Louis de Funés nebol intelektuál, na pľaci medzi nami panoval stav ozbrojeného mieru, sťažoval sa francúzsky režisér. Populárne komédie nakrúcal proti svojej vôli.
Kolegovia režiséri, herci aj prezident Francois Hollande sa zrazu zázračne zhodujú. „Édouard Molinaro (13. 5. 1928 - 7. 12. 2013) bol srdečný a zábavný človek,“ hovoria.
„Do sveta filmu vniesol inteligenciu, vznešenosť a humor - možno občas premiešaný s rozčarovaním. Nebol len remeselníkom, ale skutočným tvorcom.“
Počas svojho života si však francúzsky režisér príliš často pochvaly nevypočul. Hraným filmom sa začal venovať v čase, keď kinematografiu v jeho krajine začali ovládať originálni autori slávnej novej vlny.
Oni vytvárali „pravú kinematografiu“, on so svojimi populárnymi a ľudovejšími komédiami zostal stáť mimo, neuznaný a nedocenený.
Keby sa pri nich aspoň poriadne zabavil. Ale nie, z rozhovorov, ktoré na konci kariéry poskytol, vyplýva, že sa pri nich neraz poriadne natrápil.
Édouard Molinaro túžil vždy robiť vážnejšie filmy. Francúzi ho však milovali pre jeho komédie. FOTO - PROFIMEDIA
Chladná tvár Lina Venturu
Jedným z jeho najlepších filmov bol Dotieravý chlap z roku 1973. Pôvodne to bola divadelná hra a takmer všetky jej komické situácie sa odohrali v hoteli.
V ňom sa neplánovane stretli dvaja muži, ktorí by inak nemali nič spoločné. Jeden je nájomný vrah a z hotelového okna si potreboval vystreliť, druhý je nešťastne zamilovaný manžel, ktorému bolo jedno, na čom pleci sa vyplače a na čí krk sa zavesí.
Do prvej úlohy Molinaro obsadil Lina Venturu, do tej druhej speváka Jacqua Brela - a potom nevedel, komu sa skôr venovať. Ventura mal rád drsné úlohy a komédie mu vôbec nesedeli, v podstate o ne nemal záujem. Jacques Brel by komédiu aj celkom rád zahral, len vôbec netušil, ako na to.
Molinaro to nakoniec vyriešil jednoducho. Venturu nechal, nech si pokojne hrá so svojím kamenným výzorom, ako keby to bola kriminálka.
A Brela povzbudil: „Čo potrebuješ hrať? Spomeň si na svoje pesničky Mathilde alebo Madeleine! V úlohe nešťastníka si už predsa bol!" Bola to výborná taktika. Spojenie chladného vraha, ktorý sa napriek svojim mafiánskym skúsenostiam nevie zbaviť uplakaného šaša, už skoro nič viac nepotrebovalo.
Dotieravý chlap.
Nežný gay? Ani za svet
Vo filmografii Molinara má zvláštne postavenie komédia Klietka bláznov. Nakrúcal ju koncom sedemdesiatych rokoch, keď filmy o gayoch ešte vôbec neboli samozrejmosťou.
Príbeh možno poznáte, vo svete už dostal viacero podôb: Dvaja milenci musia skrývať, že vlastnia bar pre transvestitov, keď sa syn jedného z nich ide ženiť. Vysvitlo, že nie všetci herci chcú také postavy hrať. S Ugom Tognazzim nebol problém, ale Michel Serrault sa režisérovi trochu priečil.
„Keď sme nakrúcali groteskné pasáže, Serrault si ich užíval. Ale keď bolo treba zahrať trochu nehy a sentimentality, zrazu mal akýsi blok," hovoril Molinaro pre rádio RTL.
Tlieskajte mi!
Ale to je nič oproti tomu, aké namáhavé bolo nakrúcanie s Louisom de Funésom, chýrnym komikom. Keď pracoval s Molinarom, bol na vrchole kariéry a nestačil mu len záujem publika, potreboval aj potlesk štábu. Aspoň to tvrdí Molinaro.
„Chcel, aby som sa každému jeho skeču nahlas smial, ale ja sa smejem skôr vnútri. To vytváralo medzi nami napätie. Niežeby bol nepriateľský a komplikoval mi nakrúcanie, len sme pracovali v stave ozbrojeného mieru," hovoril Molinaro pre časopis Télérama.
Myslel si, že Louis de Funés nebol zrovna intelektuálom a ťažko sa mu vysvetľoval dlhodobý zmysel scén. Herec k nim pristupoval skôr intuitívne.
„Je to možno bláznivé, takto to povedať, ale jeho humor vychádzal najmä z toho, ako úprimne pristupoval k emóciám. Keď bol napríklad nahnevaný a ozaj už šiel vyskočiť z kože, pôsobilo to neuveriteľne komicky.“
Napriek tomu, že mali rozličné predstavy o humore, po filme Oscar (1967) spolu ešte nakrútili film Hibernatus (1969).
Édouard Molinaro, ktorý bol fanúšikom filmu už od detstva, ľutoval, že nestihol spolupracovať s Gérardom Depardieuom a že nebol dostatočne priebojný. Nikdy ich nepresvedčil, aby mu dali nakrúcať aj čosi iné ako komédie, filmy, pri ktorých by bol šťastnejší.
Z tejto svojvôle producentov sa mu nepodarilo vymaniť najmä preto, že tie jeho komédie boli mimoriadne úspešné. Počas projekcie filmu Hibernatus sa vraj jeden divák smial tak veľmi, že takmer vypadol z balkóna.
Hibernatus (1969).
