the heart is I., 190 x 220 cm, akryl na platne, 2011

Napovedá, ale neprezrádza

Táto jej čiastočná rozpoltenosť či tajuplnosť platí aj v pomenúvaní malieb i celých sérií. Obrazom dáva názvy, ktoré sú ako vety vytrhnuté z príbehov alebo sú rovno samotnými príbehmi. Nechce nechať diváka úplne bezradného, no ani mu nič nevnucuje.

„Fakt je, že po formálnej stránke ide u mňa vždy o krajinomaľbu. A aspoň prostredníctvom názvu sa snažím diváka naviesť na to, že to nie je iba nejaké obyčajné znázornenie krajiny. Že tými ďalšími vrstvami, rastrami a štruktúrami sa snažím vypovedať príbeh o emóciách, o citoch. Niekomu sa môže zdať, že sú to len anonymné budovy, jazerá, vyprázdnené periférie, no, paradoxne, pre mňa sú tie obrazy veľmi sebaodkrývajúce. Keď im dávam názvy, je to pre mňa trochu paranoidné, lebo divákovi chcem na jednej strane napovedať, no zároveň nechcem, aby sa dozvedel príliš veľa. Balansujem medzi tým.“

Séria, z ktorej vzišiel aj víťazný obraz súťaže Maľba, Zimný prístav, však naplno priznáva a zobrazuje konkrétne miesta, okrem prístavu napríklad aj hotel Kyjev. „Ide o miesta, ktoré sú úzko prepojené s mojimi spomienkami, chodím okolo nich do práce, páči sa mi ich príbeh alebo architektúra,“ opisuje sériu.

Má radosť, že jej Zimný prístav porota ocenila a najmä, že sa jej dostalo spätnej väzby od skúsených teoretikov. „V tej chvíli to pre mňa bolo azda ešte vzácnejšie a dôležitejšie ako to, že som vyhrala nejaké peniaze,“ spomína na reakcie Amy Dicksonovej z britskej galérie Tate.

kyjev_res.jpg

Lucia Tallová, Hotel Kyjev, 150 x 170 cm, akryl na plátne, 2012

Čierny dážď, čierne slzy

V obraze Zimný prístav sa spájajú prvky, ktoré Lucia Tallová používa dlhšie, s novšími. Je v ňom celá, pre ňu typická ornamentálnosť, pompéznosť, pátos, dekoratívnosť, ba priam snaha „vyzdobiť si svet“ v kontraste s industriálnym charakterom krajiny, s vodou, a „čiernym dažďom“.

K tomu dospela asi pred dvoma rokmi, tesne po skončení školy, keď v rámci ocenenia Strabag Award získala rezidenčný pobyt vo Viedni.

„Musím priznať, že už počas maľovania diplomovky som sa cítila trochu stratená. Stále som mala pocit, že musím urobiť sériu, z ktorej všetci padnú na zadok,“ hovorí dnes už s nadhľadom o období, ktoré býva pre mladých autorov najťažšie, lebo cítia neistotu. „Napokon som bola veľmi sklamaná – ani nie tak z obrazov ako z výkonu, ktorý podľa mňa nebol presvedčivý. Cítila som sa unavene a uvedomovala som si, že potrebujem zmenu,“ rozpráva.

Vo Viedni sa veci pohli dopredu. Zmena priestoru, ľudí a denného režimu prišla vhod. „Bola to ideálna príležitosť sadnúť si k niečomu novému. Ocitla som sa sama v cudzom prostredí a k dispozícii som mala ateliér, do ktorého som mohla prísť hoci aj v pyžame zo svojej izby. Bola som tam štyri mesiace, akurát v období, keď vonku strašne pršalo. Okolo nás boli samé vysoké presklenné budovy, na ktorých ostávali výrazné tmavé stekance. A ja som sa na túto zatečenú krajinu, v ktorej sa pomaly zhasínali svetlá kancelárií, dívala cez rovnakú zatečenú sklenú fasádu ako cez nejaký filter,“ spomína.

Prirodzene sa to prenieslo aj do nových obrázkov, menších akvarelov. Začali im dominovať malé čierne kvapky, najprv s ostrými hranami, neskôr tiež podľahli vode a roztiekli sa.

„Možno to celé hovorilo o tom, že som sa tam cítila trochu osamelo a stratene. Po prvotnej konotácii na čierny dážď mi to začalo pripomínať slzy, obzvlášť ženské slzy, ktoré sú čierne, keď sa v do nich dostane špirála či linka. Moje obrázky sú často sentimentálne, romantické a aj symbol ženského plaču do toho zrazu zapadol ako nositeľ vyhranených emócií,“ objasňuje.

akvarel_res.jpg

Lucia Tallová, zo série Schwarzer Regen, 52 x 38 cm, sieťotlač a akvarel na ručnom bavlnenom papieri (v ráme), 2012

sch_lightbox_r6596_res.jpg

Lucia Tallová, Zo serie Schwarzer Regen, lightbox, 25 x 35 cm, UV tlač na plexiskle, 2012

lightbox_res.jpg

Lucia Tallová, Zo serie Schwarzer Regen, lightbox, 25 x 35 cm, UV tlač na plexiskle, 2012

Nevesty, prečo sa neusmievate?

Nasledovala séria temných jazerných krajín, ktoré sú takmer úplne ponorené v temnote, aby ich vystriedali opäť svetlé obrazy a práca so starými fotografiami.

„Všimla som si, že to tak striedam – buď je celá séria veľmi tmavá, alebo naopak, veľmi svetlá. Aj pre mňa je to trochu zvláštne, stále si vravím, že už musím urobiť nejakú 'normálnu',“ priznáva. „A možno sa to nedá – možno to súvisí s tým, že aj so vzťahmi to tak mám – buď mám ľudí veľmi rada, alebo sa rýchlo nahnevám. Chce to asi väčšiu stabilitu a kompromis.“

Okrem plátien má v ateliéri aj zarámované obrázky, v ktorých použila staré svadobné fotografie z prelomu 19. a 20. storočia, ktoré začala kupovať popri čipkách na blších trhoch. Fascinovali ju na nich najmä neusmievajúce sa nevesty.

„Dnes sa predsa všetci na svadobných fotkách usmievajú, len aby ukázali, aký to bol šťastný deň, no keď sa lepšie prizriete do tvárí týchto dám, ťažko by ste tam objavili čosi podobné. Možno je to aj tým, že kým v tých časoch vznikol jeden záber, trvalo to veľmi dlho. Na začiatku sa možno usmievali, ale kým aparát zachytil ich tváre, ostali v nich už iba bezvýrazné, stratené pohľady. To ma priviedlo k tomu, že som k nim začala vymýšľať vlastné príbehy a predstavy o tom, aký mali život.“

paper_stories_res.jpg

Lucia Tallová, Panel Story, 150 x 170 cm, akryl na plátne, 2012

Treba sa to naučiť

Ona sama sa snaží udržať si kontakt s realitou. Pomohla jej v tom aj vlastná skúsenosť z opačnej strany. Spolu s priateľom Tomášom Umrianom zopár rokov viedli vlastnú galériu SODA, v ktorej si uvedomila, že niektorí ľudia skrátka do galérie nikdy nevkročia. „Preto sú dobré miesta, festivaly či akcie, ktoré dokážu umenie posunúť bližšie k širšiemu publiku,“ hovorí.

Nemyslí si však, že je to recept na lepšie porozumenie či vyšší záujem o umenie od laikov. „Ústretovosť musí byť na oboch stranách. Ideálne by bolo, ak by sa ľudia od detstva učili, prečo sa oplatí ísť do galérie. Nie je pravda, že umenie je elitárske a že obyčajný človek si k nemu nenájde cestu. Fakt je, že obyčajný človek by si možno nikdy nenašiel ani cestu k chemickým tabuľkám, no na škole sa nimi musí prehrýzť. Tak prečo nie aj súčasným umením?“ zamýšľa sa maliarka.

A hoci SODA gallery otvára v týchto dňoch nový priestor, od vedenia galérie sa už dnes dištancuje. Hovorí však, že to bola skvelá skúsenosť. „Stal sa zo mňa zodpovednejší autor – najmä, čo sa týka vzťahu ku galeristovi, v ktorom je azda najdôležitejšia lojálnosť. Ak by mali viacerí autori u nás podobnú skúsenosť z druhej strany, možno by náš trh s umením vyzeral celkom inak.“

zizkov_res.jpg

Lucia Tallová, Žižkov, 150 x 170 cm, akryl na plátne, 2013


img_1671_r6746_res.jpg

Lucia Tallová vo svojom ateliéri.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  6. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  7. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Mesto Medzev v Charte európskych vidieckych obcí
  10. Valentínska nálada v Poluse pokračuje
  1. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 17 718
  2. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 10 805
  3. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 6 765
  4. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 5 996
  5. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 5 947
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 5 668
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 4 086
  8. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 3 952
  9. Jeden z najkrajších interiérov má Meridiana v Prievidzi 3 687
  10. Fakulta manažmentu prepája štúdium a prax cez ďalšie strediská 3 413

Téma: Víkend


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Dobrovoľníci a štátna drogová politika sú v napätí

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.

ŠPORT

Bratia posielajú väčšinu platu rodičom

Synovia majstra sveta prekonali otca.

KOMENTÁRE

Sulíka nahnevali ruské noviny, zastal sa Únie

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.

Neprehliadnite tiež

Vieme milovať, keď nevieme, kedy toto slovo môžeme použiť?

Člen skupiny Osamelých bežcov Ivan Štrpka hovorí, že sme sa dostali do slovného smogu.

Folklór zrkadlí, akí sú ľudia citliví na hranice

Etnomuzikologička Jana Ambrózová hodnotí šou Zem spieva.

Agnieszka Holland bodovala na Berlinale aj za Slovensko

Zlatý medveď z prestížneho filmového festivalu patrí maďarskému filmu O tele a duši.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop