Divadlo Aréna v rámci propagácie novej inscenácie drámy Henrika Ibsena Romersholm divákov lákalo výrokom o „náhodnom stretnutí Dalího, Rotha a Balleka na pingpongovom stole“, ktorý evokuje nekonečné množstvo možných podôb inscenácie a vyvoláva silné nutkanie ísť sa túto novú senzáciu pozrieť. Stojí to za to?
Režisér Rastislav Ballek sa odvážne pustil do hľadania nových výrazových prostriedkov, vďaka ktorým by mohol byť text Henrika Ibsena atraktívny pre divákov aj dnes. Príbeh bývalého pastora, ktorý sa zriekol svojho úradu ovplyvnený zarytou liberalistkou Rebekou, ktorá nevedome rozbíja svoju aj Rosmerovu integritu, akoby umiestnil do vnútorného sveta moderného človeka.
Surrealizmus, postmoderna a zmätok
Počas predstavenia z javiska takmer nikto neodišiel, odohrávalo sa na ňom simultánne niekoľko časových rovín a situácií. Tak vznikali nesúrodé obrazy a chaos, ktoré mali simulovať zmätok vo vnútri ľudskej mysle. V prvej časti sa dokonca Ballek inšpiroval filmovými postupmi surrealizmu (film Andalúzsky pes). Javisko bolo okrem toho preplnené stolmi najrôznejšieho druhu a gaučom, ktoré mali spolu s dreveným kreslom v strede pripomínať kompozíciu Michelangelovej Poslednej večere. Recyklácia a premiešavanie rôznych foriem, štýlov a vytváranie nového spôsobu narácie je základným znakom postmoderny. Tu však už prekombinovanosť farieb, hromadenie rekvizít a ich významov, inšpirácií (klauniáda, groteska, butó atď.) spôsobili nezrozumiteľnosť.
Sláva Daubnerová ako mŕtva Beáta. Foto - Divadlo Aréna
Žena ako ničivý živel a konflikt hodnôt moderného človeka
Sláva Daubnerová v postave mŕtvej Beaty v popredí javiska predvádzala chvályhodný fyzický výkon, na scéne sa bez slov pohybovala ako prízrak, bábika. Motív bábiky, ženy v osídlach mužskej nadvlády, Ibsenovi nie je cudzí, no je škoda, že postave Beaty dramaturgovia nedali väčší priestor. Daubnerová sa takmer nepohla zo stanovišťa, pôsobila ako odtrhnutá od deja. Nadbytočnou sa zdali postavy učiteľa Brendela (M. Hronský) a Pani Helsethovej (N. Puklušová), ktorí sa takmer počas celej inscenácie len nemohúco premiestňovali po javisku. Bližšie rozklad Brandelovej osobnosti a stratu ideálov len prvoplánovo určoval akýsi opitý výraz a zanedbané šaty, cez ktoré mal prehodenú kňažskú sutanu. Robo Roth ako Rosmer a Petra Vajdová v úlohe Rebekky situáciu zachraňovali a spolu s Ľubomírom Bukovým (Kroll) boli hlavnými činiteľmi dramatického napätia. Rozohrávali konflikt medzi tradicionalizmom a liberalizmom, medzi mužom a ženou. V mnohých momentoch režisér akcentoval Ibsenov pohľad na manželstvo a emancipáciu žien, ktorá tu má zhubné následky.
Rebekka Westová a Johannes Rosmer ako bežci
Kostýmy Kataríny Holkovej neraz dopomohli k podrobnejšej charakteristike postáv, niekedy naopak nebolo ľahké dešifrovať ich význam. Najkurióznejšími boli bežecké úbory dvoch ústredných hrdinov. Môžeme sa len domnievať, že naznačovali fakt načrtnutý aj v bulletine k inscenácii – Ibsenovi hrdinovia sú vykresľovaní s rozmanitou dvojzmyselnosťou, sú obeťami nevyhnutnosti, no márne by chceli utiecť preč. Rosmer sa po odhalení skutočnej príčiny smrti svojej manželky snaží niekam utekať, no v skutočnosti stojí na mieste. Slamené klobúčiky a perleťovo-ružové saká, ktoré si na sutanu oblečú herci Jural Loj a Braňo Deák (reprezentujú Mortensgárda - na scéne je ako dvojitá sila) odkazujú na úpadok morálky a časté farizejstvo bigotných ľudí.
Početné nápady Balleka, Kubrana, Šajgalíkovej a Holkovej boli v mnohých prípadoch veľmi dobré, no problémom ich bolo zosúladiť do jednoliateho komunikatívneho celku, preto výsledný tvar inscenácie pôsobil trochu chaoticky, aj keď monumentálne.
Autor: Jana Hlodáková, autorka je doktorandka v Ústave divadelnej, filmovej vedy SAV
