Taliansky spisovateľ Alessandro Baricco na malej ploche rozohral tri natoľko vierohodné príbehy, že čitateľovi ich nereálnosť postupne prestane prekážať.
Kniha Trikrát na svitaní (Vydavateľstvo Slovart, 2013) od Alessandra Baricca podobne ako väčšina jeho kníh nie je hrubou bibliou. Svojím počtom strán patrí dokonca medzi tie najtenšie. Avšak aj na tých stoosemnástich malých stranách sa odohráva silný príbeh dvoch cudzincov, ktorí sa stretnú trikrát a vždy za iných podmienok – trikrát v inom období svojho života.
Najskôr ako muž a žena, potom ako dospelý muž a mladé dievča a nakoniec ako zrelá žena a malý chlapec. Vždy však platí, že sú to tí istí dvaja ľudia, ktorí sa stretnú len raz. A zakaždým sa ich stretnutie končí za úsvitu – v čase, keď je možné úplne všetko.
Žiť, snívať, trápiť sa a stratiť sa
Obe postavy majú za sebou zložitú minulosť a túžia začať odznova. No zároveň vedia, že to nie je možné, že môžu pracovať len s tým, čo už nadobudli. „Naozaj sa nezmeníme nikdy. Nedá sa zmeniť, akí sme, keď sme malí, takí zostaneme celý život, nezačíname odznova preto, aby sme sa zmenili.“
A obe postavy snívajú, trápia sa, túžia sa stratiť, aby zachránili seba samých. Túžia vidieť za hranice svojich vlastných trosiek a urobiť konečne správnu vec.
Alessandro Baricco sa pomaly posúva po ich životných príbehoch, odhaľuje ich postupne a cez akési neviditeľné vlákna, ktorými ich previazal. Vybral si postavy, ktoré nedokážu ukázať to, čím skutočne sú.
Ťažia ich neustále pochybnosti, že sú vlastne tam, kde by nemali byť, že na inom mieste a v inom čase by sa im žilo ľahšie. „Znova začíname preto, aby sme zmenili stôl. Vždy máme dojem, že sme sa ocitli v nesprávnej hre a nevieme, čo by sme s našimi kartami dosiahli, keby sme si len presadli k inému hraciemu stolu.“
Prečo sme tu a čo tu hľadáme?
Čas a hlavne jeho neúprosnosť je nosnou témou každého príbehu. Baricco ho využíva tak, aby čitateľovi jeho nelineárnosť neprekážala. Pomedzi dej sa navyše vinie otázka, prečo sme tu a čo hľadáme v každodennej skúsenosti, vo svojom každodennom živote.
Či práve sny nie sú paradoxne tým spojivom s reálnym životom, ku ktorému sme pripútaní. „Netušíme, koľko času ľudia trávia tým, že snívajú, ako by to urobili, a často práve vo chvíľach, keď sa boria s veľkými problémami a so životom, ktorý by najradšej zanechali.“
Kniha je založená výhradne na dialógoch, striedaní priamej a nepriamej reči, čo textu dáva veľkú dynamiku. Navyše je postavená na dvoch osudoch, ktoré sa na malý okamih pretnú, no ten krátky bod dotyku vytvára medzi príbehmi hlboké väzby.
Autonómne príbehy aj kompaktný celok
Zároveň je každý príbeh natoľko autonómny, že tvorí vlastný celok, ktorý možno pochopiť bez toho, aby ste čítali zvyšné dva. Všetky tri časti však držia pohromade, akoby každé slovo bolo na správnom mieste. Aj vďaka ich dôkladnému výberu tak autor dokáže sprostredkovať obrovské emócie na malej ploche.
Trikrát na svitaní je dielo, ktoré sa nemusí páčiť každému. Nie každý má totiž rád úsporne napísané knihy. Iného navyše môže rušiť nereálnosť takýchto príbehov. No odmysliac si túto fikciu, ide o knihu, na ktorú budete myslieť ešte dlho po tom, ako ju za jednu noc, kým začne svitať, prečítate.
