Český hudobný publicista začal o hudbe písať už za protektorátu. Najviac sa vyznal v džeze.
Hudobnú publicistiku dnes ťažko nájsť. Na serveroch čítame spracované PR články, nadšenecké fanzinovské texty, ale chýba osobnosť, ktorá by pomáhala vytvárať dobrý vkus.
Minulý pondelok zomrel vo veku 89 rokov človek, ktorý takouto osobnosťou pre mnohých bol – publicista a muzikológ Lubomír Dorůžka (18. 3. 1924 – 16. 12. 2013).
Dorůžka bol človekom, ktorý formoval vkus a myslenie. Prednostne sa venoval džezu. Ten bol v protektoráte zakázaný ako americký produkt a práve v tých časoch začal Lubomír písať pre ilegálny časopis. A aj keď sa po skončení druhej svetovej vojny džez postupne dostal do legality, komunisti naň hľadeli veľmi obozretne.
Dnes, v časoch demokracie a streamovaných služieb, si to už ani nevieme predstaviť, ale vtedy bolo naozaj ťažké dostať sa k hudbe, ktorá by nás mohla zaujímať.
Hudobný publicista musí pripravovať drevo a inšpirovať čitateľa tak, že stačí škrtnúť zápalkou a rozhorí sa veľký oheň. Dorůžkovi sa to darilo, pretože bol naozaj zapálený pre hudbu.
Celým generáciám sa prihováral ako šéfredaktor časopisu Melodie, ktorý bol arbitrom dobrého vkusu a jasným svetlom v čase normalizácie.
Dlhé roky spolupracoval s Českým rozhlasom a ako prekladateľ sa venoval najmä „básnikovi džezového veku“, Francisovi Scottovi Fitzgeraldovi. Jeho knihy, najmä Panoráma džezu a Panoráma populárnej hudby patria povinne do poličky každého, kto hudbu nekonzumuje, ale aj nad ňou premýšľa.
Málokto vedel žiť a pracovať s takým vkusom a noblesou ako Lubomír Dorůžka a kúsok z neho si nesieme všetci, čo sme o hudbe písali a premýšľali.
Oveľa väčší kúsok z neho nosia vsebe jeho syn, publicista Petr Dorůžka a vnuk, džezový gitarista minimálne európskeho formátu David Dorůžka. V tomto prípade sa dá naozaj povedať, že Lubomír stále žije.
Autor: Marián Jaslovský
