Spisovateľ MICHAL HVORECKÝ prešiel od poviedok k románom, neskôr začal písať glosy a články. Práve tie tvoria jeho Spamäti.
Prečo ste sa rozhodli napísať túto knihu?
„Asi preto, že som sa z niektorých vecí chcel vypísať. Po piatich rokoch som mal pocit, že som nazhromaždil dostatok materiálu na portrét autora a krajiny. K niektorým textom, napríklad k tomu o svojom pedofilnom učiteľovi, som sa dopracovával dvadsať rokov. Iné prišli veľmi ľahko, ale spája ich pátranie po sebe samom.“
Názov evokuje pamäti, ale nie je to autobiografia, skôr Hvorecký v kocke.
„Nie je to autobiografia, ani sa tak netvári. Je to autobiografia istého časového úseku a hľadanie toho, kým vlastne som. Keď som písal prvé poviedky, z ktorých mnohé boli na pomedzí sci-fi, mal som pocit, že literatúra je najmä vymýšľanie, obrazotvornosť. Ale s vekom prišlo poznanie, že to, kto som, ako myslím, súvisí aj s tým, z akej som rodiny. Zistil som, že si netreba nasadzovať masky a písaniu prospieva, keď je čistejšie, ale to sa človek asi naozaj musí učiť pätnásť rokov.“
Kto číta vaše články v novinách a sleduje Facebook, môže mať pocit, že ide o zobrané statusy. V čom je pridaná hodnota?
„V tom, že ľudia majú tieto veci radi pohromade. Mnohé veci sa už nedajú dohľadať. Dnes je už bežné, že knihy, ktoré sa rodili na internete, vyšli aj na papieri.“
Ako ste jednotlivé texty upravovali?
„Nikdy to nie je kópia jedna k jednej. Papier má iné pravidlá. Na rozdiel od Pastierskeho listu, ktorý je zbierkou fejtónov a glos, som to chcel teraz urobiť inak. Na to, že skáčem z témy na tému, sú už ľudia zvyknutí. Vyškrtal som konkrétnosti, ktoré dnes už nemusia veľa povedať. Je tam menej politických vecí, ktoré rýchlo starnú. Snažil som sa uprednostniť a zvýrazniť články z ciest. Je to žáner na pomedzí eseje, cestopisu a memoárov.“
Sú udalosti, na ktoré si rôzni ľudia spomínajú inak. Do akej miery sú tie opísané v knihe zhodné so spomienkami vašich príbuzných?
„Snažil som sa držať sa faktov. Keď som písal o dedovi, išiel som do Univerzitnej knižnice odpísať si názvy jeho kníh, niektoré som našiel u otca. Ale určite je to môj subjektívny pohľad. O niektorých príbuzných by som ešte rád niečo napísal, hoci mame sa to neveľmi páči. Napríklad o strýkovi Kamilovi, ktorý desaťročia strávil vo filharmónii, bol tvrdý antikomunista, vyhodili ho zo školy a nemohol učiť. Orálna história je pre mňa čoraz zaujímavejšia.“
Teraz sa vyrojili generačné úvahy tridsiatnikov. Nemáte podobné ambície?
„V tomto som veľmi opatrný. Keď, tak by som hovoril za seba, nie za generáciu. Priznám sa, že úroveň tej generačnej debaty ma dosť sklamala. Skôr to boli osobné stanoviská k práci a peniazom než názory.“
V knihe sú občas zmienky o mladšej generácii, ktorá sedí za počítačom, je individualistická a podobne.
„Narážam na popularitu módnych blogov či konzum, ale myslím, že to triafa aj do mojej generácie. Nie je to môj postoj voči dnešným tínedžerom, len mám pocit, že u nich sa tieto veci výrazne posilnili.“
Revolúciu ste zažili ako dvanásťročný. Nakoľko je táto skúsenosť prenosná na mladých ľudí, ktorí chodia na vaše čítačky?
„Je to ťažké. Mne rok 1968 pripadal ako predstaviteľná vec – ako dieťa som ešte videl tanky, vojenské posádky, zažil som prvé máje. Ale skúsenosť dnešnej generácie je natoľko odlišná, že keď čítam texty o tomto období, je to pre nich, ako keby som si vymýšľal. Preto viesť mladých ľudí k čítaniu vnímam ako svoju úlohu, veľmi ma to baví a považujem to za dôležité. Znie to ako klišé, ale absencia čítania je pre mňa strašidelná.“
V knihe pomenúvate aj problémy knižného trhu. Prečo sa o tom až do problémov siete Panta Rhei nehovorilo verejne?
„Bolo to tabu, každý dúfal, že sa to nejako zvládne, zápas sa skončí za oponou a nik nechcel šíriť zlú energiu. S čudesným pádom distribučnej spoločnosti Belimex cítili viacerí vydavatelia potrebu zjednotiť sa, bolo to v médiách, ale prípad stále nie je vyriešený. Desaťtisíce eur, ktoré im chýbajú, sú pre malých vydavateľov likvidačné.“
