Atmosféra pivární, kde viedol svoje Sorbonny, pripomínala Hrabalovi hlučnú samotu.
Prekladať do slovenčiny české slovo hospoda asi nie je nutné, no prekladať spojenie hospodská Sorbonna by bolo priam hriechom. Vzniklo začiatkom 70. rokov, s nástupom normalizácie, keď sa tak v Prahe začali nazývať pravidelné debaty, iniciované Bohumilom Hrabalom ako istý druh obrany proti tlaku doby.
Hoci to vyzeralo, že išlo najmä o konzumáciu piva, Hrabalova Sorbonna, ten rituál povzneseného premýšľania, sa zaoberala všetkým možným. Úvahami o všeobecných veciach človeka aj o umení či bežnými aktualitami, ale vrcholom boli lekcie z filozofie, kde Hrabal svoje rozprávanie vyšperkoval citovaním celých pasáží z Hegla, Kanta a ďalších velikánov. Neraz aj v origináli.
Hlučná samota
Pivo bolo síce neodmysliteľné, Hrabal sa netajil tým, že na návštevu pivnice sa teší ako malé dieťa, no každé takéto stretnutie bolo pre okruh vďačných prísediacich aj vyhľadávanou „univerzitou“.
„Debaty neboli nikdy vopred naplánované,“ píše literárny kritik Radko Pytlík v knihe Hrabalova Sorbonna (Emporius 2013). „Hrabalov hovorový prejav bol pivný, ľudový (ale s osobitnou noblesou), a jeho duchovný svet bol intelektuálny. Každý námet v jeho podaní dospel k aforistickému vrcholu. Neustále šíril cit a zmysel pre umenie a rozširoval duševný obzor spolustolovníkov.“
Hoci názov knihy napovedá, že reč bude len o Hrabalových Sorbonnách, text Radka Pytlíka je popri čitateľsky vďačnom opise pivárenskej atmosféry „hlučnej samoty“ aj výstižným zasväteným literárno-kritickým sprievodcom Hrabalovým dielom.
Obdobie krčmových univerzít je totiž už poznačené komplikovanosťou tvorivého osudu spisovateľa, ktorý nečakane a razantne vstúpil do českej literatúry až v päťdesiatke. Vyštudovaný právnik, ktorý však manuálne pracoval aj v kladnianskych hutách, neskôr ako kulisák či viazač papiera v zberných skladoch, bol roky neznámym autorom. Jeho tvorbu poznal len okruh najbližších priateľov, schádzajúcich sa v jeho pražskom byte Na hrázi (nazývanom tiež Na hrázi věčnosti).
Začiatky s Bondym
Vodcovskou osobnosťou týchto divokých pivných sympózií, ktoré boli akýmisi predchodcami jeho neskorších Sorbonn, bol Egon Bondy, a preto tam nemohla chýbať ani jeho suita tvorená literátmi Janou Krejcarovou a Ivom Vodseďálkom. Z Hrabalovej strany to boli najmä blízki priatelia výtvarník Vladimír Boudník a muzikant Karel Marysko. „Tieto pivné slávnosti nazývané svadby v dome boli zároveň skúškou talentov a duševnou dielňou,“ píše Radko Pytlík.
Hrabal však predovšetkým usilovne písal, a keď mu v uvoľnenejších 60. rokoch konečne vyšli zbierky Perlička na dně a Pábitelé, razom sa stal fenoménom českej literatúry. Práve názov druhej zbierky je kľúčom k tomu, že Hrabalove texty, na míle vzdialené socialistickému realizmu, mohli vyjsť.
Kúzelný vynález
„Magické pábenie, teda rozprávanie s prímesou humoru, fantázie, básnenia i mystifikácie, sa javilo ako ideologicky neškodné, a teda prijateľné,“ vysvetľuje Pytlík. Cituje Hrabala, ktorý o tomto kúzelnom vynáleze povedal: „To moje pábenie, to bola obrana proti politike, a vlastne to bola aj moja politika.“
No práve v čase vrcholiacej „pábitelskej“ slávy sa Hrabal rozhodol vzdať sa tohto spôsobu tvorby, ktorý podľa neho príliš zdôrazňoval vonkajškový, jazykový prejav originálnych hrdinov, ktorých musel navyše neustále hľadať či skôr vymýšľať si. „Nadišla chvíľa, keď sa Hrabal rozhodol vrátiť k subjektívnemu monológu z čias svojich začiatkov.“
Koniec pábenia však spolu s nástupom normalizácie po augustovej okupácii v roku 1968 znamenal pre Hrabala opäť návrat k dôverne známym problémom. Zbierku poviedok a básní Poupata bdelí ideológovia nasmerovali do šrotu, a doma milovaný a aj v zahraničí uznávaný autor sa stal odrazu pre normalizátorov problémovým. Snažili sa ho vytlačiť do emigrácie, no Hrabal ju razantne odmietal aj po tom, keď odišiel do Francúzska jeho blízky priateľ, výtvarník a básnik Jiří Kolář. V čase, keď sa vyrovnával s pokryteckým režimom, rád citoval práve Kolářovu vetu o tom, že na umení je najkrajšie to, že ho nikto nemusí robiť.
Náhoda či samovražda?
Sám však, uvedomujúc si neúprosné krátenie životného času a súčasne množstvo literárnych nápadov, pristupoval na určité kompromisy a balansoval medzi oficiálnym a samizdatovým či exilovým publikovaním.
Samostatné kapitoly sú v knihe venované vzniku románov Obsluhoval som anglického kráľa či kľúčového diela Príliš hlučná samota, ako aj záveru Hrabalovho života, keď už spisovateľ nemá sily bojovať s dobou a venuje sa viac prednáškam či písaniu fejtónov.
Strhujúci je záver, zaoberajúci sa nejasnosťami okolo jeho smrti, analyzovaním nevyriešiteľnej otázky, či jeho vypadnutie z nemocničného okna bola nešťastná náhoda pri kŕmení vtákov, alebo samovražda. Radko Pytlík dôsledne sledujúc motív smrti či samovraždy v literárnom diele i životnej filozofii Bohumila Hrabala ponúka veľa nových či menej známych faktov a interpretácií. „Zomrel tak, ako by si to sám napísal.“
