Aj Veľká nádhera, aj Život Adele boli najúspešnejšie európske filmy tohto roka. U nás ich videli len v malých sálach.
„Byť cinefilom je nebezpečné,“ hovorí taliansky režisér Paolo Sorrentino. „Ak trávite priveľa času tým, že myslíte na filmy, ktoré už niekto nakrútil, môže to na vás pôsobiť paralyzujúco. V hlave sa vám usadia referencie na ne a už sa ich nezbavíte.“
Sorrentino sa na túto tému nerozhovoril len tak, keď mal na festivale v Cannes premiéru jeho film Veľká nádhera, reakcie ľudí vychádzajúcich z kina boli veľmi podobné: „Úplne ako Fellini! Úplne ako Rím, otvorené mesto!“
Boli sme šťastní?
Také prirovnanie môže byť lichotivé a zároveň nespravodlivé. Najdôležitejšou črtou Sorrentinovho filmu nie je to, že pripomína taliansku klasiku.
Jeho najdôležitejšou črtou je, že je taký dobrý, že si pri ňom na Felliniho nemusíte vôbec spomenúť. Je obrazom toho, že napriek nástupu Škandinávcov patrí talianska kinematografia stále k tým najsilnejším v Európe.
Cez víkend Veľkú nádheru vyhlásili za európsky film roka. Členov Európskej filmovej akadémie zviedla popri nádhere aj zrejmá dekadencia a ničota, možno aj jemný odkaz na Berlusconiho éru.
Sorrentinov hrdina má veľký byt v centre Ríma, až trestuhodne krásny výhľad na Colosseum a možno sa aj on počas svojho života viackrát priblížil k nezodpovednej zhýralosti.
Politikom však nie je. Je novinár a ešte sa dokáže zreflektovať. Nemilosrdne a bez sentimentu prehodnocuje svoju intelektuálsku kariéru a bol by rád, keby sa na to podujali aj jeho dlhoroční kamaráti. Boli sme vlastne šťastní? pýta sa ich.
Film Veľká nádhera bude zastupovať Taliansko aj v súťaži o cudzojazyčného Oscara. Posledných päť nominácií v kategórii vyhlási americká akadémia 16. januára.
Očarení vnútornou silou
Francúzi mohli do rovnakej súťaže poslať film Abdela Kechichea Život Adele. Neurobili to, aj keď to bol jeden z najoslavovanejších a najdiskutovanejších filmov roka. Polemika okolo dlhých sexuálnych scén ich vystrašila, radšej boli pri svojej nominácii opatrnejší a o Oscara teda bude súťažiť film Renoir.
Kým Sorrentinov hrdina je starnúci muž (hrá ho jeho obľúbenec Toni Servillo), Adele (Adele Exarchopoulos) je ešte mladá dáma, stredoškoláčka. Donedávna sa o živote dozvedala len z literatúry a dychtivo čítala všetko, čo jej učitelia odporučili – a zrazu stretne ženu, ktorá jej dospievanie urýchli, zoznámi ju s láskou, radosťou aj takmer neznesiteľnou bolesťou.
Kechiche opísal mechanizmy vzniku aj zániku vzťahu tak dôsledne, ako sa to v kinematografii stáva len vo vzácnych prípadoch. Najkrajšia a najzaujímavejšia je pritom vnútorná sila hrdinky.
Vo francúzskych médiách na to reagovali aj filozofi. Boli očarení tým, že hoci bola Adele zmietaná emóciami, bola vždy odhodlaná sledovať svoj morálny ideál.
„O Adele by som nakrútil aj dvadsaťhodinový film,“ povedal pre časopis Le Point režisér Kechiche.
„Viem si predstaviť, že sa k nej budem stále vracať a každé tri či štyri roky o nej nakrútim film, aby sme videli, kam dospeje.“
Aha, nový Mastroianni
Život Adele zvíťazil v máji na festivale v Cannes a za film roka ho už vyhlásila aj medzinárodná organizácia kritikov FIPRESCI. Veľký záujem bol o ňu aj v USA, spolu s Bessonovými Mafiánmi a akčným filmom 96 hodín 2 tam patril medzi najnavštevovanejšie francúzske filmy.
Niektoré kiná dokonca prvýkrát nerešpektovali odporúčanie, aby naň nepúšťali divákov pod sedemnásť.
U nás aj Veľkú nádheru, aj Život Adele distribuovala spoločnosť Film Europe. Jej riaditeľ Ivan Hronec hovorí, že z európskej kinematografie sa u nás najviac darí francúzskej a talianskej.
Ale kým kedysi boli filmy z týchto krajín denne v televízii, dnes sa premietajú zväčša len v malých kinosálach. Možno niekto ani nepostrehol, že Taliani už majú nových Mastroianniov a Francúzi nové Adjaniové.
