„Konečne mám rolu!“ povedala o postave Leni Riefenstahlovej herečka Zdena Studenková. Ako Hitlerovu režisérku ju môžete vidieť v Modrom salóne Slovenského národného divadla
Vždy túžila dokazovať, že je lepšia ako ostatní, to bola jej prirodzená vlastnosť a tú mám trochu aj ja, hovorí Zdena Studenková o Leni Riefenstahlovej. „Iná otázka je, čomu jej ambície slúžili. Ale to, že bola inovátorkou kinematografie, jej nemôžeme zobrať.“
Bola krásna, odvážna, vytrvalá a talentovaná. Helene Bertha Amalie, ktorú neskôr každý volal len Leni, vynikala v atletike, gymnastike či plávaní, najviac ju však lákal tanec. No jej otec, úspešný obchodník, umeleckou kariérou najprv nebol veľmi nadšený.
Pre vtedajších divákov bola zjavením. Tancovala bosá, neopakovala naučené kroky, ale snažila sa vyjadriť svoje emócie. Hneď po prvom sólovom vystúpení o ňu prejavil záujem avantgardný divadelník Max Reinhardt a pozval ju na turné. Ktovie, ako by sa jej život odvíjal, keby sa nebola počas vystúpenia v Prahe zranila.
Práve v tom čase na ňu nesmierne zapôsobil film Hora osudu vtedy populárneho režiséra Arnolda Fancka. Okamžite sa do nového umenia zaľúbila. V rokoch 1926 až 1933 nakrútila v náročných horských podmienkach päť filmov, pri ktorých filmárom išlo doslova o život.
Od romantickej herečky sa veľmi rýchlo prepracovala na post režisérky, ktorá dokázala mať pod úplnou kontrolou aj kameru, strih či produkciu. Jej prvý vlastný film Modré svetlo z roku 1932 získal striebornú medailu na festivale v Benátkach. Estetizovaným štýlom v ňom vykresľovala komunitu farmárov žijúcich harmonicky s prírodou.
Doba však podobne romantická nebola. Židovský scenárista tohto filmu Béla Balázs, bol pri zvukovej verzii už z titulkov vyškrtnutý. Hoci na začiatku tridsiatych rokov mala svoju kariéru obdivuhodne rozbehnutú, film nebolo jediné, čo ju lákalo.
Zdena Studenková ako Leni Riefenstahlová v inscenácii Leni spolu Petrom Brajerčíkom.
FOTO - ANDREJ BALCO
Náhoda či osud?
Politika jej neskrížila cestu náhodou, sama jej vedome vyšla v ústrety. Hoci zaujatá filmovaním dlho vôbec netušila, kto je vlastne Hitler, všetko sa zmenilo na jednom zo straníckych mítingov, na ktorom sa zo zvedavosti zúčastnila.
Keď sa Hitler objavil na tribúne, dostala až apokalyptickú víziu. „Akoby sa zem rozpolila a tryskal z nej ohromný vodopád, taký mohutný, že sa dotýkal neba a otriasal zemou,“ opisovala vo svojich pamätiach. V tej chvíli sa v nej zrodila nutkavá túžba spoznať tohto silného muža. Chcela vraj zistiť, či je šarlatán, alebo skutočný génius.
„Musím priznať, že ste na mňa zapôsobili, rovnako ako nadšenie poslucháčov,“ napísala vtedajšiemu šéfovi najpopulárnejšej strany v Nemecku.
Reakcia z jeho okolia prišla prekvapujúco rýchlo. V halde listov si totiž Hitlerov pobočník náhodou všimol aj obálku so spätnou adresou ženy, o ktorej so šéfom nedávno hovoril.
Hitlerovi sa Lenin tanec pri mori z filmu Madona snežných hôr zdal tým najkrajším, čo kedy vo filme videl.
„Bola to náhoda alebo osud?“ pýta sa po rokoch Leni Riefenstahl.
Romantika na pláži
Jej opis stretnutia s Hitlerom pripomína melodramatické filmy, v akých účinkovala. Pôsobil na ňu prirodzene a skromne, v žiadnom prípade nie ako budúci diktátor.
Prechádzala sa s ním po pláži. S nadšením sa rozhovoril o jej práci, keďže videl všetky filmy s ňou. Dokonca vraj oceňoval aj to, že sa ako žena dokázala presadiť proti tlaku filmového priemyslu. Už vtedy navrhol, že keď sa dostane k moci, musí preňho nakrúcať filmy.
„To nemôžem,“ odpovedala. Argumentovala, že nedokáže robiť filmy na objednávku, že musí mať k filmom osobný vzťah. Spomenula, že odmietla aj ponuku kolínskeho kardinála robiť filmy pre katolícku cirkev. Potom sa rozprávali o Wagnerovi, architektúre, o jeho poslaní zachrániť Nemecko.
„Zotmelo sa. Kráčali sme mlčky veľa seba. Po dlhšej odmlke zostal stáť a dlho sa na mňa díval, váhavo ma objal a pritiahol k sebe. Vydesilo ma to, taký obrat som si nepriala. Díval sa na mňa vzrušene. Potom sa odvrátil a povedal: „Nesmiem milovať žiadnu ženu, kým nedokončím svoje dielo.“
Ani Danielle Steelová by to nenapísala lepšie.
„Leni doživotne tvrdila, že ani s ním, ani s Goebbelsom nespala. Keď ju francúzski vyšetrovatelia mučili otázkami na túto tému, bola taká zúrivá, že sa v záchvate zahryzla do krku jedného z nich,“ dodáva Valéria Schulczová, režisérka a spoluautorka hry Leni, ktorú uviedli v Modrom salóne SND.
Počas príprav, keď študovala materiály o nej, ju prekvapili práve opisy jej hysterických záchvatov. „Evidentne mala po vojne dosť narušenú psychiku. Keď si pozriete rozhovory s Riefenstahlovou zo začiatku 60. rokov, je to rozháraná bytosť. O desať rokov sa z nej stala sebavedomá, často až útočná osoba,“ hovorí Schulczová.
Nakrúcanie v Norimbergu v roku 1934.
S dôverou vodcu
Hitler Leni občas zavolal len tak, aby pred ňou mohol viesť svoje nekonečné monológy. Často opustila miestnosť bez toho, aby povedala čo i len slovo. „Potreboval mať v blízkosti človeka, ktorému by mohol dôverovať,“ spomína s dojatím.
Na inom mieste svojej knihy zasa Hitlera ľutuje za to, že Štedré večery trávil sám a že ho jeho vodič len tak bez cieľa vozí autom po dedinách.
Riefestahlová tvrdila, že rasistické idey vždy odmietala, rozhodujúcejšie mali byť pre ňu Hitlerove plány odstrániť nezamestnanosť. Pripúšťa však, že sa mu bála oponovať. „Uvedomovala som si, že sa ho nesmiem dotknúť, lebo by hneď vstal a rozlúčil sa. Pripadala som si zbabelá,“ opisuje žena, ktorá sa priatelila s mnohými židovskými intelektuálmi.
Hitler Riefenstahlovej dôveroval, o čom svedčila ponuka nakrútiť film zo straníckeho zjazdu v Norimbergu. „Nesmiete ma odmietnuť, zaberie vám to iba niekoľko dní. Som presvedčený, že iba s vašimi schopnosťami urobíte z reálnych udalostí viac než len zábery pre spravodajský týždenník,“ reagoval na jej váhanie. Nemýlil sa.
Hoci zo svojho prvého straníckeho filmu Víťazstvo viery z roku 1933 nemala najlepší pocit, ba vyjadrila o ňom ako o zlátanie, ďalší rok jej dal Hitler k dispozícii už 170 členný štáb a dostatok času na spracovanie množstva materiálu. Navyše jej sľúbil, že po filme Triumf vôle už bude môcť točiť vlastné filmy.
„To rozhodlo. Predstava, že po ňom budem úplne voľná, ma nadchla,“ komentuje Riefenstahl určujúci krok svojho života.
Smutný triumf
V pamätiach sa dušuje, že jej norimberská trilógia nebola propagandistická, ale dokumentárna, že nič pred kamerou nearanžovala a nikto jej nedával príkazy.
Filmárka paradoxne vôbec nerieši dôsledky propagácie nacizmu. Viac si spomína na to, ako medzi straníkmi urobilo zlú krv, že šancu nakrútiť prestížny film zo zjazdu dostala taká mladá žena.
Dlhotrvajúci potlesk na premiére Triumfu vôle si však veľmi neužila, v tej chvíli sa cítila na konci síl. „Keď mi Hitler ďakoval a odovzdával kyticu orgovánov, prepadla ma slabosť – a omdlela som,“ opisuje. Od vodcu dostala neskôr osobnú kartičku, aby sa šetrila.
Film získal Národnú cenu aj cenu z Festivalu v Benátkach či zo svetovej výstavy v Paríži.
Riefenstahlová sa do dejín filmu zapísala aj dvojdielnou ságou Olympia o olympijských hrách z roku 1936, ktoré tretia ríša zneužila na svoju propagandu. Aj v ňom experimentovala, po prvýkrát použila zábery pod vodou, z kamery pripevnenej na tele športovca či pohľady z vysokého stožiara.
Tým sa však jej hviezdna éra prakticky skončila. Film Nížina, v ktorom použila ako komparz aj Rómov z pracovného tábora, mal premiéru až v roku 1954. Do konca svojho života - dlhého ako trest - musela vysvetľovať, že netušila, že nemohla vedieť, že nechcela.
Krásne hrozný život
Od 50. rokov sa venovala skôr fotografii, Sunday Times ju napríklad oslovil nafotografovať olympiádu v Mníchove v roku 1972. Jej aktivity boli v mnohom celkom výnimočné. Ako šesťdesiatročná ešte odišla do Afriky dokumentovať odľahlý kmeň Nuba.
Ako sedemdesiatročná sa naučila potápať a nakrúcala filmy o koraloch. Ako osemdesiatročná začala spisovať svoje memoáre, pretože ju rozčúlil Medzinárodný olympijský výbor.
Ten ju najskôr v roku 1982 pozval do Lausanne na premietanie filmov o olympiáde, neskôr však naznačili, že by bolo lepšie, keby neprišla, pretože pre jej prítomnosť hrozia demonštrácie.
Na svojich spomienkach pracovala päť rokov. „Nebola to ľahká úloha, pretože záviselo len odo mňa, aké tie spomienky budú,“ napísala. Priznala sa tým vlastne sama k manipulácii s faktmi?
„Na sedemsto stranách rozpráva o svojom živote, akoby sa jej netýkal. Kumuluje príhody, fakty, dej, osoby, ale málo hovorí o svojich postojoch, názoroch. Mala zvláštnu schopnosť žiť s pocitom krivdy, či bola na výslní, alebo úplne na dne,“ uzatvára Schulczová.
