Humor je vážna vec. „Sme citliví, nežní, vtipní, šarmantní, vieme však aj pritvrdiť. Dokážeme byť ako aviváž, ale aj ako heavymetalová kapela. My klauni sme hlavy pomazané. Nevyzeráme, teda sme,“ hovorí mladá žena, ktorá sa predstavuje ako primárka De Mencia. Jaroslava Hatiarová patrí do žilinského tímu červenonosých lekárov. „Robím to preto, že si neviem pomôcť. Je to úžasná vec, doslovne návyková, akurát neškodí na pečeň,“ vysvetľuje, prečo niekedy aj deväťkrát do mesiaca robí pre choré deti klaunku.
Nejde o nijakú hru, prístup týchto doktorov je maximálne seriózny. „Prídeme za dieťaťom a začneme zisťovať, čo potrebuje. Odrežeme mu ruku či nohu, preveríme sluch – robíme naozaj to čo treba. Nerozprávame deťom žiadne rozprávky, ale ak sa v miestnosti náhodou nachádza aj Červená čiapočka, vyšetríme aj ju,“ opisuje svoje liečebné metódy De Mencia.
Jej kolega sa predstavuje ako doktor Ján Koala. „Môj pôvod je veľmi nejasný, som za rôznymi koalíciami na Slovensku, vlastním cestovnú kanceláriu a na dovolenku chodím zásadne do Koala Lumpuru,“ vysvetľuje.
Keď práve neordinuje, môžeme Jána Morávka vidieť aj v Bratislavskom bábkovom divadle. Tvrdí, že malí pacienti nie sú vôbec ľahkým publikom, nemusia totiž počúvať reči nejakých červenonosých doktorov a hocikedy ich môžu aj vyhodiť z izby. „Niekedy sa o to snažia, ale nie vždy sa im to podarí,“ smeje sa.
Opisuje, že deti na nich občas v úžase zízajú, inokedy sa pridávajú k ich bláznovstvám. Hrať sa na doktorov je predsa tá najbežnejšia detská hra.
Regulárny zázrak
V rámci združenia Červený nos Clowndoctors pracuje takmer päť desiatok klaunov a klauniek, ktorí mesačne vykonajú až 165 návštev v štyroch desiatkach nemocníc po celom Slovensku.
O skúsenostiach z liečby smiechom hovorí aj nedávno vydaná kniha Malé zázraky. V tlačenej podobe ju vydali len v malom náklade, elektronicky sa však dá stiahnuť zo stránky www.cervenynos.sk. Pokrstil ju trinásťročný Jakub. Klauni sa s ním stretli v Kováčovej, kde ležal v bdelej kóme s pohľadom upreným do prázdna. Po ťažkej operácii ho dva mesiace držali v umelom spánku, z ktorého sa prebrali len jeho oči.
„Ticho sme vstúpili do jeho izby, pomaly otočil hlavu k dverám,“ opisujú v knihe. Pohľad chlapca klaunov posmelil, a tak spustili svoje osvedčené triky. Sestrička Prdelková predviedla klasickú ukážku sestry, ktorej sa pletie piate cez deviate, a doktor Capko sekundoval, čo mu sily stačili. Tak vykresľujú situáciu, ktorá sa odohrala asi pred dvoma rokmi. Klauni sa začali ostrekovať vodou, rozhadzovať veci okolo seba. Keď nakoniec celí mokrí a upachtení zastali pred chlapcom, stalo sa niečo zázračné - natiahol k nim ruku. S ťažkosťami, ale predsa.
Verní svojmu poslaniu začali obaja predstierať, že taký silný stisk nezažili, kňučali a od bolesti sa zvíjali pod jeho posteľou. Usmial sa. Tichý, ale intenzívny smiech triasol celým jeho bezvládnym telom. „Boli z neho hotoví. Ukázalo sa, že všetkému rozumie a že chápe ich vtipy,“ vracia sa k tejto situácii jeho matka. A to bol iba začiatok.
Keď sa o pár dní klauni do ozdravovne vrátili, aby ukončili nábor detí pre Cirkus Paciento, išli rovno do jeho izby. Jakubko na nich už čakal aj s červeným nosom. Jeho mama im oznámila, že sa po prvý raz po štyroch mesiacoch postavil na nohy. A nielen to, dožadoval sa, aby mohol byť na vozíčku svedkom príprav na vystúpenie detského cirkusu.
Odrazu im napadlo, že aj on patrí medzi účinkujúcich. Poverili ho teda urobiť magické číslo s knihou. Dokázal sa absolútne sústrediť na jemné pohyby a až do vystúpenia bol taký vzrušený, že sa do postele vracal už len z donútenia.
„Jakubkovo vystúpenie bolo pre všetkých, ktorí poznali jeho stav, skutočným zázrakom. Je dobré vedieť, že regulárne zázraky sa dejú. Akože fakt,“ končí sa v knihe kapitola o ňom.
Jakubko a jeho mama pri krste knihy Malé zázraky.
FOTO - BRANISLAV MÓRIC
Sny o delfínoch
Sám Jakub k príbehu nevie veľa pridať, na čas v kóme si nespomína, len sa mu vraj snívalo s delfínmi. Teda našťastie. „Hrozila mu gangréna, strihali mu prsty, ústa mal v hroznom stave. Na mozgu mal vážny nález,“ opisuje jeho vtedajší stav mama.
Hoci jej lekári hovorili o hrozných prognózach, ona stále verila, syna neustále masírovala, nosila ho do hyperbarickej komory, dávala lopúchové čaje, zhovárala sa s ním, recitovala mu básničky, spievala mu. „Snažila som sa ho aj kŕmiť, hoci na začiatku nemal ani len cicavý reflex. Plakal, triasol sa, lekári sa na mňa hnevali, že som mu vytrhla hadičku, mne to tiež trhalo srdce, ale nevzdala som sa. A po mesiaci už prežúval rezne,“ opisuje Jakubkova matka.
Lekári podľa nej vidia len svoje tabuľky, ona však verila, že jej Pán Boh pomáha. „Matka sa nikdy nesmie vzdať, musí veriť dieťaťu, aby cítilo, že je pri ňom,“ hovorí s presvedčením.
Jakub pôsobí krehko, dodnes má spazmu na ľavej ruke, ale zvláda už chodiť na štyri hodiny do školy. „Sociálny systém vám nepomôže, ale našťastie sme našli veľa dobrých ľudí,“ opisuje matka. Na klaunských doktorov nedá dopustiť. „Hrali mu na gitare, vyspevovali. Boli ohľaduplní, vždy sa opýtali, čo môžu,“ hovorí. Žiaľ, nie všetky príbehy sa končia takto.
V knihe sú aj osudy tých, čo odplávali na papierových lodiach tam, kam ich už ani klauni nemohli sprevádzať. Mohli im len ukradnúť od života krátku chvíľu na zasmiatie. „Tí, čo sú za nemocničnými múrmi, majú nárok sa hnevať na celý svet. Ale napriek tomu to nerobia. Bojujú,“ napísala do knihy klaunka, ktorá si hovorí Frčka Strelená. „A ja im večer, keď zaspávam, z celého srdca ďakujem za každé naše stretnutie a za to, že mi ukazujú cestu.“
GARY EDWARDS (1951) zakladateľ Clowndoctors.
FOTO - BRANISLAV MÓRIC
Nemocnice aj deti sú všade rovnaké
GARY ALVEN EDWARDS je zodpovedný za to, že sa po nemocničných chodbách v mnohých krajinách sveta motajú podivné typy.Ako ste sa k myšlienke zdravotných klaunov dostali?
V sedemdesiatych rokoch som robil klauna v rôznych sociálnych zariadeniach – vo väzeniach aj v detských domovoch. Spočiatku som nemal žiadny koncept vystúpení, až kamarát, ktorý pravidelne navštevoval presbyteriánsku nemocnicu v New Yorku, prišiel s nápadom, že klaun, ktorý bude chodiť do nemocnice, bude mať na sebe biely plášť a bude teda akýmsi vtipným lekárom.
Kde všade sa rozšírila táto jednoduchá myšlienka?
Clowndoctors fungujú nielen v Európe, ale napríklad aj na Novom Zélande. Budúci rok pôjdem do Jordánska, minulý rok som rozbiehal projekt v Saudskej Arábii či v Palestíne.
Je ťažké získať si dôveru zdravotníkov?
Spočiatku nás nemocničný personál prijímal s nepochopením, v sedemdesiatych rokoch minulého storočia bolo nepredstaviteľné prísť do nemocnice a robiť hlúposti. Dnes už vďaka internetu náš projekt poznajú aj lekári z krajín, kde ešte nefunguje, a sami nás volajú, aby sme prišli.
Akí otvorení tejto myšlienke sme boli na Slovensku? Sme v niečom špecifickí?
Vaši klauni viac používajú bábkové divadlo, keďže je to u vás veľmi známa divadelná forma. Inak to prebieha presne tak ako inde. Deti sú všade deťmi a nemocnice nemocnicami. Rozdiely sú skôr v krajinách s ťažkými sociálnymi problémami,
Ako ste sa naučili po česky?
Ešte sa len učím. Je to môj siedmy jazyk. Kým som nezačal s češtinou, bol som presvedčený, že mám talent na jazyky. Ale po tejto skúsenosti som musel zmeniť svoj názor na seba.
Ako to, že žijete v Česku?
Všetko sa začalo mojou zvedavosťou. V roku 1989 som býval v Nemecku a jednoducho som raz všetky svoje veci naložil do mikrobusu a odišiel do Prahy. Dlho som tam nevydržal, presťahoval som sa do dedinky s tromi stovkami obyvateľov. Moji susedia vôbec nerozumeli tomu, čo robím. Pokúšal som sa im to vysvetľovať, ale nedalo sa, lebo som nechodil do krčmy, nepil, nefajčil, nechodil na traktore, ale organizoval všelijaké hlúposti.
Ešte stále sa vás pýtajú, čo vlastne robíte?
Teraz žijem v Starom Mlyne, už nemám žiadnych susedov, takže otázky prestali.
Potrebujú aj klauni niekedy ľudí, ktorí by ich rozveselili?
Samozrejme. Teraz ma rozosmievate vy.
