Rusko–izraelská spisovateľka príťažlivo spája krehké s krutým. Robí to úsporne, s humorom a empatiou, no pritom so zámerom nevypovedať všetko.
Dina Rubina je rusko-izraelská spisovateľka, ktorá v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu a v Európe získala za svoju tvorbu niekoľko prestížnych ocenení.
Jej najznámejšia kniha Dvojité priezvisko je prvou, ktorá vychádza v slovenskom preklade.
Nad štyrmi samostatnými prózami visia ruské a izraelské otázniky vo vzájomnom prepojení.
Autorka vycibreným jazykom a vyzretým zmyslom pre skratku a strih nachádza výnimočnosť v bežnom, spája krehké s krutým a dojemné posilňuje pútavým. Svoj odkaz pritom nezahmlieva, je kritická voči medziľudským vzťahom aj voči spoločnosti.
Sila pokrvného puta
Úvodným textom je najrozsiahlejšia z próz, v ktorej autorka zašla najďalej. Sústredenosť, s ktorou je príbeh napísaný, je silne prítomná aj pri jeho čítaní. Forma príbehu, ktorú tvoria prerozprávané dialógy a situácie, podporuje jeho autentickosť.
Aj keď sa autorka vyjadruje úsporne, umožňuje nazrieť do hláv postáv, spoznať, ako rozmýšľajú, a pritom nezaťažovať psychológiou, nevypovedať všetko. Priestor dáva aj humoru, žiaľ, ten svoj si našiel aj pátos.
Mottom prózy je otázka – je ťažké nosiť pod srdcom dieťa jedného muža a objímať pritom druhého? Čo rozhoduje, či je dieťa cudzie, alebo naše? Dieťa, ktoré sa ocitne v trojuholníku medzi mamou a dvoma otcami.
Žena ho prisúdi jednému z nich, pretože bol v správnom čase na správnom mieste, navyše „hluchý od šťastia“, pretože nemala odvahu na pravdu a sama sa radšej presviedčala o vlastnom klamstve.
Aká silná je sila pokrvného puta? A akú hodnotu majú prvé zážitky? Rozpad vzťahov súvisí s rozpadom ilúzií a naopak. Skutočnosť, hoci neznáma, je tým vyšším princípom.
Ruskí emigranti v Izraeli
Na rozdiel od prvej prózy z ruského prostredia sa ostatné tri odohrávajú v Izraeli. Hlavné postavy sú ruskí emigranti, ktorí sa snažia udomácniť v novej vlasti. Vzťahy medzi nimi a prostredím sú akési rusko-izraelské dialógy, ktoré má Dina Rubina, rodáčka z Taškentu, dobre zažité.
Zo Sovietskeho zväzu odišla ešte pred jeho rozpadom, čiže pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Vie, že emigranti sú normálni ľudia so svojimi kladmi aj zápormi ako všetci ostatní.
Neheroizuje ich. Necháva ich skutočnými. Modelku aktov, ktorá si zarába v ateliéri miestnych umelcov rovnako chudobných ako tí v Rusku; muža, ktorého mamu zachránili tri minúty váhania, či kúpiť paradajky alebo nie, a on rozmýšľa o arabských vlastencoch, ktorí sa rozhodnú odpáliť vlastný zadok, len aby zahlušili ďalších piatich Židov; opatrovateľa starých a opustených ľudí, ktorý sa ocitne v bohatej rodine, kde sa silno spochybňujú práva ruských prisťahovalcov.
Rob tak, ako ti káže svedomie a rozum, a vrchnosť už rozhodne komu, kam a koľko nadeliť. Pravdaže, nielen peňazí, ale všetkého, čo nášmu životu dáva zmysel a čo ho robí užitočným.
