Začítali sme sa do starých fejtónov Júliusa Satinského a vybrali pre vás jeden vianočno-novoročný presne spred dvadsiatich rokov.
V známom byte na Dunajskej ulici v Bratislave začína byť počas prvého adventného víkendu v kuchyni o čosi rušnejšie. „Na skrini je už jedna várka koláčov, musia do Vianoc oddychovať,“ víta nás Lucia, dcéra Júliusa Satinského.
Ku slivkovej a figovej saláme pribudnú do Štedrého večera ešte vanilkové rožteky aj linecké kolieska, ktoré pečie s mamou. Potom, už počas sviatkov, príde na rad „vymieňačka“, keď sa špajza doplní ďalšími kopami pečiva od známych a priateľov. Môžeme potvrdiť, že niektoré z nich sú naozaj vyberané na pohľad aj na chuť.
„Tato a mama to mali v kuchyni vždy presne podelené,“ spomína na detské roky Lucia, dnes už jazykovedkyňa. Na Štedrý deň ráno otec robieval svoj zemiakový šalát. Nie majonézový, ale s cibuľou, octovým nálevom a navrchu s vajíčkami.
Kým mama popoludní vypekala kapra a filé, Lucia s bratom Jankom a tatom chodievali na štedrovečernú prechádzku počítať v oknách vianočné stromčeky. Medzitým k nim mohol prísť Ježiško.
Z tradičných vianočných rituálov sa rodina teší každý rok. Hoci už, žiaľ, bez tatu, známeho herca, komika, dramatika a spisovateľa, ktorý nás opustil koncom decembra pred jedenástimi rokmi.
S Luciou sme sa pri šálke čaju ponorili do hrubých fasciklov, prísne usporiadanej pozostalosti Júliusa Satinského. Začítali sme sa do starých fejtónov a vybrali pre vás jeden vianočno-novoročný presne spred dvadsiatich rokov.
Ako bonus pridávame aj zopár receptov z voľakedajšej rozhlasovej relácie Nevarím, nevaríš, nevaríme, ktoré vyšli aj knižne.
Moja novoročná túžba
Ak by sa ma niekto opýtal, čo by som si zaželal v tento vianočný a novoročný čas za darček – nechcel by som nič hmotného. Ani bezplatný poukaz na rekreáciu pri mori či v horách. Ani ženu blížneho svojho, ani peniaze, ani slávu.
Viem, čakáte teraz, že bude nasledovať tá veta „len zdravie, aby bolo, zdravie je najdôležitejšie...“ – ale čakáte darmo. Moje novoročné želanie je, aby ma pustili do archívu Matice slovenskej v Martine a nechali ma tam v pokoji hrabať sa v písomnostiach nášho slovenského Národa, kým by som vládal.
Neviem si pre mňa predstaviť väčšiu rozkoš ako zblízka vidieť, čo popísali naši predkovia, o čom rozmýšľali, o čom si písali listy v minulých storočiach až do súčasnosti. Za povolenie vstupu do archívu matice by som dal všetky rybárske a poľovnícke lístky, priložil by som aj permanentku na FC Košice a Slovan Bratislava.
Mnohí ma možno ťažko pochopíte... Ale ja tuším, že tam niekde v tých starých listinách a papieroch – v tej trinástej komnate – je ukrytá pravda o slovenskej duši. Lebo z tých dokumentov zďaleka nie všetko bolo pospolitému ľudu zverejnené!
Niektoré veci doteraz neboli objavené. Nevie sa, napríklad, či časť diela Gustáva Zechentera Laskomerského nie je nadobro stratená – či je skrytá dakde pod tou haldou skvostov...?
Nepoznáme všetky listy Štefánikove, štúrovcov, ich lások pod martinskými lipami ešte pred kodifikovaním spisovného jazyka v Hlbokom v roku 1843. Veľa, veľa je toho, čo by som si chcel pohladkať, prečítať a vidieť na vlastné okuliare. Kiež by sa mi toto novoročné želanie splnilo!
Vidím, ako sa zhovievavo usmievate. O takýchto volovinách sníva slovenský inteligent? Možno váš úsmev nie je až taký zhovievavý, ako si ho predstavujem. Možno sa tvárite ako pán kráľ – otec zo slovenskej rozprávky, keď mu Maruška oznámila, že ho má rada ako soľ.
Ako môže niekto vyhlásiť, že nie morská pláž, peniaze, horská lyžovačka, funkcia – lež archív Matice slovenskej je smer jeho túžby? A ja vám vyhlasujem, že by som rôčik-dva (samozrejme so stravou a sprchovacím kútom) pobudol v depozitári. Mám silnú predtuchu, že by som odtiaľ vyšiel ako bájny Mojžiš s nejakými novotami na tabuľkách pre celý podtatranský Národ. Mám silný dojem, že by sme Vajanského, Škultétyho, Škarvana, Makovického, ale aj Kukučína, Hviezdoslava, Hodžu až po Váleka a Koyša, Horova, Kraska, Jesenského videli plastickejšie... Možno sa mýlim – ale práve preto sa chcem dostať do trinástej komnaty a overiť si svoj dojem.
Mnohí z vás sa budú stretať po Novom roku a s ironickými plamienkami v očiach sa ma budú pýtať: „Tak čo? Bol si v archíve? Pustili ťa?“ A tí, čo ma dlho nestretnú, budú sa vypytovať: „Kam zmizol Julo? Už som ho dávno nevidel.“ „Pst!“ budú ho tíšiť známi. „Hádam bude v archíve. Nerušme ho. Toľko po tom túžil...“
Nie som prvý ani posledný na svete, kto túži po pobyte v trinástej komnate. Macchiaveli zmizol na sedem rokov od Mediciovcov a potom napísal Vladára. Lenin chodil v Paríži na bicykli do knižnice na Sorbonne a vzadu za sedadlom mal vždy kopy kníh. On mal tú výhodu, že vedel čítať naraz celú stranu. Knihu prečítal za desať minút, sú o tom výpovede očitých svedkov.
V stredoveku žili mnísi, ktorí nevyšli z archívov celý život. Prepisovali knihy, aby sme mali čo čítať. Kníhtlač vynašiel Gutenberg až potom. Ja tiež nevychádzam celý život – ale z údivu. Temer každý nový rok v mojom 20. storočí priniesol nejaký ďalší údiv, v ktorom som zostal. Februárové víťazstvo pracujúcich, laserové lúče, poľský pápež, zjednotenie Nemecka, koniec Sovietskeho zväzu, vizír, čokoláda Milka, Mečiar, walkmany, helikoptéra, ktorá vo vzduchu vie aj cúvať – za môjho života sa dá ťažko vyjsť z údivu. A to nás ešte ďalšie čudá čakajú! A možno hneď po idylických vianočných sviatkoch a veselom Silvestri... Želám vám, aby ste zažili v novom roku samé užitočné čudá a bujarý smiech.
Váš verný budúci dobrovoľný obyvateľ trinástej komnaty
Havajský punč
Moja stará mama Hedviga si po plesoch začiatkom storočia močila nohy v lavóre a pila pri tom punč. Havajský punč.
Občas si dala v kuchyni so slúžkami aj čaj s rumom, ale po plese sa podával vo výklenku v prednej izbe, kde sa podával aj lavór s teplou vodou, havajský punč: ananás nakrájaný na drobné kocky dáme do hrnca, prilejeme šťavu z ananásu, horúcu vodu, dve deci rýnskeho rizlingu, trochu vanilkového sirupu, postavíme na oheň a rozhorúčime. Odstavíme, špľachneme do toho deci čerešňovice a pijeme. Stará mama ovládala savoir vivre – vedela žiť!
Indovia a punč
Pri punči ešte trochu zostaňme. Priznám sa, že ako typický nedouk som si celý život myslel, že punč vynašli Angličania.
Panča je indický názov tohto nápoja a znamená päť prísad: čaj, cukor, arak, víno a vodu. Korenia ho hrebíčkom a škoricou. Pri úprave punču, ktorá je veľmi jednoduchá, musíme dávať pozor na niekoľko vecí. Vriaca voda, ktorou zalievame punč, musí byť čerstvo zovretá. Voda, ktorá vrie dlhšie, nie je pre punč vhodná.
Vriacu vodu nikdy nesmieme naliať bezprostredne na liehovinu; výrazne by sme potlačili arómu čerešňovice alebo brandy. Alkohol nalejeme do punču nakoniec.
A pozor na sladenie! Punč môžete zladiť so všeličím, ale sladiť ho veľmi neslaďte. Zladiť áno – sladiť nie! Rovnako je veľmi dôležité, aby nádoba, v ktorej punč pripravujeme, nebola mastná! A pozor! Punč nevzbudzuje chuť k jedlu. Je vylúčená vec, aby ste punč podávali ako aperitív! Nič vám po ňom nezjedia.
Balkánske slivky
Sušené slivky sparíme vo vriacej vode a necháme na site odkvapkať. Potom ich vykôstkujeme a napĺňame orechovou plnkou (pomelieme orechy, pridáme cukor, žĺtok, pár kvapiek rumu a spracujeme na hustú orechovú plnku). V každej slivke sa ocitne chutná rumovo-orechová plnka a už sa teší, ako nám vletí do úst!
Pozor, ešte nepchajte balkánske slivky do úst! Ešte ich napichnite na špáradlo a namočte do kakaovej polevy (stužený pokrmový tuk roztopíme nad parou, pridáme cukor, pudingový prášok, kakao a miešame, až kým nás nerozbolí ruka, kým nevznikne lesklá poleva).
Vyprážané ovčie chvostíky
Nebojte sa – je to múčny dezert. A aký jednoduchý! Moslimské deti ho zbožňujú.
5 lyžíc cukru, 5 lyžíc hladkej múky, dve lyžice vody, olej na vyprážanie. Z cukru, múky, vody urobíme cesto. Narobíme z neho také šlingle, rusle, chvostíky... Jediné, čo je náročnejšie na prípravu, je sneh z vaječných bielkov.
Vyšľaháme tri bielka dotuha, do snehu pridáme dve lyžice hladkej múky, jednu lyžicu solamylu a dve a pol lyžice vody. To je všetko. Bielkový sneh kydneme na ovčí chvostík a pomaly na oleji vypražíme.
Podávame teplé, poukladané ovčie chvostíky pred podaním na stôl posypeme cukrom.
