V bratislavskom Dome umenia je výstava O umení (100 rokov po...). Okrem iného pripomína, že lepšie než istoty sú prekvapenia.
Pracuje so stoličkami, stolmi, papierom, dverami, stenami a páči sa mu predstava, že keď vystavuje v galérii, akoby do nej ani nemusel nič špeciálne priniesť.
Stano Masár priznáva, že rád s divákom rozohráva hru. „Nie je to však nič negatívne či pejoratívne. Skvelé na tom je, že na začiatku môžem nastaviť pravidlá a divák s nimi môže súhlasiť, no nemusí.“
Stano Masár: Brillo Box v prenatálnom štádiu, objekt, 2013.
O hľadaní
Keď sa rozprávame o porozumení umeniu, tak hovorí, že pri niektorých autoroch je dôležité, aby ich tvorbu človek poznal trochu viac. Aby bol pripravený, že musí niečo hľadať. Že to, s čím sa stretne v galérii, nepatrí práve do kategórie vizuálnej slasti.
A presne toto platí aj v jeho prípade. No vtip, irónia, nadhľad a umné poukazovanie na to, že na veci sa môžeme pozerať aj inak, než sme zvyknutí, sú veľmi dobrými „náhradami“.
Napokon, kto pozná priestory bratislavského Domu umenia, kde je Masárova výstava, vie, že o vizuálnej slasti ťažko môže byť reč.
Množstvo rôznorodých druhov osvetlenia, zástrčiek, radiátorov a nánosy minulých výstav usadených na stenách však v tomto prípade fungujú, ba posúvajú výstavu do ďalšieho levelu.
Občas tu dokonca vidno ľahko dezorientovaného diváka, ako pátra očami po stenách i kútoch a hľadá, čo všetko je ešte súčasťou autorových inštalácií a objektov, a čo už nie.
Stano Masár. 100 rokov po... Bicyklovanie v galerii, 2013.
Stano Masár: Sculpture, objekt, 2013.
Nové významy
Nevadí, veď aj o dívaní a hľadaní Masárove diela sú. Sám pritom vraví, že mu nejde o kritiku, prikláňa sa skôr k tomu, že umenie, vystavovanie či galerijnú prax skrátka komentuje.
„Ide mi o problém komunikácie. Rozoberám to, ako veci vnímame a ako by sme ich mohli vnímať. Väčšinou sme totiž zvyknutí, že majú svoj zaužívaný význam, zmysel či použitie. Keď však napríklad rozložím stoličku, prestáva plniť úlohu úžitkového predmetu a je pripravená niesť nové významy,“ vysvetľuje.
Predvarené dejiny
Na to, aké významy môže niesť, už musí divák prísť sám. Rovnako ako aj na to, či v niektorom diele Masár cituje slávne umelecké dielo z histórie, a kam tým mieri.
„Medzi prostriedkami, ktoré používam, nerobím rozdiely. Mám pred sebou tému, o ktorej chcem hovoriť, a niekedy je na to vhodná stolička, inokedy slávne dielo či manipulácia galerijnej steny,“ vraví Masár.
Ráta s tým, že nie každý divák dokáže citáciu objaviť.
Keď v roku 2004 urobil Globálne dejiny umenia, pracoval výlučne s veľmi známymi, ikonickými dielami. Prerozprával ich formou jednoduchých piktogramov a takto „predvarené“ ich ponúkol divákom na jednej ploche.
„Vravel som si, že skúsim použiť jazyk, ktorý sme zvyknutí používať, ako aj spôsob zjednodušovania správ či prístupu k čomukoľvek cez jazyk globalizácie. Chcel som urobiť sériu umeleckých diel, ktoré by boli zbavené množstva detailov,“ hovorí Masár.
Zo série Globálne dejiny umenia, 2004.
Ako o ňom hovoriť
Nešlo ani tak o to, či niekto v jednoduchých geometrických tvaroch dešifruje všetkých 54 originálov, ale skôr o to, ako sprístupniť dielo divákovi, ktorý je zvyknutý na rýchle informácie.
Masárovi to vyšlo. Dokonca dostal niekoľko ponúk, aby svoje piktogramy posunul pre pedagogické účely. Bol by to vraj skvelý spôsob, ako priviesť študentov k vnímaniu umenia.
Podľa neho je vo vzdelávaní neskúsených divákov dôležité najmä vysvetľovať, čo všetko môže byť umením.
Napokon, celkom schválne začína výstavu videom, v ktorom pripomína, že odkedy Marcel Duchamp vystavil ako umelecké dielo koleso z bicykla, ubehlo už sto rokov.
Čo sa odvtedy zmenilo, ukazuje, napríklad, na prvý pohľad nenápadná fotografia z viedenskej Kunsthalle. Svojim návštevníkom jasne s výkričníkom oznamuje, že „tu sa výstava končí“.
Azda preto, aby niekto omylom nepovažoval za umenie niečo, čo ním už nie je.
Stano Masár: End of exhibition, fotografia, situacia-ready made, 2012.
Stano Masár: Portrét diváka, kresba na plátne, 2013.
Stano Masár: Gallery exit, inštalácia, 2010.
