SME

Stanislav Štepka: Prečo som vynadal snehu? V Bratislave nepoznám väčší trest

Kto chce poznať moje politické názory, musí prísť na predstavenie, tvrdí šéf Radošincov.

(Zdroj: Gabriel Kuchta)

Kto chce poznať moje politické názory, musí prísť na predstavenie,
tvrdí v otvorenom rozhovore šéf Radošincov.

Stanislav Štepka (na fotografii Gabriela Kuchtu) sa narodil v roku 1944. Vyštudoval Pedagogickú fakultu v Nitre a žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako pedagóg v obci Bojná, písal do Učiteľských novín, pôsobil ako redaktor zábavných programov v Československom rozhlase. V roku 1963 založil Radošinské naivné divadlo, ktoré vedie dodnes. Je autorom desiatok známych divadelných hier, rozhlasových aj televíznych scenárov, kabaretov, piesňových textov,
hral vo viacerých filmoch, napísal niekoľko kníh. Je ženatý, má dve deti, žije v Bratislave.

Na nedávnej premiére novej hry Sčista-jasna ste zožali obrovské ovácie. Po 50 rokoch existencie divadla vás to ešte úprimne teší, alebo to už beriete ako samozrejmosť?

Veľmi to teší nielen mňa, ale všetkých v súbore. Kedysi sme sa pred predstavením zvykli „hecovať“ tak, že sa všetci zhŕkli okolo mňa ako okolo hokejového brankára. Dnes je to naopak – po vydarenom predstavení sa všetci objímeme a vybozkávame.

Sínusoidy existujú nielen v živote, ale aj v divadle. Nemávate pri nácviku novej hry strach, že tentoraz divákov sklamete?

Nespávam aj viac ako týždeň pred premiérou, museli by ste vidieť, aké veľké sú vtedy moje obavy. Navonok sa, pravda, tvárim, že všetko je v najlepšom poriadku, ale vo vnútri je to všelijaké. Najhoršie je to po prvých vetách predstavenia, keď vôbec nevieme, na čom sme. Potom sa to však zlomí, príde replika, ktorá zaberie, ľudia zatlieskajú a všetko začne fungovať.

Teším sa z toho na premiére, no trému a pokoru mám aj pri stej repríze. Ľudia si nás predsa zaplatili a ja nechcem, aby sme ich sklamali.

video: Stanislav Štepka o Vianociach

cit.jpgNie som človek politický, ale divadelný

Posledná hra mapuje život v západoslovenskej dedine v rokoch 1950 až 2000. Poukazuje na vtieranie sa ľudí komunistom, na cenzúru, prezliekanie kabátov, spoločenské pomery po revolúcii. Všetko veci odpozorované z vášho života?

Dobrý postreh. Radošina je pre mňa Slovenskom. Všetky zažité situácie a udalosti v nej sú teda dobrým dôvodom na to, aby som o nich rozmýšľal v širších súvislostiach. Preto to nie je hra o jednej dedine, ale o Slovensku, našej krajine, o nás. Divadlo podľa mňa nemá iba rekonštruovať históriu, ale viesť nás k zamysleniu, či sme za ten čas na niečo nové a iné prišli, či sme sa vôbec poučili z minulosti. Najsmutnejším zistením z histórie je pre mňa totiž fakt, že ľudia sú niekedy nepoučiteľní.

Divadlom si teda vyrovnávate účty s neduhmi spoločnosti?

Ak nájdete vhodnú ľudskú reč a zistíte, že diváci sú naladení rovnako, veľmi dobre sa vám s nimi uvažuje aj komunikuje. Potom si na javisku môžete dovoliť veľa. Pani Katarína Kolníková si mohla dovoliť glosovať aj tragické a smutné veci práve preto, lebo jednak to bola akoby „naša slovenská babička“, jednak z nej naozaj bolo cítiť človečinu.

Ak sa nám ju podarilo pretaviť do väčšiny našich hier, som šťastný, lebo potom sú herci aj diváci na jednej lodi, akoby pri jednom kuchynskom stole. Ja, a myslím si, že aj Slováci všeobecne, veľmi radi sedíme práve v kuchyni. Tam sa totiž všetci správame trochu inak ako v obývačke, kde usádzame návštevy.

Aj vy čítate noviny, sledujete správy, počúvate o Gorile a podobne. Ako to na vás vplýva?

Ako na každého. Tie javy sa však potom pri písaní snažím zovšeobecniť a nájsť pre ne javiskovú reč, prepísať ich do monológu, dialógu, pesničiek. Mnohokrát sa ma pýtali na moje politické názory. Odpoveď je jednoduchá – príďte sa pozrieť na moje predstavenie, tam prejavujem svoj názor, inak ho totiž povedať neviem. Ak sa o to pokúsim, tak sa len zapletiem a budem hovoriť nepresne. V predstaveniach sa však už 50 rokov vyjadrujem svojou najvlastnejšou rečou.

Aj ste na to doplatili?

Na kabaretnej hre s názvom Pŕŕŕ, ktorú sme začali hrať v roku 1969, sa ohromne zabávala celá sála až do chvíle, kým funkcionár komunistickej strany nevstal a nevydal hlučný pokyn, aby jeho najbližší vstali a odišli. V tom momente sa zo strachu vytratili aj ostatní, v sále zostali možno len dvaja diváci. Vedel som, že bude zle. Cez predstavenie som len tlmočil to, čo sme naozaj žili – nastupujúce previerky a normalizáciu.

Inokedy v Česku za nami do zákulisia chodili ľudia a šepkali, že si to na Slovensku môžeme dovoliť povedať, lebo sme smelí, že u nich by to neprešlo. V skutočnosti sme hovorili iba to, čo bolo treba. Nie som človek politický, ale iba divadelný.

Nedávali ste si však za socializmu cez autocenzúru podvedomý pozor, ako čo napíšete a poviete?

Situácia ma nútila vymýšľať viac obrazne. Keď sme na javisku povedali, že zo západu sa k nám blíži tlaková níž, vysokoškoláci sa šli utlieskať. Na režim totiž stačili aj nepriame narážky. V hre Jááánošííík sme mali vetu robíme na panskom naozaj celých 18 hodín, nedalo by sa aj viac? A bola to bomba.

Keď však tú vetu poviete dnes, znie už len smutno a trpko. Ľudia by totiž makali aj 19 hodín, ale nevedia zohnať prácu. To sú tie paradoxy. Vtedy, pred viac než štyridsiatimi rokmi, som to však napísal, lebo nás všetkých hnali do roboty, ktorá za veľa nestála alebo bola zle platená.

V hre Jááánošííík sme mali vetu „robíme na panskom naozaj celých 18 hodín, nedalo by sa aj viac?“ A bola to bomba.
Keď však tú vetu poviete dnes, znie už len smutno a trpko.

cit.jpgA viete, ako tie muchy nenávidím ja?

Máte veľa zážitkov s cenzúrou?

Niekedy sa schvaľovatelia trafili veľmi zle. V texte ostalo to, čo sme si mysleli, že vyhodia ako prvé, v skutočnosti vyhodili len bezvýznamné slová. V roku 1982 sme premiérovali hru Svadba. Schvaľovateľ si ma zavolal bokom, aby to druhí nepočuli, a pochválil ma za to, že hlavný predstaviteľ – okresný funkcionár, teda „bulo hifi de luxe“, v tej hre vyslovil repliku o tom, ako nenávidí muchy. Povedal mi: A viete, ako tie muchy nenávidím ja? Konečne to zaznelo nahlas. To bolo jeho najdôležitejšie poznanie z celej inscenácie.

Nuž, nepochopil.

Často sa to stávalo aj pri iných hrách. Niektorí trebárs nepochopili, prečo hovoríme vetu od Svitu do Vrútok je len drina a drina, keď správne má byť od svitu do mrku. Istý funkcionár Socialistického zväzu mládeže sa nám dokonca priznal, že až ľutoval to dievča, ktoré sa tak veľmi pomýlilo na javisku. Úprimne ho hnevalo, že ľudia v hľadisku sa smiali miesto toho, aby s neúmyselnou chybou herečky súcitili. (smiech)

Problémy pre asi najznámejšiu hru Jááánošííík vraj trvali pomerne dlho.

Napísal som ju v roku 1970, schválili ju až v roku 1979. Komisie sa zišli možno päťkrát, stále im niečo klalo oči. Nakoniec nám ju dovolili odohrať pred publikom, dovtedy tam členovia komisie často sedávali sami.

Myslel som si, že komisia schvaľovala len text. Ono to teda bolo tak, že ste museli hru aj kompletne naskúšať a potom ju zahrať? Dosť veľká časová strata, ak hru neschválili.

Text sa musel, samozrejme, schváliť vopred. Ak sa to podarilo, hru sme museli predviesť dvakrát, lebo najskôr si ju pozrela malá dramaturgická komisia Slovkoncertu, a až keď ju tá odporučila, mohla ju vidieť veľká. Jednu nacvičenú hru s názvom Rodáčka sme dokonca neuviedli vôbec, lebo aj komunisti hneď zbadali, o čom je. Dotiahli sme to len po tú menšiu komisiu.

Niektorí nepochopili, prečo hovoríme vetu „od Svitu do Vrútok je len drina a drina,“ keď správne má byť „od svitu do mrku.“ Istý funkcionár Socialistického zväzu mládeže sa nám dokonca priznal, že až ľutoval to dievča, ktoré sa tak veľmi pomýlilo na javisku.

cit.jpgAnulko, nech je aspoň trochu veselo, keď už je tak strašne smutno

Na javisku ste sa objavili už ako deväťročný. Vplyv na to zrejme mala vaša mama, ktorá hrala v divadle už v 30. rokoch, ale aj otec, ktorý „hral“ v krčme.

Som polovica každého z nich. Otec bol murár, veľký výmyselník a recesista. Čo ten v živote navystrájal a čo sa pri ňom mama naplakala... Ona totiž bola vážená dedinská ochotníčka a speváčka v pašiových hrách.

V 50. rokoch, keď bol najväčší problém niečo zohnať či kúpiť a fungovalo sa na lístkový systém, otec pokojne na stavbe rozhlasoval, že máme doma toľko cukru, až sa doň dostali mravce. A kolegov a ženy z ulice posielal, aby si ho zašli vypýtať k nám domov. Dotváral to vtipnými historkami o tom, ako ľutuje svoju ženu, lebo ju kvôli cukru ničia mravce.

Niekto aj naletel?

Zrazu sme mali plný dom žien, ktoré chceli cukor. Pravda bola taká, že doma sme sladili len sacharínom či medom. Inokedy ich nahovoril, aby si k nám zašli po metly, lebo už nevieme, kam ich odkladať. Otec si stále niečo vymýšľal, a keď sa ho nešťastná mama pýtala, prečo jej to robí, odpovedal: Anulka, nech je aspoň trošku veselo, keď je tak strašne smutno.

Aká bola herečka?

Vážená. Všetci herci do nej boli zaľúbení. Keď som písal knihu o radošinských ochotníkoch, vraveli mi: Stanko, si dobrý, ale tvoja mama, úúú, to bola herečka! Hrala s partnerom tak dojímavo, že jednu scénu museli opakovať aj trikrát. Najskôr vytiahol 100 korún richtár, po ňom farár, neskôr niekto iný. Jednoducho to chceli vidieť znovu.

Prečo s tým skončila?

Prišli deti. Bolo nás päť súrodencov, mala dosť roboty. A otec? Jeho javiskom bol okolitý svet. Mama raz povedala, že mu radšej kúpi fľašu vína domov, len aby nešiel do krčmy. Lenže to by ho nebavilo, on potreboval publikum.

Nikdy teda nestál na klasickom javisku, ale v skutočnosti neustále hral. Bol výborný rozprávač, vďaka tomu mal všetko odpustené. Vtedy ma však ten jeho alkohol mrzel rovnako ako fušky, z ktorých rodina nikdy nevidela peniaze, lebo platil všetkým v hostinci. Bol jednoducho taký.

Dodnes však z neho čerpáte.

Asi áno. Boli iné životné podmienky. Keby ľudia napríklad v 20. a 30. rokoch mali šancu živiť sa tým, čo ich naozaj baví, zrejme by sa otec stal takým slovenským Horníčkom. Bol skvelým rozprávačom a možno by bol aj dobrým autorom.

Žiaľ, nešlo to – jeho mama ostala vdova, keďže manžel sa jej vrátil z prvej svetovej vojny s tuberou a rýchlo zomrel, musela sa teda sama postarať o päť detí. Bola rada, že jej syn sa vôbec dostal k dobrému murárskemu majstrovi, vtedy to nebolo málo. Otca tá práca tuším nikdy nebavila, ale inak sa nedalo.

Takých osudov je na Slovensku veľa.

Veď to. Koľkokrát sme spolu sedeli na Vianoce a spomínali. Každá chvíľa a fotografia je pre mňa nesmierne cenná. Na videu máme zaznamenané, ako už 80-ročný spomína na mladosť. Keď si to pustím, namojdušu sa mi tisnú slzy do očí. Nie zo sentimentu, ale preto, lebo by som mu veľmi rád doprial iný život. Ale ktovie, možno by som ho tým iným životom len potrestal. Lebo práve ten, ktorý žil, bol naozaj jeho.

Keby ľudia napríklad v 20. a 30. rokoch mali šancu živiť sa tým, čo ich naozaj baví,
otec by sa zrejme stal takým slovenským Horníčkom.

cit.jpgNedopustím ani na Petržalku

Ochotníctvo na dedinách je zvláštny fenomén – v Radošine fungovali až tri súbory. Prvé predstavenie tam dokonca odohrali skôr než v Slovenskom národnom divadle.

Radošinská história je môj koníček, mám vari tisícky fotografií zo svadieb, z pohrebov, rôzne portréty... V roku 1909 tam zaviedli železnicu, po roku 1918 prišli na našu konečnú stanicu Česi. Jeden z nich, Josef Krejčí, sa čudoval, že sa v dedine nerobí žiadna kultúra, povedzme divadlo. Česi už boli kultúrne predsa len ďalej.

Nahovoril preto chlapov na železnici, aby dali dokopy ľudí a začali s divadlom. Režisérom sa stal Šimon Rojko, miestnosť v tamojšom kaštieli prepožičal nitriansky biskupský úrad. Na prvé predstavenie počas fašiangov v roku 1920 sa vraj natlačilo 300 až 350 ľudí. Zastihol som ešte viacerých pamätníkov, a tí tvrdili, že to bola preukrutná sláva. Bolo to také silné, že už nasledujúci rok nacvičili až štyri hry.

V dedine vraj bývalo aj päť premiér do roka.

Neskôr veru áno. Sám som bol pri tých piatich v roku 1962. Ľudí divadlo neuveriteľne chytilo. Zrazu mala vlastný súbor nielen obec, ale aj hasiči a škola. Dokonca som zistil, že už v roku 1947 tam uviedli prvé malé javiskové formy, teda kabaretný program Akadémia so živou kapelou. Šlo o skladačkový večerný kabaretný model, ktorý dnes v podstate robíme aj my v Radošinskom naivnom divadle.

Vraciate sa tam často?

Žiaľ, málo, lebo veľa hrávame. Vždy sa však teším na dva letné mesiace, lebo nechodím na žiadne výlety, ale domov. Cítim sa tam ako iní pri mori. Po nociach sa môžem hrabať vo svojich archívoch, cez deň si čítam odložené knižky, ale najmä tam vždy pracujem na novej hre, ktorú uvedieme o rok neskôr.

Pospím si tam, poleňoším, sem-tam odbehnem na debatu k bratovi a k sestre, večer skúšam s tamojšími ochotníkmi. Chcem, aby pokračovali v divadle, lebo sú šikovní, a tak s nimi trochu spolupracujem už trinásty rok.

Aj si posedíte s domácimi v krčme?

Ojoj, s tým mám veľké problémy, lebo som abstinent, mne robí problém aj nealkoholické pivo. Oni by sa aj radi rozhovorili, ale keď si pri nich dávam malinovku, zdám sa im akýsi podozrivý. (smiech) Potom sa už tak neotvoria.

Po skúškach s ochotníkmi si však sadneme do klubovne, klebetíme a je nám ohromne fajn. Urobia obloženú misu, prinesú tlačenku, slaninku, vytiahne sa gitara, opekáme. Stále má niekto nejaký sviatok, a tak sa vždy nájde dôvod, aby sme si posedeli.

Vnímate to aj sentimentálne?

Nie, lebo dedinu beriem len ako jednu súčasť života. Ani v Bratislave sa necítim ako cezpoľný či týždňovkár, mám ju veľmi rád a nedopustím ani na Petržalku, kde som prežil 30 rokov. Mám teda až dva domovy – Bratislavu, kde sa mi narodili deti a vnúčatá, takže k nej mám prirodzené puto, ale aj Radošinu, v ktorej som vyrastal.

Pani Kolníková v Radošine nebola žiadnou hereckou hviezdou. Tam boli iné ochotnícke hviezdy, dokonca mi aj vyčítali, že som ju zobral, veď vraj ani nevie poriadne vysloviť „r“. Lenže prišla medzi nás a stal sa zázrak.

cit.jpgPani Kolníková nehrala, ona jednoducho bola

Keď sa povie Radošinské naivné divadlo, ľuďom asi napadnú najmä Štepka, Kolníková, Melkovič a Markovič. Vnímate aj vy, že za 50 rokov existencie sa isté mená stali kultom či symbolmi, ktoré ťažko nahradiť?

Keď od nás pani Kolníková odišla do súboru hore nad mračnami, v ktorom má dnes vynikajúcich spoluhercov, ako sú Julo Satinský, Jaro Filip, Miško Dočolomanský a ďalší, prihlásili sa nám mnohé profesionálne herečky, že by chceli hrať jej roly. Pravda je taká, že to nejde. Keď som sa niekoho pýtal, či si vie na jej mieste predstaviť inú herečku, každý sa priam naježil, že to je nemožné. To nie je sentiment, ale fakt, pani Kolníková mala zvláštne fluidum. Ona nehrala, ona jednoducho bola.

Povedzme to takto – v Radošine nebola žiadnou hereckou hviezdou. Tam boli iné ochotnícke hviezdy, dokonca mi aj vyčítali, že som ju zobral, veď vraj ani nevie poriadne vysloviť „r“. Lenže prišla medzi nás a stal sa zázrak. V hre Človečina si na javisku iba postála a pobrala sa preč, v hre Ženské oddelenie dokonca iba ležala v nemocničnej posteli, no diváci sa z nej napriek tomu išli pominúť. Taký to bol zázrak.

Ako to prežívala?

Veľmi ju to tešilo, divadelné predstavenia boli dvoma šťastnými hodinami jej života. Často hovorila, že pre tie dve hodiny sa jej oplatilo žiť. Spočiatku sa ma pýtala: „Stanko, prečo sa tí ludí smejú? Ved je to také smutné...“ A keď jej tlieskali, celou silou ma držala za ruku a vravela: „Prečo nám tak dlho čapkajú?“ Odpovedal som, že preto, lebo ju majú radi. A jej potom padali ozajstné slzy.

Janko Melkovič?

To isté. Jiří Suchý mi raz napísal, že je kúzelným zjavom a kulisou, ktorá nepotrebuje vôbec nič hovoriť, lebo stačí, aby bol na javisku a ľudia sa majú dve hodiny na čo pozerať. On, pani Kolníková a spočiatku aj Milan Markovič boli veľkými osobnosťami nášho divadla, rovnako ako v prvom období Miroslav Siget, ktorý už, žiaľ, takisto nie je medzi nami. Prišiel na javisko, postavil sa – a internáty šaleli.

Mysleli sme si, že to je vďaka textu či nám, ktorí sme pobehovali okolo, ale v skutočnosti bol Miro neskutočný zjav, ktorý už sám osebe stelesňoval kus zaujímavého života. Veľmi si želám, hoci sa to vlastne ani nedá, lebo to sa musí stať samo, že zrazu na niekoho tie oči diváka padnú a už na ňom ostanú. Nesúvisí to však so šírkou hereckého záberu, ale s tým, čo je v človeku.

Ako to bolo s odchodom Milana Markoviča? Jedna z verzií znie, že dve silné osobnosti, teda vy a on, sa jednoducho v jednom súbore nedokázali vystáť.

Môžem to povedať iba zo svojej strany, on to možno vidí celkom inak. V istom období sme zrazu chceli, aby sa divadlo vybralo inou cestou, než si myslel ten druhý. On jednoznačne tvrdil, že zábavnou, a ja zase, že divadelnou. Vybrali sme sa svojimi cestami. To bolo celé.

Od roku 1987 je to tak. Na tom poslednom stretnutí aj neskôr som mu vždy ďakoval za to, čo pre naše divadlo urobil. Z mojej strany som k nemu spočiatku našej spolupráce cítil naozaj priateľský vzťah. A že si ľudia po čase idú svojou cestou? Tak to v živote býva, stretnú sa, aj rozídu.

Hercov si vyberáte cez konkurzy. Je z čoho?

Na Slovensku je toľko hereckých škôl, že logicky sa mnohí hlásia aj k nám. Chcem dávať príležitosť mladým a talentovaným, v iných divadlách ich majú menej. Na mieste, kde teraz sedíte, nedávno sedela herečka Gabika Marcinková. Text čítala zaujímavo, človek hneď vie, že je dobrá, že sme sa trafili. (smiech) Pri desiatkach iných vám zase ani netrkne. Možno sú technicky dobrí, ale niečo im chýba, a tak si ich nakoniec nevyberieme.

Podobne to bolo s Miškom Kubovčíkom. Už je u nás sedem rokov a vidím, ako sa vypracoval. Je to ohromne svedomitý človek, ktorý sa stará nielen o perfektný javiskový výraz, ale aj o svoje telo, cvičí, navyše veľmi pomáha druhým. Má kopu dobrých ľudských vlastností, až mu závidím, že ich nemám aj ja. Takíto ľudia človeka potešia a som rád, že ich mám v našom súbore.

Ste výlučným autorom hier vášho divadla. Neiskrí to medzi vami a režisérmi? Juraj Nvota alebo Ondrej Spišák to nemusia vždy vidieť tak, ako ste si vysnívali.

Nie. Možno je to chyba, ale oni sú ako moje deti. Juraj je mladší o 10 a Ondro o 20 rokov. Jednoducho si rozumieme, hoci obaja sú odlišní. Nvota je hektickejší, počas skúšok to všelijako prehadzuje, neustále hľadá, a tak dennodenne prepisujem celé scény, aby bol spokojný.

U Spišáka som, naopak, zatiaľ hru neprepisoval ani raz. Ako hru napíšem, tak sa skoro vždy hrá, dokáže nájsť všetky potrebné možnosti režijného vyjadrenia. Obaja sú však výborní. Hoci majú rozdielne prístupy, výsledky sú rovnaké – inscenácie, pod ktoré sa môžeme pokojne podpísať.

Neprejavuje sa tam vaše autorské ego?

Niekedy sa ježím. Nvota čosi povie a mne sa vlasy dupkom postavia. Presvedčí ma však a nakoniec to stojí za to. Dokonca mi pokojne zmení aj obsadenie. Nezdá sa mi to, považujem to za hlúposť, ale na javisku to zrazu funguje. Korigovať autorskú predstavu zo strany režiséra je teda asi niekedy potrebné.

Majú herci možnosť improvizovať alebo je text pevne daný?

Renému Štúrovi, ako aj Michalovi Kubovčíkovi som to v Jááánošíííkovi, kde hrajú Uhorčíka, povolil. Dal som im len moje autorské zadanie, teda že Uhorčík má byť ochranár milujúci prírodu, ktorý zbožňuje zvieratká a nenávidí umelé zásahy aj turistov.

Dostali teda voľnú ruku podobne ako kedysi Milan Markovič. Je zaujímavé na scéne sledovať, ako s tým naložili – každý inak, ale zaujímavo. Podporujem v tom aj iných hercov – ak majú pocit, že ich dramatická postava by potrebovala ešte niečo dodať, na niečo nové prišla, ako je v pôvodnom texte, nech si to skúsia. Nielen ja, ale hlavne obecenstvo im už dá najavo, či sú na správnej ceste alebo na scestí.

video: Stanislav Štepka nadáva snehu

cit.jpgŽil som naozaj pekný život

Ako vám vôbec napadlo v jednej scénke vynadať snehu, teda „bílemu gadžovi“, ktorého by ste „vymazali aj z pohľadníc?“ Replika „já ti tykám, druhí by ťa odhadzúvali,“ je pamätná.

Celkom jednoducho – od detstva nemám rád sneh na ceste v meste, v Bratislave ani nepoznám väčší trest. Keď mi to zišlo na um, snežilo, nefungovala doprava, nemal som sa ako dostať do PKO. Mám rád sneh v televíznych novinách či vo filmoch, ale v realite pod nohami ho nemôžem vystáť. Na cestách ho priam nenávidím, až som to od zlosti musel zakomponovať aj do hry Človečina. (smiech) Túto repliku dokonca spomínajú aj v knihe o absurdnej dráme na Slovensku.

Ako ste raz povedali, nech vám Ján Amos Komenský odpustí, že ste kedysi boli aj učiteľom.

Na tie roky však spomínam rád, so žiakmi som mal kamarátsky vzťah, keďže som bol od nich starší len o päť rokov. Šlo o druhú polovicu 60. rokov, keď ma mohli oslovovať „pán učiteľ“, predtým bol každý pedagóg len súdruh. Verte, robilo mi to dobre, vtedy bolo zrazu cítiť uvoľnenie v celej spoločnosti.

Ak dnes niekto hovorí, že sa 60. roky preceňujú, že neboli nič moc, vždy reagujem, božemôj, kde si bol, veď my sme zažili 50. roky! A kto ich zažil, ten vie, ako sa roľníkom kvôli družstvám nasilu kradli ich majetky. Napríklad Radošina bola bohatá dedina, žiadni chudáci, a zrazu sa z bohatých roľníkov stali chudáci. Hrávali sme sa tam po vojne na dobrých partizánov a zlých Nemcov, keď ešte bolo za humnami cítiť smrad vojny, keď niektorí vidiecki frajeri ešte na Vianoce hádzali skutočné granáty a strieľali ozajstné náboje...

Zrazu prišli agitátori z okresu a kraja, aby hlásali výdobytky socializmu. Pamätám si, ako teatrálne ponúkali pred kultúrnym domom domácim roľníkom cigarety a vysvetľovali: Sovieti už majú také zbrane, po ktorých Američanom budú mrakodrapy padať ako sirkové škatuľky! Nakoniec roľníkom všetko pobrali. Ukradli im vlastnú zem a ich životy spolu so životmi predkov boli vlastne navždy preč.

Ani sa nečudujem, že 60. roky ste potom vnímali ako zázrak.

Pre mňa sú tie roky doslova Vianocami. Veď vtedy som nežil v iluzórnej krajine, ale medzi ľuďmi. Všetko som prežil na vlastnej koži, hoci to nebolo nič kráľovské ani tuzexové. Poviem to aj inak – ja som žil naozaj pekný život.

Rozhovor bol autorizovaný, Stanislav Štepka v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu