Len aby to bolo hneď od začiatku jasné - to, čo vidíte na fotografii o trochu nižšie, je plagát. Urobil ho Stefan Sagmeister v roku 1999. Je to pozvánka na jeho prednášku – s úplne štandardnými údajmi: miesto, čas, cena vstupenky aj sponzori.
Čo však už také štandardné nie je, je fakt, že si to Sagmeister dal vyrezať na telo. Nie, nie je to žiadny photoshop ani montáž. To, čo vidíte, je skutočnosť. Skutočný Sagmeister.
„Je to ten najväčší frajer,“ povie v istej chvíli dizajnér Martin Jenča a zdá sa, že je to celkom výstižné označenie pre tohto zvláštneho chlapíka.
Samozrejme, platia naňho aj iné prívlastky, napríklad egomaniak či exhibicionista, no zároveň je to aj jeden z najlepších grafických dizajnérov na svete vôbec.
Má to gule
Martin Jenča sa vraj dlhšie zamýšľal nad tým, o kom by mohol hovoriť ako o autorovi, ktorý ho skutočne ovplyvnil. Sagmeister dokonale spĺňa jeho presvedčenie, že grafický dizajnér by nemal vidieť inšpiráciu iba v pomyselných hraniciach tejto oblasti.
„Tam ani nijaká nie je a ak aj náhodou je, tak nemá také gule, aké človek nájde v móde, umení či porne,“ vysvetľuje. „Aj Sagmeister, keď hovorí o dizajne, tak je to viac o prístupe než o dizajne. Ukazuje na veci z úplne iného uhla. Je pritom fascinujúce, ako narába s písmom aj ako sa nebojí porušiť všetky pravidlá.“
Ale poporiadku, všetko to dobre vidno aj na tomto jedinom plagáte. „Je to jednoduchý obrázok, nie je v ňom žiadna ďalšia grafická úprava či postprodukcia. Cítiť v ňom, že Sagmeister vyšiel z prostredia reklamy. Vie, že musí podať nejakú informáciu, oznámiť, že čosi sa bude diať. No to je iba jedna vrstva. Druhou je metafora, ktorou stvárni celú myšlienku. A tá je v tomto prípade nesmierne silná. Na vlastnom tele ukazuje, že jeho práca ho niekedy naozaj bolí, že to nejde len tak, že človek často pri nej bojuje sám so sebou,“ vysvetľuje.
Zároveň sa mu páči, že Sagmeister to urobil spôsobom, aký dokáže pritiahnuť aj tých, ktorým by to inak bolo ukradnuté. „Iba tí najlepší vedia pracovať s emóciami takýmto spôsobom – delikátne. Vedia ponúknuť priestor na identifikáciu – keď sa na to človek pozrie, asi každý vycíti, že to zrejme nebolo príjemné. A pritom si môže predstaviť príbeh človeka – a toto je fantastický príbeh človeka, ktorý bol ochotný podstúpiť toto pre želaný výsledok.“
Stefan Sagmeister (1962) - plagát k prednáške AIGA, Cranbrook, 1999.
Makajte!
Stefan Sagmeister pritom nie je puntičkár, aspoň nie v pravom zmysle slova. Rád totiž vo svojich veciach priznáva nedokonalosti a chyby. „Sú tony dizajnérov, ktorí leštia svoje veci dovtedy, kým sú bez duše. On si radšej prizná chybu a to je na ňom úžasné,“ vraví Martin. „Aj v umení mám rád, keď človek pootvorí svoj svet, keď ukáže divákovi, aký je naozaj.“
Sagmeister pritom rád odhaľuje nielen myšlienky, ale aj telo. „Mnohí kolegovia si už z neho robia žarty, že sa stále ukazuje nahý alebo že na prednáškach stále hovorí o tom istom.“
Sám sa o tom aj presvedčil a hneď trikrát. Naposledy v Londýne, kde Sagmeister vytiahol tromf v podobe grafu. Ten jasne ukazoval, že ľudia sa cítia šťastní vtedy, keď spolu spievajú. „Postavil celú sálu, kde boli grafickí dizajnéri z celého sveta, a nechal nás spievať pesničku o tom, ako stále ukazuje to isté,“ opisuje bizarnú situáciu.
Šťastie je pritom v jeho prednáškach kľúčovým pojmom. „Hovorí o tom, ako byť šťastný, a dlhodobo sa venuje skúmaniu toho, kedy ľudia sú a kedy nie sú šťastní. Porovnáva to v rôznych subkultúrach a znázorňuje to aj sám na sebe.“ Popritom stále vedie svoje malé, no nesmierne populárne štúdio v New Yorku, píše zoznamy dôležitých vecí, ktoré sa v živote naučil, a mladým radí, aby sa snažili byť dobrými ľuďmi a poriadne makali.
