„Moje spomienky sa zmestia do jedného slova: Košice boli EURÓPSKE! To sa dá povedať iba o máloktorom maďarskom meste...“Marseille Košice prirodzene prevýšilo. Zmenilo sa aj na pohľadniciachKošice navštívilo v roku 2013 takmer 220-tisíc turistov, v roku 2012 približne 180-tisíc turistov, a v roku 2011 približne 154-tisíc.Zora Jaurová bola hlavnou architektkou projektu, vďaka ktorému Košice získali na rok 2013 prestížny titul Európske hlavné mesto kultúry. Z funkcie riaditeľky EHMK KOšice 2013 bola však v roku 2011 odvolaná.
Toto vyznanie milovanému mestu, s ktorým ostal zrastený napriek dlhoročnej emigrácii v USA do konca svojho tragického života, napísal slávny košický rodák, spisovateľ a novinár Sándor Márai vo svojich denníkoch z rokov 1984 až 1989.
Dvadsaťšesť rokov potom, ako jeho popol vysypali do Tichého oceánu, sa Máraiove Košice znovu dostali na mapu Európy. Tentoraz v oveľa širšom geografickom meradle. Získali titul Európske hlavné mesto kultúry. Potešil by sa?
Udalosť roka
Sándor Márai sa vďaka košickému roku kultúry vrátil do svojho rodného mesta. Zriadili mu pamätnú izbu, postavili sochu, pomenovali po ňom námestíčko neďaleko domu, v ktorom vyrastal, stal sa spolu s filmovým režisérom Jurajom Jakubiskom, výtvarníkom Gyulom Kosice a architektom Ľudovítom Oelschlägerom osobnosťou roka.
Spolu s najprekladanejším svetovým spisovateľom prelomu 20. a 21. storočia ožila tohto roku aj Košická moderna. Výstava viac ako dvoch stoviek diel košických modernistov, ich predchodcov a nasledovníkov zo zbierok tridsiatich inštitúcií a súkromných zberateľov, je vážnym príspevkom Východoslovenskej galérie do plejády viac či menej vydarených podujatí.
„Spolu s medzinárodnou vedeckou konferenciou, sympóziom a vydaním skvelej publikácie je táto výstava udalosťou roka, ktorá ďaleko presahuje hranice mesta, regiónu, ba aj Slovenska,“ hodnotí počin galérie košický rodák, bývalý minister kultúry Ladislav Snopko. „Radím každému milovníkovi umenia: Treba to vidieť!“
„Je to niečo gigantické,“ nadchýna sa architekt Roman Sopko, Košičan žijúci vo Švajčiarsku. „Toto by sa uživilo v ktorejkoľvek galérii sveta.“
„Aj najzarytejší nepriateľ Košíc si musí po prehliadke uvedomiť, že toto mesto bolo kultúrne dávno predtým, ako získalo hrdý titul,“ myslí si archeológ Ladislav Olexa. „Som presvedčený, že táto výstava by určite pohladila večne nespokojnú dušu svetoobčana Máraia.“
Otvorenie Kunstahalle. FOTO -SITA
Hody
Počet ľudí
70 percent z nich bolo zahraničných, predovšetkým z Nemecka, Maďarska, Česka, Rakúska, Poľska a Veľkej Británie
najvýraznejšie vzrástol záujem turistov z Rakúska, ktorí v roku 2012 nefigurovali v top 10 krajín, v roku 2013 však skočili na 4. mieste
počet jednodňových turistov vzrástol trojnásobne
v priemere strávili v Košiciach dve noci
z regionálnych pamiatok mali turisti najväčší záujem o návštevu Spiša a Tokajskej oblasti
najviac návštevníkov bol počas tzv. zlatého októbrového víkendu, keď sa v Košiciach koná Medzinárodný maratón mieru a niekoľko rokov aj festival umenia Biela noc. V ten víkend boli všetky ubytovacie kapacity (4500 lôžok) v Košiciach vypredané
najviac mediálnych výstupov o Košiciach v zahraničí bolo po otváracom ceremoniáli v januári 2013
v roku 2013 spustila nízkonákladová spoločnosť Wizz Air pravidelné letecké spojenie na linke Londýn Luton – Košice s frekvenciou 5x týždenne. Od júna 2014 je už dohodnutá spolupráca na prevádzke 7x do týždňa
na každej tejto linke s kapacitou 155 miest lieta približné 30 zahraničných turistov
od decembra bola obnovené aj linka Praha - Bratislava - Košice, ktorú zastrešuje spoločnosť CSA.
Košická moderna a jej presahy je jednou zo 470 výstav a podujatí vizuálneho umenia, ktoré v rámci projektu Európske hlavné mesto kultúry v Košiciach sprístupnili.
Dohromady mohli Košičania a návštevníci mesta vidieť vyše sto festivalov, 250 multižánrových eventov, 270 divadelných a tanečných predstavení, 360 filmov a stovky ďalších kultúrnych podujatí. Veľká časť sa odohrala v novootvorených priestoroch, ktoré vznikli vďaka titulu.
Do mesta pritieklo viac ako 70 miliónov eur. Väčšina peňazí smerovala do rekonštrukcií 20 kultúrnych inštitúcií, približne 10 miliónov na program. Európska únia sa podieľala na financovaní 85 percentami, štát prispel 10, mesto a župa spolufinancovali 5 percent z celkovej sumy.
Jedným z nových kultúrnych ostrovov je aj Východoslovenská galéria. Projekt, ktorý stál približne tri milióny eur, meškal takmer rok. Zrekonštruované priestory sprístupnili spolu s expozíciou Košickej moderny minulý týždeň.
„Škoda, že pri toľkých peniazoch na veľkolepé dielo sa nenašli drobné na závesný systém bežne používaný aj v oveľa menších galériách,“ hovorí výtvarník a galerista Dušan Baláž. A tak, keď chceli pracovníci galérie vystaviť vzácne majstrovské diela, museli vŕtať diery do nových sadrokartónových stien.
Investície do budúcnosti
Jednou z dominánt novej umeleckej infraštruktúry v Košiciach je Kunsthalle/Hala umenia. Vznikla rekonštrukciou starej krytej plavárne, ktorá strašila v širšom historickom jadre desaťročia.
Prvú kunsthalle na Slovensku s 1500 štvorcovými metrami výstavnej plochy za takmer 8,5 milióna eur pompézne otvorili v júli tohto roku trojvýstavou významných súčasných sochárov Gyulu Kosice, Tonyho Cragga a Constantina Brancusiho.
Tonyho Cragga priviedol do Košíc jeho priateľ, známy český kunsthistorik a galerista Jiří Švestka. Oceňuje odvážny projekt premeny starej plavárne na halu umenia – umiestnenie budovy v centre mesta, mohutný, atypický výstavný priestor, zázemie, ktoré sa dá využívať na organizovanie výtvarných dielní, rôznych prezentácií, besied.
„Trochu horšie sa s týmto priestorom popasovali architekti,“ hovorí kunsthistorik. „Veľká škoda, pretože to nie je otázka peňazí, ale know-how, skúseností. A v konečnom dôsledku to mohlo stáť možno menej.“
Problémom je podľa neho transport nadrozmerných diel, aké sú napríklad Tonyho sochy, logistika či osvetlenie. V bočných kójach sú lacné neónové svietidlá, prirodzené svetlo, ktoré pôvodne prenikalo z oboch strán po celej dĺžke jedinečného architektonického diela, zatarasili pôvodné mozaiky, ktoré architekti nevedeli inde umiestniť. „Časom sa odhalí, čo všetko by mohlo byť lepšie,“ dodáva Švestka.
Parky bez zelene
„Európske hlavné mesto kultúry je doteraz najväčší projekt s doteraz najrozsiahlejšími investíciami do kultúry v dejinách regionálnej samosprávy na Slovensku,“ vyhlásil na hodnotiacej tlačovej besede košický župan Zdenko Trebuľa.
Projekt chválil aj primátor Košíc Richard Raši: „Rok 2013 sa určite zapíše veľkými písmenami do histórie nášho mesta. Máme krásne parky, zrekonštruované kamenné kultúrne inštitúcie, je toho skutočne veľa, čo sa nám podarilo.“
Apropo, parky. Ich revitalizácia skultúrnila prostredie, zároveň však výrazne ukrojila zo zelene. Mesto tvrdí, že bez výstavby plôch na kultúrne podujatia by peniaze na zeleň nedostalo.
„Kultúrne mestá bojujú o každé steblo trávy, každý krík či strom. Revitalizácia zelene znamená omladenie, prípadne novú výsadbu v parkoch, nie betónovanie,“ hovorí ekológ Štefan Szabó z občianskeho združenia SOSNA.
Rozširovanie, betónovanie a asfaltovanie chodníkov, vytváranie vydláždených „námestíčok“ tam, kde bola zeleň, poukazuje skôr na snahu za každú cenu minúť peniaze.
„Takéto investičné zásahy sú síce zaujímavé pre stavebné firmy, ale dlhodobo narušia charakter týchto pôvodne prírodných plôch a ešte viac zmenšia priestor pre prírodu v meste,“ myslí si Szabó.
Kasárne/Kulturpark sú v blízkosti centra. FOTO - TASR
Kasárne/Kultúrpark
Najvýznamnejšou investíciou bola prestavba bývalých kasární kapitána Jaroša na Kultúrpark. Transformáciou komplexu budov z 19. storočia vznikla v blízkosti centra nová umelecká štvrť s multifunkčnými sálami, výstavnými priestormi, umeleckými dielňami, komplexným zázemím pre tvorbu a prezentáciu rôznych žánrov súčasného umenia. Celkové náklady na projekt presiahli 26 miliónov eur.
Ani tu stavbári nešetrili. V exteriéri použili na urbánnu plochu takmer 1400 kubíkov bieleho betónu namiešaného podľa špeciálnej receptúry. Je dvojnásobne drahší ako obyčajný. Len cena špeciálneho betónu spolu s mobilným čerpadlom sa vyšplhala na viac ako 240-tisíc eur bez dane.
„Najdôležitejšie z môjho pohľadu je, že Kasárne/Kulturpark sú otvorené v plnom rozsahu a tento národný investičný projekt je po architektonickej stránke zvládnutý veľmi dobre. Boli dodržané všetky logistické súvislosti, ktoré takéto centrum potrebuje, čo som veľmi rád, pretože nám to uľahčí prevádzkovať ich,“ povedal pri otvorení riaditeľ neziskovej organizácie Košice – EHMK 2013 Ján Sudzina.
Už počas hudobného festivalu Leto v parku sa ukázal základný nedostatok výnimočného priestoru. Michael Kocáb s Pražským výběrom by rád nadšenému publiku čosi aj pridal. Sklamane však musel koncert na pódiu pod holým nebom ukončiť. Kasárne sú v obytnej zóne. A rušiť nočný pokoj po desiatej hodine večer je zakázané.
Kasárne/Kultúrpark podporuje aj Sudzinova predchodkyňa Zora Jaurová: „Kultúrpark spĺňa podmienky modernej kultúrnej inštitúcie 21. storočia. Podstatné však bude, či sa jeho priestory podarí naplniť životom. To ukážu až budúce roky.“
Čo by asi dnes napísal Sándor Márai o svojom meste?
Jaurová: Úspech? Rozhodne budúcnosť
„Tento projekt je v Košiciach odsúdený na úspech,“ povedal nejaký činovník Európskej komisie v rámci otváracej megašou v januári tohto roku. Bol z vášho pohľadu úspešný?
Podstatou roku 2013 bolo vytvoriť reputáciu a imidž mestu, dať o ňom pozitívnu správu navonok. Myslím, že sa to podarilo len čiastočne. V tejto oblasti boli zreteľné komunikačné, organizačné a profesionálne rezervy a to v kontexte Slovenska, ale aj Európy. O tom, či bol projekt úspešný, však bude možné hovoriť v širších súvislostiach až o niekoľko rokov, keď budeme môcť zhodnotiť jeho dlhodobý prínos pre Košice.
Jeho klady a zápory sa ale dajú zhodnotiť už dnes.
Prínosom projektu pre Slovensko je už dnes to, že nastolil nové témy, nové vnímanie kultúry a jej významu pre rozvoj mesta a regiónu, prinútil politikov zaoberať sa vecami, ktoré sú v civilizovanej Európe štandardami. Vďaka projektu vzniklo niekoľko unikátnych investícií do kultúrnej infraštruktúry a množstvo zaujímavých umeleckých a kultúrnych počinov, o ktorých sme sa však dozvedeli len veľmi málo.
Po vašom odchode z postu riaditeľky neziskovej organizácie Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013 v máji 2011 došlo nielen k závažným personálnym, ale predovšetkým obsahovým zmenám. V čom vidíte zásadný rozdiel?
Predovšetkým v ambíciách zodpovedných. „Košice INTERFACE 2013“, ako sa projekt pôvodne nazýval, bol odvážny a veľmi ambiciózny, postavený na dlhodobej vízii rozvoja mesta v jeho najširších súvislostiach. Ambície politikov, ktorí ho po komunálnych voľbách v roku 2011 prevzali, boli niekde úplne inde a veľakrát v príkrom rozpore s tým, čo bolo pôvodnou predstavou. To bolo hlavnou príčinou môjho odchodu a neskôr odchodu takmer celého pôvodného tímu. Nezvládli rezignáciu vedenia na vízie, ktoré boli zmyslom ich práce. To, že manažment a politickí predstavitelia donekonečna opakovali vybrané formulky z pôvodného projektu, až sa z nich stali frázy, nič nezmenilo na fakte, že pôvodná energia a zmysel akosi vyprchali.
Boli vaše pôvodné zámery realistické?
Iste, možno to, čo sme chceli na začiatku, bolo prehnane ambiciózne a možno aj nereálne. Ale nebyť takéhoto nastavenia, dnes v Košiciach nie je nič z toho, čo sa podarilo dosiahnuť, neexistujú Kasárne/Kultúrpark, Kunsthalle/Hala umenia a ďalšia infraštruktúra, rozvojové témy a množstvo ďalších vecí.
Projekt sprevádzali viaceré problémy a škandály - od zásahu do inštalácie skupiny Kassa Boys, cez zaradenie speváčky Anny Gaya do programu otváracieho ceremoniálu a jej „využitia" na marketingové ciele, po odstúpenie predsedu dozornej rady n. o. Košice - EHMK 2013 na protest proti netransparentnému narábaniu s financiami, meškanie investičných projektov... Dalo sa im predísť?
Množstvo škandálov bolo spôsobených chýbajúcou profesionalitou vo všetkých zložkách projektu. Predstava, že sa takýto projekt dá zrealizovať takmer výlučne z lokálnych personálnych zdrojov, sa ukázala ako nielen naivná, ale aj kontraproduktívna, nehovoriac o snahe uspokojovať lokálne lobistické záujmy, čo išlo na úkor kvality. Určite sa dalo predísť všetkým tým školáckym chybám v komunikácii a marketingu - myslím, že niektoré z nich už prakticky zľudoveli a vrhajú na Košice negatívny tieň, ktorý si ani zďaleka nezaslúžia. Zdá sa mi, že to, čo v Košiciach výrazne podcenili, bol imidž, ktorý sa získava základnými etickými štandardami a vnútorným étosom konania. Pretože to, čo niekto povie v rámci neumelého a často propagandistického PR do novín, pretrvá pár dní, ale skúsenosti z konania so zodpovednými, ktoré si profesionáli odnášajú z Košíc, ostávajú v domácej i medzinárodnej komunite nadlho a šíria sa ďalej.
V meste síce pribudla nielen na slovenské pomery nevídaná kultúrna infraštruktúra, potrebujú ale Košice Kunsthalle, Kasárne/Kultúrpark, SPOTy, keď jestvujúce kamenné inštitúcie často zívajú prázdnotou?
Jednou zo základných myšlienok pôvodného projektu bolo vytvorenie novej kultúrnej infraštruktúry, ktorá by zodpovedala 21.storočiu a stimulovala nové kultúrne aktivity. Takáto infraštruktúra by pri dobrom nastavení fungovania mohla napomôcť aj čiastočnú reformu tradičnej kultúrnej infraštruktúry, ktorá často stratila dych a nedokáže byť relevantná súčasnému kultúrnemu prostrediu. To, čo sa v Košiciach vybudovalo, je naozaj výnimočné – o to viac však vyvstáva otázka ďalšieho fungovania a dlhodobej udržateľnosti. Je pre mňa doslova utrpením počúvať neustále uisťovania kompetentných o tom, že minimálne 5 rokov to predsa MUSIA udržať, lebo ich EÚ bude kontrolovať. Zmysel tejto infraštruktúry bol v jej dlhodobom fungovaní a rozvoji v širokom kontexte, v ktorom by mala byť akousi chrbticou rozvojovej vízie. Tento pohľad dnes v Košiciach necítim. Keď, tak skôr v slovách ako v činoch. Preto považujem obavy o ďalší osud investičných projektov opodstatnené.
Ako a čím by mali Košičania po roku hodovania naplniť nové priestory?
Kým sa priestory nespoja s ľuďmi a víziou, nebudú fungovať. Chcela by som veriť tomu, že si kultúrna komunita na východnom Slovensku dokáže nájsť spôsoby, ako tieto naozaj výnimočné priestory naplniť životom. Ak nie, bude to mimoriadne zlý, negatívny precedens a silný protiargument pre akékoľvek ďalšie veľké verejné investície do kultúry na Slovensku.
Súčasné reprezentácie Košíc i projektu často tvrdia, že meškanie investičných akcií, a tým aj programovej náplne, spôsobilo bývalé vedenie mesta svojou nečinnosťou, údajne dokonca zvažovalo, že z projektu vycúva. Je to pravda?
Na to by asi malo odpovedať bývalé vedenie mesta. Ja som takýto postoj z ich strany nezaregistrovala. Manažment investičných akcií nikdy nebol v mojej kompetencii, ale išlo od začiatku o nesmierne náročný proces, ktorý nemal v slovenských pomeroch žiaden precedens. V tejto súvislosti by som rada podotkla, že napríklad v prípade prestavby bývalých kasární na Kultúrparku prebehla medzinárodná architektonická súťaž s veľmi kvalitnými ponukami a prestížnou porotou, čo je pri verejných investíciách na Slovensku skôr výnimkou a čo bolo vysoko hodnotené aj odbornou architektonickou obcou.
Má projekt Európskych hlavných miest kultúry vôbec zmysel? Dá sa kultúra „nadiktovať"?
Projekt je šancou na rádovú zmenu, príležitosťou posunúť sa vpred rýchlejšie ako zvyčajne. Na to však treba vedieť, čo a kam chceme posunúť, a hlavne prečo. Skúsenosti miest z východnej Európy ukazujú, že na projekty podobného rozsahu a zamerania ešte stále nie sme celkom pripravení. Politická realita, vychádzajúca z niekoľkoročných volebných cyklov, neumožňuje tvorbu dlhodobých vízií. S nástupom novej politickej garnitúry sa menia plány, koncepcie, vízie, a politická úspešnosť sa meria rýchlymi výsledkami. Kultúra sa samozrejme nedá nadiktovať, rozhodne nie tým, ktorí ju tvoria. Ale je možné vnášať do spoločnosti nové chápanie kultúry, kultúrnych politík, verejného priestoru a urbánneho rozvoja a vytvárať lepšie podmienky pre tvorcov. V tomto môžu byť projekty ako EHMK nápomocné.
