Do konca roka máte možnosť vidieť v At Home Gallery v Šamoríne dielo, ktoré je úvahou o zrelosti človeka.
Je piatok popoludní a my sa v hustej, plazivej, jemne nervóznej kolóne áut pomaly blížime do Šamorína. V tamojšej synagóge, ktorá je domovom At Home Gallery, je od 17. novembra sprístupnená inštalácia Daniela Fischera.
Csaba Kiss, šéf galérie, nás upozorňuje, že najlepšie je prísť tesne pred zotmením. Keď vstupujeme do chladnej synagógy, je úplne jasné, prečo. Najprv nám chvíľu rozpráva o tom, ako s týmto svietiacim dielom dokáže dennodenne žiť, ako s ním každý deň dokáže komunikovať.
Potom tam ešte dlho spolu potichu stojíme, prechádzame okolo zdanlivo levitujúcich slov, aby sa pred nami v jedinom bode zliali do súvislých viet. Odchádzame až za tmy, no nie je to len obloha, ktorá sa za hodinu zmenila.
Citát Rabíndranátha Thákura, indického filozofa, básnika a dramatika, ktorý je základom svietiacej inštalácie, si divák môže pri odchode zobrať aj so sebou. Na malej kartičke je vytlačený v piatich jazykoch.
Je však takmer isté, že ak tam stojí dostatočne dlho a sústredene, ostanú mu tie slová jedno za druhým zapísané kdesi hlboko v ňom. Ako rany vyrezané do plexiskla, čo vedie svetlo.
Smutná skúsenosť
Daniel Fischer tie slová so sebou v skicári nosil azda dvadsať rokov ako vytrhnutý úryvok z úvahy Rabíndranátha Thákur, laureáta Nobelovej ceny. Thákur v nej hovorí o tých, „čo spoznali, že radosť sa prejavuje zákonom“, pokračujúc ďalej úvahou o vzťahu zákona, slobody, energie, radosti a tvorenia.
Fischer pritom pripomína, že pri porozumení je dobré poznať aj etymológiu slova zákon v angličtine (law), a teda, že ho netreba chápať iba v jeho zúženom právnickom ponímaní.
Odpoveďou na to, prečo sa vlastne podujal po toľkých rokoch využiť odložený citát, je jeho ľudská, občianska skúsenosť.
"Moja každodenná skúsenosť u nás, v tejto krajine, je často smutná. Je to neustále konfrontovanie sa s úplnou bezuzdnosťou, aroganciou – najmä mocných a bohatých, hrubými prejavmi egoizmu a egocentrizmu, absolútnym nerešpektovaním zákonitostí a pravidiel, nehovoriac o rešpektovaní niečoho, čo nás presahuje,“ vysvetľuje Fischer.
„Stále viac som si uvedomoval, ako veľmi ma znechucuje úpadok kultúry, ktorej funkciou je v tom najhlbšom slova zmysle schopnosť byť akýmsi regulátorom nášho vedomia. Vedomia jedinca a spoločnosti. Toto u nás vôbec nefunguje. Žijeme v krajine, kde sa slušnosť považuje za slabosť, v krajine, kde sa elementárny pocit hanby vytratil. Žiaľ, aj preto sa mi zdá, že aktuálnosť Thákurovho výroku narastá.“
Svietiaca kresba
Na príprave diela pracoval viac ako dva roky. Aj jeho predošlá výstava Vynáranie (8 statočných) (2010), zobrazujúca portréty ôsmich ľudí, ktorí sa v auguste 1968 na moskovskom námestí postavili proti okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy, bola technicky veľmi náročná.
Táto tiež veľmi dlho existovala iba v predstave, na papieri a vo výpočtoch, presných na milimeter. „Až keď sme zavesili prvý riadok slov, ktoré sú od seba vzdialené aj sedem metrov, sme vedeli, že to bude fungovať,“ opisuje zložitú inštaláciu autor.
Divák vstupuje do priestoru slov, písaných rukou a vyrezaných do plexiskla, odzadu. Slová sú nečitateľné a až keď ich obíde, začínajú sa pred ním zreteľne vynárať.
A „jedine tí“ – ako sa samotný citát začína – jedine tí, ktorí nájdu to správne miesto, jeden malý bod, ich dokážu prečítať, akoby boli napísané na jednom kuse papiera.
Samozrejme, to, že človek niečo „vidí“, ešte nemusí znamenať, že „vie“. No výnimočný spôsob, akým je tento výrok stvárnený v kombinácii s miestom, v ktorom sa nachádza, mu dáva veľkorysý priestor a viacero príležitostí, ako do neho vstúpiť.
Vstúpiť a na chvíľu tam spočinúť. Počkať na tmu alebo na svetlo. Na slová alebo na zmysel.
„Väčšina populácie iba starne, ale len malé percento dozrieva,“ hovorí v závere nášho rozhovoru Daniel Fischer. „Je to, žiaľ, smutný fakt. No napriek tomu tu chceme žiť – nemôžeme sa však tváriť, že sa nič nedeje.“
Pohľady do inštalácie Daniela Fischera v priestoroch šamorínskej At Home Gallery v synagóge.
