Muzikál Móric Beňovský aj inscenácia Svedectvo krvi vznikli v rámci podujatí EHMK Košice 2013 v Štátnom divadle. Tu sa však akákoľvek podobnosť týchto diel končí.
Hru Karola Horáka Svedectvo krvi o košických mučeníkoch zverili poľskej režisérke Agnieszke Olstenovej, ktorá patrí medzi špičky mladšej generácie. Pracovala pre vroclavský Teatr Wspolczesny či Národné divadlo vo Varšave. Ani na Slovensku nie je celkom neznáma, jej Samsara disco bola na festivale Divadelná Nitra 2010.
S historickou hrou plnou postáv narábala voľne, s hercami pracovala aj improvizačnou metódou. Základný príbeh nechala vyrozprávať samotným autorom v rámci úvodnej dokrútky pri obhliadke skutočného miesta krutej vraždy, ktorá sa udiala v rámci protihabsburského povstania Gabriela Bethlena.
Na skúške hry sa medzi hercami vyplavia podobné konflikty o priestor a o pravdu, ako mali ich hrdinovia na začiatku sedemnásteho storočia. Katolícki kňazi nie sú len obeťami, ale súčasťou zápasu o moc, obe strany sa zmietajú v predsudkoch a vášňach.
Z pohľadu kata
Zo zmienky o katovi urobila režisérka hlavnú postavu baalovského typu. Na divokom raperovi hľadajúcom vieru ukázal Andrej Palko presvedčivo aj svoj hudobný talent.
Z poznámky o tom, že jeden z kňazov spieval pri mučení Te Deum, urobili zas inscenátori dojímavú hudobnú pasáž, ktorú predstavitelia dvoch z kňazov - František Balog a Peter Orgován - naživo interpretujú na klavíri a na husliach. Autori hudby Katarzyna Borek a Wojciech Orszewski vložili do nej aj ozveny cirkevných chorálov. Oslava víťazstva luteránov sa zas zvrhne do divokého spevu v arabskom štýle v podaní talentovaného Tomáša Diru.
Bez pátosu
Olsten nepristupuje k otázkam viery znevažujúco, dokáže byť nielen krutá, ale aj nežná a vtipná. Jediné, čo jej interpretácii chýba, je neúprimný pátos, na aký sme pri podobných témach zvyknutí.
Z umeleckého hľadiska znesie táto inscenácia medzinárodné porovnávanie, košickí diváci ju však paradoxne tak skoro neuvidia. V repertoári divadla sa má objaviť až v máji, aj to v rámci dvojprogramu s „iným čítaním“ tohto istého Horákovho textu. Dôvody si môžeme len domýšľať.
Beňovský z Karibiku
S muzikálom o Beňovskom nikto umelecké ani ideové problémy zjavne nemá, je nasadený niekoľkokrát do mesiaca, ukazujú ho aj pred sálou plnou tínedžerov. Pritom toľko fráz a nelogickosti, ako je v librete nového umeleckého šéfa košického divadle Milana Antola, sa len tak často nevidí ani v muzikáloch.
„Nehráme sa na historickú hru ani na dokumentárnu drámu, budujeme ľudský príbeh plný lásky, zrady, víťazstiev a pádov,“ hlásia tvorcovia, čo by som aj prijala, keby skutočne išlo o plnokrvný život, aký sľubuje bulletin, nie o zúfalý pokus skĺbiť falošnú morálku s Beňovského životnými peripetiami. Z cestovateľa máme bojovníka za slobodu v rousseausko-jánošíkovskom štýle, ktorý má ambíciu zmeniť tvár Zeme. Ústredným motívom muzikálu je však jeho vnútorný boj o vernosť svojej žene Zuzanke.
Celú cestu ho síce sprevádza guvernérova dcéra Afanázia prezlečená za muža, on jej vraj hrdinsky odoláva, až kým ho jeho vlastná žena nevloží sama do jej náručia. Náš hrdina tak dokáže neuveriteľné - zjesť koláč a aj ho mať – ako vravia Angličania.
Keďže svetobežníka hrá Maroš Goga, prisladký aj na Romea, jeho všadeprítomný konkurent Stepanov v podaní divadelne oveľa suverénnejšieho Mariána Lukáča sa stáva vládcom javiska.
Ako je to už v slovenských muzikáloch zvykom, hudba sa nechala inšpirovať všetkým nemožným, Tancuj tancuj Madagaskar je tým najmenším odskočením. V porovnaní s týmto dielom je známy socialistický seriál vzácne vyrovnaným, logickým dielom. Škoda kostýmov, dobrých speváckych výkonov, živého orchestra aj celej obrovskej námahy.
