Článok pokračuje pod video reklamou
KNIHA TÝŽDŇA / ČAKANIE NA TURKA
Stasiukove divadelné hry, zakomponované do „tmavého lesa“ jeho Beskýd, sú netradičné aj vnútornou kompozíciou
Andrzej Stasiuk (1960) založil vydavateľstvo Czarne, píše eseje, prózy, divadelné hry a cestopisy v poľštine, žije na poľsko-ukrajinsko-slovenskom pomedzí.
Kniha Čakanie na Turka (Modrý Peter, 2013) je ilustrovaná fotografiami, ktoré evokujú prostredie, kde autor žije. Je to „tmavý les“ – Beskydy. Tam sa odohrávajú ľudské drámy, obnažujú sa charaktery, odkrývajú názory, rozpráva sa osobitým jazykom.
Editor Peter Milčák vybral zo Stasiukovej tvorby štyri divadelné hry, ktoré boli inscenované, ale v slovenčine knižne vychádzajú prvý raz. Už podľa ich formy je zrejmé, že sú netradičné, čo sa potvrdzuje aj vnútornou kompozíciou. Autorské „pokyny“ majú často podobu vnútorného monológu, sú podrobným opisom nielen prostredia, ale aj stavu človeka – postavy, až pripomínajú prózu.
Osobitne je to markantné v hre Sólo, v ktorej ide o monológ postavy – hru jedného herca, členenú iba odsekmi. V texte prevažujú dynamické opisy, spomienky plné príbehov, často veľmi drastických, naturalistických, čo je docielené a zosilnené najmä tým, že autor urobil rozprávačom chlapca, ktorý postupne dospieva a naoko nevinné udalosti z detstva, zásahy do duše sa uňho veľmi negatívne odrazia v dospelosti.
Skôr znaky ako živí ľudia
Protagonista je nadmieru priamy, odkrýva svoje vnútro na pozadí vyhrotených situácií u starých rodičov (dedina, voľnosť, prirodzenosť) a rodičov (mesto, napätie). Stasiuk zvolil hovorovú reč ani nie tak lexikou ako v konštrukcii viet. „Ľudia stále rozprávajú o tom, čo bolo. O tom, čo je alebo bude až vtedy, keď sa niečo začne rúcať.“ „Občas spomínam, ale nedá sa v kuse spomínať. V spomienkach sa nič nemení.“
Každá zo štyroch hier nesie v sebe isté dôležité posolstvo či nevyriešený problém. Ak v Sóle je to nepriamy útok na akčné filmy a drastické scény v realite, v Tmavom lese ide o obraz spoločnosti a vzťahov medzi spoločenskými vrstvami. Sú tu motívy aktuálnej situácie (vysťahovalectvo, práca načierno, človek ako tovar, obchod s ľudskými orgánmi, lacná pracovná sila, zotročovanie ľudí, expanzia Číny do Európy atď.), no i futuristické predstavy, všetko známe témy, ale prostredníctvom nich Stasiuk vyslovil existenciálne pravdy. Jeho súčasný človek v skutočnosti nepracuje, len prácu simuluje, historická pamäť sa vo všeobecnosti vytráca, u ľudí prevažuje mať nad byť, staré sa bije s novým, dochádza ku generačným nezrovnalostiam, k hybridizácii prostredia („Vôbec nie je zachovaná jednota miesta a času akcie.“), lenže...
Táto divadelná hra viac ako tie ostatné je postavená na metafore, autor príbehy stvárňuje zástupne, symbolmi, každodennosť je obohatená iracionálnymi prvkami, halucináciami, ktoré vyvolávajú strach a ohrozenie („Je zakázané byť v tme bez povolenia.“). O svojich postavách autor hovorí, že „sú to skôr znaky ako živí ľudia“. Ak k tomu prirátame prítomnú hyperbolizáciu, grotesku a náznaky čierneho humoru, tak možno hovoriť o absurdnej dráme, v ktorej je na úkor divákovej či čitateľovej pozornosti až príliš veľa experimentov.
Turek nie je Godot
Podobnú problematiku stvárňuje v hre Čakanie na Turka, no treba povedať, že menej úspešne, hoci použil aj postup typický pre antickú drámu – chór. Objavuje sa motív „tmavého lesa“ ako symbolu postkomunistickej krajiny, postavy sú nositeľmi ideí a vysvetľovania politickej a spoločenskej situácie, opäť sú tu generačné rozdiely a spory, v ktorých staršia (socialistická) generácia spomína a hodnotí („Babylon klope na naše karpatské vráta.“ „Tridsaťpäť rokov som púšťal a dvíhal závoru a strážil tento štát. Prečo sem stále niekto prichádza? Prečo to nedokážeme ustrážiť, čo?“) a mladá (ponovembrová) sa teší zo zrušenia hraníc („Viem. Tu bol taký štát, že Československo. A čo?“)
Prekladateľ Peter Himič mal asi zložitú prácu pri tlmočení množstva vulgarizmov, ktoré sa vyskytujú zvlášť v tejto hre. Na Turka ako symbol kohokoľvek sa čaká, ale na rozdiel od Godota Turek prichádza a „už sa vám zdá, že všetko vám patrí, lebo dostávate peniaze, lebo on má peniaze, lebo nás odtiaľ vyženú jeho peniaze,...“
Plná experimentov je aj psychologická dráma Kvinteto – hra pre päť osôb, ktoré sa navzájom „klamú“, lebo každej ide o svoju „vec“. Jednotlivé scény prebiehajú zväčša paralelne, na surrealistickom princípe, celý text má podobu filmového scenára. „Záleží na uhle pohľadu“ (znie jedna z replík v tejto hre), ako budeme vnímať Stasiukove hry a závisí to aj od toho, či ich budeme vidieť alebo čítať.
