Architekt Števo Polakovič hovorí o zdanlivo nenápadnej stavbe, akoby vrastenej do skalného masívu nad morom.
Je to presne ten typ domu, ktorý vám stačí vidieť hoci len raz. Pamätať si ho budete už navždy. Pritom to nie je žiadna ikonická stavba z centra európskych metropol, za ktorými sa hrnú húfy turistov, ale „iba“ rodinný dom. Nie však hocijaký.
Špičkoví architekti a teoretici o nej napísali knihu esejí a slávny Jean Luc Godard si ho vybral do filmu Pohŕdanie. A hoci v ňom hrala aj okúzľujúca Brigitte Bardot, scéna, v ktorej sa opaľuje nahá, by nemala takú iskru, ak by sa odohrávala inde, než na strešnej terase vily Malaparte na talianskom ostrove Capri.
Jediná
Vila Malaparte
leží na východnej strane ostrova Capri, na skalnatom útese 32 metrov nad morom
v rokoch 1938 – 1941 ju dal postaviť Curzio Malaparte, pôvodné plány robil architekt Adalberto Libera
od konca 50. rokov po smrti majiteľa chátrala, v 80. a 90. rokoch prešla renováciou
Architekt Števo Polakovič tú vilu nikdy naživo nevidel, no keď ju opisuje, pôsobí ako hostiteľ, čo vás počas prvej návštevy hrdo sprevádza po svojom novom príbytku.
V ateliéri má kvantum kníh a časopisov, napokon, architektúru robí dvadsaťpäť rokov. Nie je teda nezvyčajné, že diela a osobnosti, ktoré ho ovplyvňovali sa v priebehu rokov menili.
„Keď som končil školu, zúrila dekonštrukcia. Vtedy som si všímal tie najvýraznejšie, ikonické stavby. Napríklad diela Rema Koolhaasa, dnes fenoménu súčasnej architektúry, ale aj iných. Potom sa čosi zmenilo a ako som viac spoznával možnosti, s ktorými sa dá pracovať aj u nás, začal som si všímať stavby, na prvý pohľad nenápadné,“ rozpráva.
Keď začal premýšľať nad tou, ktorá by spomedzi nich vyčnievala, zistil, že počas všetkých tých rokov, to bola jediná: Casa Malaparte – dom, schodisko, terasa.
„V podstate to je iba jedna pretiahnutá stavba, hranol, takzvaný 'shoe box', alebo aj škatuľa na topánky, s okennými otvormi umiestnenými vo fasáde v rôznej výške,“ hovorí.
„Čím som starší, tým väčšmi si uvedomujem jej kvalitu. Je to zvláštny dom. Tajomný. Priam ma irituje, dráždi a núti k premýšľaniu o tom, kto, prečo a za akých podmienok ho vytvoril.“
Reklama na okuliare s vilou Malaparte
Komplikovaný osud
Fakt je, že pri jeho vzniku sa stalo to, čo sa vraj často stáva aj u nás. Majiteľ požiadal o projekt architekta, no potom si povedal, že to predsa vie najlepšie sám a dokončil ho svojpomocne.
V tomto prípade to bol taliansky novinár, dramatik a spisovateľ Curzio Malaparte, ktorý oslovil architekta Adalberta Libera. Dôležitou postavou tohto príbehu je však aj Benito Mussolini. Obdobie, v ktorom slávna vila vznikla, je totiž obdobím vzmáhajúceho sa fašistického režimu, s ktorým boli viac či menej späté aj osudy oboch hlavných aktérov.
Libera patril k popredným architektom talianskej moderny a postaral sa o viacero reprezentatívnych stavieb vtedajšieho režimu. Malaparte bojoval v prvej svetovej vojne a pochodoval s Mussolinim na Rím, aby ho neskôr vylúčili zo strany a niekoľkokrát väznili.
Po nútenom exile postavil na ostrove Capri dom, nesúci jeho meno. Po tom, čo vyhodil architekta, mu ho vraj pomáhal dokončiť miestny kamenár. Doteraz nie je úplne jasné, do akej miery ho zmenil oproti pôvodným plánom, isté však je, že výsledok prekonal lokálny obdiv aj dobu.
Miesto pre život
„Ten dom, akoby predpovedal to, čo sa deje v architektúre dnes, respektíve, čo na nej najviac vnímame a čomu sa venujeme. Sú to jej skryté kvality, ktoré nie sú demonštrované extravagantnou hmotou, nie sú nijako extrémne výrazné – naopak, sú veľmi späté s okolitou prírodou a ich fasáda, akoby vôbec nebola dôležitá. Zvonka sa zdá, že okná sú porozhadzované v rozličnej výške, no vnútri to má svoje dôvody, dom má totiž viac úrovní. Navyše, okná sú zvnútra akoby orámované hrubými drevenými rámami a vytvárajú tak akési živé obrazy – ponúkajú presné výrezy z okolitého prostredia, ktoré chcel majiteľ sebe a svojim hosťom ukázať,“ opisuje vilu Polakovič.
„Dom v tomto prípade slúži ako rámec pre život. Napokon – aj tá terasa bola zrejme navrhnutá ako miesto pre párty či na opaľovanie. Prístup k nej je však pozoruhodný – človek sa môže stať súčasťou jej výhľadu bez toho, aby narušil intimitu domu, ležiaceho pod ňou.“
Na nedostatok intimity sa však majiteľ zrejme sťažovať nemohol. Dnes patrí vila Malaparte vedeckej nadácii a hoci sa z času na čas vynorí v nejakej reklame či filme, ostáva pomerne tajomnou a ťažko dostupnou. Dá sa k nej prísť pešo, alebo aj na lodi po mori – a potom k nej stúpať po deväťdesiatich deviatich schodoch vytesaných do útesu, ako k nebu.
