„Môj prvý sen? Obávam sa, že to bola čierna mora. Vybavuje sa mi žltý pavúk, čo sa pomaličky plazil hore po stene. Desilo ma to a radšej som nepátral po tom, čo to znamená,“ hovoril BEN KINGLSEY, keď sme dostali príležitosť desať minút sa s ním rozprávať. V detstve vraj nedostal veľa pozornosti, preto sa jeho životným snom stalo, že raz ho budú ľudia počúvať a ani pritom nemuknú. Sen sa mu splnil. Získal Oscara aj rytiersky titul od kráľovnej, a popritom nadobudol pocit, že vďaka divadlu a filmu sa naučil čítať ľudí i lepšie chápať svet.
Vedeli by ste dnes už odpovedať na otázky o zmysle života?
(Nadýchne sa.) Poďme na to.
Aký je teda zmysel života?
Som si istý, že je veľa rôznych možností, ako na túto otázku odpovedať. Závisí to od túžob a ambícií každého jedného z nás. Ale keby som mal zatvoriť oči a len tak hádať, povedal by som, že zmyslom života je zanechať po sebe nejaký odtlačok – viete, nejaký odtlačok na stene jaskyne. Hoci by mal byť len sotva viditeľný, drobný. Oproti nekonečnosti vesmíru budeme vždy maličkí, náš život bude oproti životu ako takému vždy zanedbateľný – ale aj tak máme možnosť a aj povinnosť prispieť k svetovej evolúcii. Aj keď sa nám v tom nebude dariť, budeme musieť za to bojovať.
Myslíte, že niečo pri tom bojuje proti nám?
Napríklad počítače. Celá informačná veda. Často o nej premýšľam a mám pocit, že nás absolútne blokuje. My ľudia, my sa musíme rozvíjať. My sme rozmýšľajúce a cítiace bytosti. Nie počítače.
Ako sa dá predsavzatie prispieť k svetovej evolúcii preniesť do každodenného života?
Treba ráno vstávať s tým, že sa chceme každý deň niečo nové naučiť. Každý deň musíme bojovať proti amnézii, bojovať za našu pamäť. Mali by sme si pripomínať, v akých rôznych podobách sa už človek prejavil, a nezabudnúť na jeho komplexný obraz. Pretože – a to je zvláštne – človek je schopný ubližovať, správať sa ako zver a spôsobovať hrôzy, a zároveň sa môže prejaviť ako stelesnená dobrota, láska a byť až takmer svätý. Oba tieto prejavy v nás prebývajú vedľa seba, nemali by sme sa tváriť, že nie. Takže, čo je dôležité? Vzdelanie. Neustále pátranie po tom, aký je náš svet a akí sme my ľudia.
Vy ste herec a takmer denne si nasadzujete nejaké masky. Ako sa vám nosia?
Keď si nasadzujem hereckú masku, akoby som zakrýval svoju osobnú pravdu. Ale paradoxne vďaka nej môžem vyjadriť nejakú inú pravdu. Keď si musím masku sňať – v tej pozícii som práve teraz –, zrazu akoby som nemal k pravde žiadny kľúč. Ani k tomu, ako ju odovzdať ďalej.
Aj my neherci neraz nosíme rôzne masky. Kedy myslíte, že si nasadzujeme tú prvú?
Bohužiaľ, masky si nasadzujeme, aj keď netreba nič hrať. Potrebujeme niečo predstierať, dostať sa do ochrannej bubliny. Nečudujme sa tomu, ani sa nad tým nepohoršujme. Život je niekedy taký ťažký, že sa sotva dá uniesť. Maska možno ponúka nádej, že sa z tvrdej reality vymaníme, ale ani s ňou to nie je ľahké. Aj nosiť masku je náročné a bolestivé.
Poznáte nejaký menej bolestný spôsob, ako ťažké chvíle uniesť?
Povedal by som len: buďte statoční, buďte odvážni. Skúste pripustiť, že ste vystrašení, skúste pripustiť aj to, že od utrpenia zomriete, a skúste pripustiť to, že budete musieť poprosiť o pomoc. Musíte vedieť niekomu povedať: bez tvojej pomoci to nezvládnem. To je moja teória, tomu ja hovorím víťazstvo.
Čo bolo v živote vaším najväčším víťazstvom?
Na túto otázku bude moja odpoveď veľmi prostá a stručná: Mojím najväčším víťazstvom bolo, že som do svojho života vpustil lásku.
Ak chce byť herec stále dobrý, asi si musí uchovať živé a vnímavé oči. Nikdy ste sa nebáli, že vám vyhasnú?
Mám šťastie, že som neustále ponorený vo filmových príbehoch a tie mi vlastne nedovoľujú, aby sa moja citlivosť otupila. To radím aj vám. Každé filmové premietanie prispieva k tomu, že sa dokážete vžiť do situácie ľudí, ktorých raz v živote stretnete.
Že by to bolo také jednoduché? Stačí chodiť do kina?
Nie, to, samozrejme, nestačí. Aj to je však cesta. Cez umenie, napríklad cez film, môžeme jeden druhému odovzdávať skúsenosti o ľudskom údele. Učíme sa stotožňovať s druhými, spoločne čosi preciťovať a prežívať. To je veľmi dôležité a liečivé.
Pritom o filme sa niekedy až výstražne hovorí, že je len ilúziou.
Ilúziou je aj divadelná hra Williama Shakespeara, hoci tú berú ľudia vážnejšie. Pritom v nej nejde o nič iné, len o to, že skupina ľudí vyjde na pódium a začne čosi predstierať druhej skupine ľudí v publiku. Ibaže – aj v tej ilúzii býva ukrytá pravda.
Čo sa to teda v tých kinách a divadelných sálach deje, že sa ilúzia mení na pravdu?
Nuž, to už je dar ľudskej predstavivosti. Zdá sa, že iné bytosti na svete tento dar nemajú.
Konečná podoba každého filmu závisí od divákov, oni sú tým posledným článkom tvorivého procesu a nakoniec môžu vidieť niečo úplne iné, ako ste vy zamýšľali. Zaujímajú vás ich verzie?
Ani veľmi nie, bojím sa, že by ma rozrušili. Viem, že moje postavy majú toľko tvárí, koľko je ľudí, čo sa na ne pozerajú. Ja si ich však chcem uchovať v tej najčistejšej podobe, také, aké som ich v sebe niesol ja. Medzi nimi a mnou je isté tajomstvo, a bol by som nerád, keby ho niekto rozbíjal.
Keď ste prišli do kina s odvážnou satirou Sachu Baron Cohena Diktátor, mnohí žasli nad tým, o akých citlivých veciach ste si trúfli rozprávať. Myslíte, že filmári sa raz budú musieť báť o život?
To je veľmi vážna otázka. Vždy, keď sa odhodláte robiť politickú satiru, niekoho urazíte a tým svoj život vlastne vystavíte riziku. Podľa mňa, veľmi riskoval Charlie Chaplin, keď aj on v roku 1941 nakrútil film s názvom Diktátor a zosmiešňoval v ňom Hitlera a Mussoliniho. Robil to úplne neskrývane a bolo to niekoľko mesiacov predtým, ako Spojené štáty vstúpili do vojny. Je to úžasné dielo a je obdivuhodné, aké zbrane si Chaplin vybral. Bol opatrný, dával si pozor, aby nemenoval žiadnu konkrétnu politickú stranu, náboženstvo alebo sektu. Vyzeralo to, že sa vysmieva narcizmu, a pritom satyrizoval diktatúru. Jasne nám odkázal, že ľudí ako Hitler sa nesmieme báť, naopak, musíme sa im smiať. Smiech je úžasný. Je zničujúci, a pritom nikoho nezraní.
Nedávno ste hrali priekopníka filmu Georgesa Meliesa v rozprávke Hugo a jeho veľký objav. Režisér Martin Scorsese akoby v nej chcel odkázať, že vďaka filmu možno zvíťaziť nad samotou, smútkom, dokonca aj nad smrťou. Sme blázni, ak sme tomu uverili?
No, tým posledným som si nie veľmi istý... To ostatné však platí. Film vyvoláva staré emócie a sprítomňuje to, čo sa už dávno pominulo. Môžem pozerať film s Charlie Chaplinom a byť ním znovu a znovu unesený. Môžem sa pozerať na Krížnik Potemkin a vôbec pritom nebudem mať pocit, že ho Ejzenštejn nakrútil takmer pred sto rokmi. Môžem sa pozerať na Katharine Hepburne alebo Spencera Tracyho a uveriť, že ešte stále žijú.
Takže predsa film prekoná aj smrť?
Áno, v istom zmysle je film cestou k nesmrteľnosti. Zachováva tvorivú aj životnú energiu.
To, že sa Hugo vedel spojiť so svojím mŕtvym otcom, je samozrejme súčasťou rozprávky. Scorseseho film však nie je iba rozprávka, ale aj film pre dospelých.
To spojenie, o ktorom hovoríte, to vlastne nie je žiadny zázrak. Vo filme sa dá vytvoriť taký sled udalostí, že vznikne dojem, že je také čosi možné. Niektoré umelecké diela prosto majú taký účinok. Ako je to možné, na to sa ma nepýtajte, je to absolútne iracionálne. Aj tá najdojímavejšia symfónia nie je predsa nič iné ako jeden zvuk položený vedľa druhého. Môžete si ju vypočuť stokrát, analyzovať notu po note, a aj tak nebudete vedieť, prečo vás tak dojíma a doháňa k slzám.
Televízny tip s Benom Kingsleym
Martin Scorsese: Hugo a jeho veľký objav. Sobota 20.30, TV Markíza
Pozerajte cez Vianoce rozprávku Hugo a jeho veľký objav, uvidíte v ňom Bena Kingsleyho v úlohe Georgesa Meliesa.
Tento Francúz bol priekopníkom akčnej zábavy, jeho Cesta na Mesiac z roku 1902 je dodnes nespochybniteľné majstrovské dielo. Roky fantazírovania mu priniesli zaslúžený úspech, neskôr však skrachoval a šestnásť rokov predával hračky na železničnej stanici v Paríži. Prepadol životnej skepse a - ako to Ben Kingsley krásne ukázal - len jeho smutné oči prezrádzali, že kedysi žiarili šťastím.
V Paríži, na Montparnasse, ho potom stretol chlapec. Kedysi chodieval s otcom do kina a keď zomrel, zúfalo chcel veriť, že existujú nejaké kúzla, ktoré ho s ním ešte aspoň raz spoja. Najprv však potreboval vidieť, že filmovému čaru dokáže ešte uveriť aj filmár sám.
Meliesove filmy dnes pôsobia už trochu úsmevne, triky sú v nich síce duchaplné a invenčné, v porovnaní s dnešnými 3D rozprávkami však predsa len vyznievajú detsky naivne. Aj Martin Scorsese nakrútil Huga a jeho objav v 3D, ale nie preto, aby ním konkuroval rozprávkam, kde každý vymyslený drak či dinosaurus pôsobí hyperrealisticky. Neútočí na zmysly, ale na srdce. Pretože fantázia je najsilnejšia, keď vychádza z neho.
Podoby Bena Kingsleyho
Nevidený a nevypočutý
Ben Kingsley hovorí, že na detstvo si radšej nespomína, pretože ho vtedy nikto nebral vážne. Rodičia vraj boli ponorení do vlastných problémov, jeho akoby nepočuli ani nevideli, takmer nikdy nepovzbudili. Vtedy si predsavzal, že raz sa dostane na miesto, kde bude viditeľný, kde ho bude počuť a kde ho nikto nebude prerušovať.
Ďakujem Shakespearovi
S hraním začínal v divadle, v Royal Shakespeare Company. Tvrdí, že sa tam naučil všetko základné o človeku, a keby týmto vzdelaním neprešiel, sotva by uspel vo filme. Blysol sa v úlohe Othela aj v Sne noci svätojánskej v dramatizácii slávneho Petera Brooka. V Gándhím, svojej najslávnejšej filmovej úlohe, videl „Hamleta, ktorý sa stal Kráľom Learom".
Oscar za Mahátmu Gándhího
Kingsley mal už 37 rokov, keď dostal svoju prvú vážnu úlohu vo filme Richarda Attenborougha. Skúsenosti s kinematografiou mal malé, preto ho Gándhí desil, bol pred nakrúcaním taký nervózny, až plakal. Každý deň prežíval rovnaký boj znovu a znovu a zakaždým ďakoval Shakespearovi, že mal aspoň ľudskú prípravu. V roku 1983 získal za Gándhího Oscara.
Nominácie za stelesnené zlo
Jeho kolegovia boli vraj až vydesení, keď videli, ako sa vo filme Sexy Beast premenil na muža z londýnskeho podsvetia Dona Logana a z očí mu sršala zlosť. Toto je Gándhí? pýtali sa. A Kingsley odpovedal: Áno. Aj takúto podobu má človek. Za tento herecký výkon bol v roku 2002 nominovaný na Oscara.
V tieni Schindlerovho zoznamu
Jednou z najpamätnejších úloh Bena Kingsleyho je účtovník Isaac Stern v Spielbergovom filme Schindlerov zoznam. V čase vzniku ju však možno trochu zatienil Liam Neeson v titulnej postave a Ralph Fiennes v úlohe nacistu. Továrnik Oskar Schindler chcel najprv zbohatnúť, vojna ho však menila a nakoniec začal zachraňovať Židov. Stern jeho premenu tušil a Kingsley výborne zahral to, ako mu opatrne a čoraz viac dôveroval.
Volajte ma sir
V roku 2002 dostal Ben Kingsley od britskej kráľovnej rytiersky titul sir. V médiách sa istý čas šírilo, že chcel, aby ho tak uvádzali v titulkoch aj na plagátoch. A aj od kolegov čakal také oslovenie. Dnes to popiera, vraj to bol mediálny výmysel. Titul však považuje za veľké víťazstvo, najmä preto, že v detstve čelil neraz rasizmu a spomínanému nezáujmu rodičov.
Aj Iron Man je človek ako my
Hoci je sir, ukazuje sa, že Ben Kingsley nie je žiadny filmový snob. Prijal úlohu Mandarina v akčnom a populárnom filme Iron Man a nakrúcanie s Robertom Downeym Jr. si vraj veľmi užil. Komiksy nepozná, nikdy ich nečítal, pri nakrúcaní pochopil, že aj ony sú postavené na rovnakých zákonitostiach, ako sa učil v divadle. Iron Mana nepovažuje len za filmovú naháňačku, ale za príbeh o zraniteľnosti, láske a kamarátstve.
Umierajúce zviera
V rozhovorch Kingsley neraz spomínal, že jedným z jeho najobľúbenejších filmov je Elegy z roku 2008. Bola to intímna dráma španielskej režisérky Isabel Coixetovej podľa hnihy Philipa Rotha Umierajúce zviera. Hral starnúceho univerzitného profesora, ktorý sa bál lásky mladej študentky (Penélope Cruz), keďže by rýchlo mohol o ňu prísť. Otvoriť sa láske, to je zrejme Kingsleyho veľká životná téma.
