Ešte sa sám čuduje zvláštnemu, nepravdepodobnému návratu s kapelou Umakart a pesničkou Polnočná, ktorú si vypočuli tri milióny ľudí. Nebol to ľahký ani hladký rozhovor. VÁCLAV NECKÁŘ vie, čo presne chce povedať, no len ťažko volí správne slová. O pomoc sa obracal na svojho brata Jana.
Vraví sa, že Neckář zmenil Vianoce. Po pesničke Polnočná vraj chutia celkom inak.
"To som ešte nepočul, ale je to pekné. Hovorí to kto?"
Jeden z mnohých komentárov na YouTube.
"Tú pesničku pozná každý, to je fakt až neuveriteľné. Vrátane troj-, štvorročných detí, ako vidím, keď ma pozvú vystupovať do materských škôl. To, že je z Polnočnej štedrovečerná hymna, je však trochu mimo nás – my ju hráme na koncertoch v lete, v zime, hocikedy napoludnie a ľudia sa chytajú.
Keď som bol teraz na zádušnej omši za Zdeňka Rytířa, prišiel za mnou farár, ďakoval za plný kostol spievajúcich veriacich. S cirkevnými pesničkami to tak bežne nemávajú. To je asi tým, že nemajú klipy ani priestor v rádiu."
Polnočná má v sebe niečo duchovné. Nie je zvláštne, že sa páči v Česku, bašte ateistov?
"Jaromír Švejdík, ktorý ju zložil s Dušanom Neuwirthom, to vysvetľuje, že aj národ bez náboženskej tradície po rôznych peripetiách má potrebu primknúť sa k nejakej morálke, hodnotám. Ani nie tak k cirkvi ako k Bohu."
Vy patríte k veriacim?
"Podľa krstu som členom husitskej cirkvi československej. Mňa i moju ženu pokrstil ten istý žižkovský farár. Syna sme dali krstiť v sedemnástich rokoch, aby nám nič nevyčítal. Nepatrím však k praktizujúcim veriacim. V kostole sa zastavím, len ak idem okolo a pekne hrajú."
Kritik potom napísal, že vraj nie som autentický
Spevák popu po šesťdesiatke utečie hrobárovi z lopaty, naučí sa znovu spievať a s nie práve mainstreamovou kapelou spraví klip, ktorý získa cenu Anděl a na webe tri milióny pozretí. Ešte sa sám čudujete tomu comebacku?
"Je to šťastie, náhoda. Nik nemohol predvídať, že sa naša spolupráca s Umakartom vzájomne tak umocní."
Muzikanti z Umakartu by mohli byť vašimi deťmi. Ako ste si rozumeli?
"Veľmi dobre, oni sú mladí a ja tiež (smiech). Samozrejme, časom telo starne, ale myseľ nemusí, ak vravíme o hudbe, jej vnímaní. Keď sú skladby nadčasové, cítime ich podobne."
Žiaden rozdiel vo vkuse?
"Nehovorím, že tam nie je generačná medzera, ale viete, čo je zaujímavé? Jan P. Muchow povedal pre jeden časopis, že prvú platňu, ktorú dostal a aj sa mu páčila, bol môj singel Kdo vchází do tvých snů, lásko. Takže sa dá povedať, že sme boli prepojení už od tohto momentu. Iba sme naň nadviazali."
Ako sa to vlastne zbehlo?
"Keď vznikal film Alois Nebel, filmári rozmýšľali o pesničke, ktorá by s ním súvisela. Jedna z postáv mala napísané v scenári, že má rada Neckářa, takže vznikol nápad, nech ju spievam ja. Nemal to ani byť klip. No potom sa rozhodli spraviť k filmu propagačné video.
Takže sme sa stretli jedno poobedie v Prahe na hlavnej železničnej stanici a klip bol nakrútený za dve hodiny. Keď to potom pred premiérou zavesili na internet, spustila sa lavína, že sa tomu čudujeme doteraz."
Ten film sa vám páčil?
"Áno, veľmi. Je temný, čiernobiely, sú tam vlaky a výborne prepojená animácia s hercami. Len, bohužiaľ, na Oscara nedosiahol."
Potom prišiel celý album Dobrý časy a úspech, ktorý pokračuje - dlho očakávaná nahrávka nesklamala, pozbierala pozitívne ohlasy. To už vám písali pesničky na telo?
"Mnohí nám vyčítali, že chceme ryžovať na úspechu Polnočnej, ale nápad vznikol pred celým tým šialenstvom. Jednoducho sa nám spolupráca zapáčila, tak sme si hovorili, že je škoda skončiť s jednou pesničkou. Chlapci mi poslali štvoricu demonahrávok, mne sa texty pozdávali. Teda okrem jedného.
Ktorého?
"Pesnička Nočné vlaky. Zdala sa mi depresívna, ťažká, hoci nakoniec som privolil. Jeden kritik potom napísal, že v nej nie som autentický a spievam veci, čo som nemohol mať zažité. Ale to bol omyl, kritik nemal pravdu."
Nie?
"Vybývané opustené domy na surovom pohraničí v horách - to všetko dobre poznám z Ústí nad Labem, kde sme bývali. Samozrejme, neboli to Jeseníky na Morave, kde sa mal odohrávať príbeh filmu, ale inak ten pocit z krajiny bol veľmi podobný. V tej vykorenenosti a osude územia po odsune Nemcov."
Spravili ste album s hudobníkmi mimo stredného prúdu, padalo aj prirovnanie ku comebacku Johnnyho Casha. Koncerty však nie sú žiadna veľká alternatíva: namiesto Umakartu hrávate so starou zostavou Bacilov a znie starý popík „ša-la-li“. Nehráte to trochu na dve strany?
"Od začiatku bolo dané, že naša spolupráca bude autorská. Oni nám tie pesničky vyložene venovali, ako keď do sveta vypustíte deti. A nechali na nás, či ich chceme hrávať. A prečo ich nehrávame spolu?
Toto ťažko naplánovať s ľuďmi ako Honza Muchow, Jaromír Švejdík a Dušan Neuwirth. Takí veľmi vyťažení ľudia sa sotva stretnú v Umakarte a nie ešte s nami."
Urobíte spolu ešte niečo?
"Samozrejme, radi, ak sa niečo urodí a budeme nažive."
Ostro sledované vlaky (1966).
Skřivánci na niti (1969)
Chvíľu sme sa chceli živiť inou prácou
Ktoré boli „Dobrý časy“ môžeme ľahko hádať ale čo tie horšie, náročnejšie roky? Napríklad deväťdesiate, keď sme o vás mohli počuť menej.
"Pre domácich interpretov boli toto ozaj horšie časy. Áno, revolúcia priniesla slobodu, ale rozvrátila organizačnú štruktúru. Predovšetkým zanikali agentúry, od ktorých sme záviseli ako interpreti. Odrazu sme boli bezprizorní.
Navyše nám zomrel manažér. On bol pre nás ako Jan Amos Komenský medzi domácimi manažérmi. Mal dosť pestrý osud – za vojny si prešiel terezínskym getom, pretĺkal sa životom, nejako sa dopracoval do hudobnej branže, okrem nás spolupracoval s Olympicom, Gottom. Dosť nás zasiahlo, keď nás opustil.
Málokto však vie, že sa nám tie problémy začali už priamo nežnou revolúciou."
To myslíte presne kedy?
"Keď sme na ozvučenie demonštrácií na Letnej požičali aparatúru, napadlo na ňu snehu a bolo po nej. To však bol len symbolický začiatok tých ťažkostí. Postupom deväťdesiatych rokov to začalo byť také vážne, že sme si s Bacilmi vraveli, že si dáme pauzu a každý si nájde inú prácu. V trojici sme sa ešte pretĺkali s akustickým programom, ostatní sa pokúšali živiť, ako sa dalo."
Váš brat Jan to vyjadril kontroverzne: vraj roky po revolúcii, keď na staré tváre nebol nikto zvedavý, sa v niečom podobali normalizácii za socializmu. Toto myslel vážne?
"Náš problém bol v tom, že odrazu všetci chceli nových, mladých interpretov. Jeden príklad za všetky. Za socializmu bolo úplne nemysliteľné vydať platňu k rozprávke Šialene smutná princezná.
Pre autora hudby, emigranta Jana Hammera. Jeho meno nesmelo byť ani spomenuté v titulkoch. A keď to po revolúcii išlo, viete, čo nám povedali v Supraphone?"
Čo také?
"Že je to staré a nebude to už nikoho zaujímať."
Napokon tá platňa predsa vyšla a mala slušný predaj 25-tisíc kusov.
"Vymysleli sme k tomu scenár, nahovorili dialógy s Helenou Vondráčkovou, chceli sme k nim pridať hudbu z filmu a zvukové efekty. Pre nahrávky z archívu sme oslovili vtedajšieho riaditeľa barrandovských štúdií Václava Marhoula. Vyzeral dosť ústretovo, že nám drží palce.
Šok prišiel v okamihu, keď sme si po podpise zmluvy prišli do archívu – a kotúče tam neboli! Našťastie som si pamätal meno zvukára, ktorý na tom pracoval. Mal už asi osemdesiat rokov.
Keď sme mu volali a vraveli, čo chceme, na druhom konci linky bolo chvíľu ticho. A potom vraví - tak si príďte ku mne! On tie kotúče zachránil a uchovával, takže platňa mohla vyjsť. Takouto čudesnou náhodou."
Šialene smutná princezná (1968).
V Golden Kids sme boli kamaráti vždy
Vráťme sa do šesťdesiatych rokov, k dlhým vlasom. Vy ste dlhý zostrih v televízii pretláčali dôsledne a to v čase, keď to bolo na hrane. To následne vyprovokovalo k odvážnejším účesom ďalšie hviezdy popu vrátane Gotta.
"My sme mali s Gottom na tie vlasy veľmi dobrý dôvod – uši. To si aj boľševik povedal, že nás radšej nechá vlasatejších, než ukázať niečo také."
Vondráčková, Kubišová, Neckář, to je ten „socializmus s ľudskou tvárou“, písali cez Pražskú jar v roku 1968 nadšení Francúzi. Golden Kids boli aj kamaráti alebo skôr kolegovia?
"Po celý čas kamaráti. Aj potom, čo nás rozdelili a Marte zakázali spievať. Helene som na dva roky požičal Bacily, chodili sme hrávať do NDR. A stále som dúfal, že sa to nejako s Martou vyrieši. Ten proces s jej údajnými fotkami.
Vy ste vtedy svedčili v jej prospech, že tie nahé fotografie sú podvrhom ŠtB, čo ju má zdiskreditovať po podpise Charty. Hudobný kritik Jiří Černý to po rokoch zhodnotil: Vašek nikdy nebol založením bojovník, ale o to viac si cení toto vaše gesto. Súhlas?
"Bojovník... to asi nie som. Ale zase Jirka Černý nevie všetky súvislosti. Snažil som sa Marte pomôcť, spomínať ju, kde sa dalo. Keď nás mali vyslať do Moskvy na družobný koncert, zavolal si nás riaditeľ Hrabal – človek, ktorý zničil Martu – a hovorí: pôjdete tam všetci. Vtedy som sa postavil: Všetci? A kde je Kubišová?
Možno to znie malicherne, no dnes si málokto vie predstaviť, čo to vtedy znamenalo, len to meno verejne vysloviť. Keď boli v osemdesiatych rokoch trochu uvoľnenejšie pomery, chceli sme o Marte hovoriť s riaditeľom agentúry, ale on to veľmi rázne uťal: Václav, o mŕtvolách sa tu baviť nebudeme."
Tým to celé haslo?
"Áno, takýto bol slovník aparátnikov. Ďalší plán bol pozvať Martu ako hosťa na vianočný koncert v karlínskom divadle 25. januára 1989 – ešte pred revolúciou. Mali ste vidieť, čo stváral riaditeľ divadla, keď sme mu to predostreli už pol roka predtým. Úplne šalel, že má tesne pred dôchodkom, nebude to riskovať.
Tak sme šli za novým šéfom kultúrnej správy v Prahe, toho sme poznali ako celkom normálneho človeka. A ten iba vraví: Václav a ty ako komunista chceš spievať s chartistkou? Až keď prišiel 17. november, nemuseli sme sa nikoho pýtať na povolenie, konečne sme urobili koncert s Martou aj s Helenou."
Naposledy ste sa mali ešte vrátiť pred piatimi rokmi, ale turné nevyšlo. Marta Kubišová odstúpila na poslednú chvíľu, výsledkom je žaloba za ušlý zisk zo strany manžela a manažéra Vondráčkovej. Ten súd ešte sledujete?
"Bohužiaľ, musel som aj svedčiť. Podľa mňa je to nedôstojné. Hlavný problém je, že sa okolo toho začali motať osoby, ktoré našej branži nerozumejú. Sú ako slon v porceláne."
Hlavne aby mozog pracoval. Aspoň ako pracuje
Čo je pre vás teraz najdôležitejšie?
"Asi zdravie. Aby mozog pracoval aspoň takto, ako pracuje."
Môže sa to zlepšovať?
"Ja som vlastne rád, že sa to nezhoršuje, že som schopný cestovať a koncertovať. Vravia tomu „prduch“, pracujúci dôchodca. My sme aj s kapelou od hudby závislí, žiaľ, robiť iné nevieme. Skončiť s tým by bola pre nás smrť."
Nepomáha trénovanie pamäti?
"Sú rôzne techniky, ako s tým pracovať. Je to aj vec životosprávy. Problém so mnou je, že to veľmi nerobím. Kým sme niekde na turné, ešte to ide. Ale potom príde lenivosť, polihujem, čítam si noviny, nehýbem sa – čo je, samozrejme, zlé."
Už pár rokov odkladáte ohlásené vianočné CD. Takže zase nabudúce?
"Opäť sme to preložili. Už však máme dobrý základ, polovicu pesničiek. Aj vzhľadom na tohtoročný výber hitov Supraphonu k mojej sedemdesiatke sme však nechceli poslucháčov zahlcovať Neckářom. Navyše sme zistili, že druhá várka skladieb sa príliš líši od prvej, musíme to ešte nechať odležať. Veď Vianoce sú každý rok. Dúfajme."
