Svetová premiéra operného dokumentu 66 sezón bola výnimočným zážitkom pripomínajúcim pominuteľnosť miesta i času.
Zrenovovaná košická Kunsthalle / Hala umenia sa počas víkendu vrátila do čias, keď jej múry rezonovali výskotom plavcov i neplavcov a všade bolo cítiť chlór. Do priestorov medzi nosníkmi, ktoré len nedávno začali slúžiť na výstavné účely, sa v rámci štýlovej scénografie Kataríny Holkovej vrátili staré šatne i bufety so stoličkami z farebných drevených líšt, aké sa používali azda vo všetkých prírodných bufetoch na Slovensku.
Priestor bazéna sa stal orchestrálnou jamou. Dlhé roky devastácie pripomínalo aj spadnuté lístie, divadelne kontrastujúce s noblesou hudobníkov.
Pocta verejnému priestoru
Opera vychádza z rovnomenného dokumentu Petra Kerekesa 66 sezón, ktorý bol poctou charizmatickému verejnému priestoru, ale aj samotnému mestu žijúcemu „tak ďaleko od mora“. Hudba Mareka Piačeka je sama osebe fenoménom, ktorému by som dopriala medzinárodné uznanie. V naštudovaní Mariána Lejavu znela aj v zvukovo nepriaznivých podmienkach veľmi dojímavo.
Hoci sa so súčasnými operami spájajú rôzne predsudky, voči poslucháčom je toto dielo ústretové dokonca aj bez toho, aby sa im akokoľvek podkladalo. Prináša dramatickosť i melanchóliu, s radosťou v nej nachádzame rôzne dobové inšpirácie z multikultúrneho prostredia Košíc. Pretože plaváreň bola pre všetkých. „V plavkách nerozoznáš Maďara, Slováka, Čecha ani Žida,“ hovorí sa v librete.
Najkrajšie roky života
V tejto site-specific inscenácii spomínajú tí, čo na plavárni prežili nejednu minútu draho plateného času. Na dno bazéna padali počas desaťročí nielen stratené retiazky či prstene, ale aj ilúzie, ba i nevinnosť. Pre celé generácie bola plaváreň ich náhradným morom, pri ktorom prežívali prvé aj posledné lásky. „Keď sme boli mladí, veľmi sme chceli ísť k moru. Ale nemali sme peniaze. Otec nám hovoril: Načo je vám more? Nestačí vám plaváreň?“ – spomína jedna z postáv. Iná zas dodáva: „My sme sa o politiku nezaujímali, nás zaujímali len muži.“ Opera sa nevyhla ani krásnym paradoxom: „Bol som synom továrnika. Bez továrne. Nesmel som študovať. Nesmel som pracovať. Celý deň sme sa čvachtali na plavárni. Ja a ďalšie deti buržoázie. Najkrajšie roky života.“
Projekt prezentovaný v rámci záverečných podujatí EHMK bol geniálne lokálnym i globálnym zároveň. Režisérka Sláva Daubnerová potvrdila svoj cit pre retro projekty, celej inscenácii dala zvláštnu štylizáciu, špecifický bol už výber hercov z rôznych divadiel.
Delikátne prepojenie miesta a času
Sprievodné slovo síce občas zostalo trčať medzi dvomi stoličkami, chýbala mu herecká dokonalosť, ale už nemalo ani autenticitu dokumentárnych výpovedí, celkový výsledok bol však výnimočný zážitkom delikátneho prepojenia miesta a času.
Vlnilo sa všetko - hlasy, rádiové vlny, dievčatá aj myšlienky. Mladí speváci - sopranistka Michaela Kušteková, barytón Igor Bečár i tenorista Jozef Chabroň zvládli svoje party aj herecky. Problematická akustika priestoru sa nedala riešiť v rámci nízkorozpočtovosti celého projektu, ktorému aktuálne vedenie EMHK mohlo dať aj väčšiu prioritu.
Ak sa mali totiž na niečo zvážať deti z celého regiónu, tak to bol práve tento, po všetkých stránkach výchovný koncert. Štátne divadlo plánuje prijať túto novú operu v novej sezóne do svojho repertoára. Bolo by však dobré, keby ju nezobralo len ako povinnú jazdu.
