Svedčí o tom už faktor autorského rukopisu, resp. idiolektu.
Ak skúsenému a pripravenému čitateľovi poskytneme vzorku textu, s ktorým sa ešte nestretol, nepotrebuje meno autora, aby na základe jeho predchádzajúcich kníh identifikoval, o ktorého tvorcu ide.
Je to tak preto, že autorský rukopis pozostáva z jemných opakovacích mechanizmov, ktoré vytvárajú jeho charakteristický profil, odlišujúci ho od iných spôsobov a možností stvárňovania predmetného sveta.
Opakovanie pritom nebráni, aby vnútri textu a vo vzťahu k iným autorovým knihám nevznikala bohatá diferenciácia, to, čo by sme v zmysle aristotelovského chápania krásy mohli nazvať jednotou v rozmanitosti.
Sú spisovatelia, u nás napríklad Rudolf Sloboda, o ktorých sa, pravda, s istou obraznou licenciou hovorí, že celý život písali tú istú knihu. Nie je to negatívne, ale pozitívne vyjadrenie.
Treba však povedať i to, že existujú poetiky, ktorých extrémna osobitosť alebo experimentálnosť neznesie priveľkú mieru opakovania. V tvorivom procese patrí protiklad opakovania a odlišnosti ku konkurenčným činiteľom, pri ktorých sa musí autor dopracovať k ich funkčnej, prirodzenej súdržnosti.
Opakovanie nepotláčajúce diferenciáciu ako znak autorského rukopisu spoluvytvára identitu textu a patrí k dištinktívnym, charakteristickým znakom literatúry a jej jedinečnosti.
Má v nej mnoho úrovní a široké uplatnenie. Spomeňme aspoň rytmus alebo refrénovitosť, ktorá podľa Emila Staigera ochraňuje lyriku, túto jednotu hudby slov a ich významu pred nebezpečenstvom rozplývavosti, alebo z inej strany funkciu tzv. sťahovavých sujetov v epike či opakovanie tých istých motívov pri stvárňovaní zasiahnutého, zraneného ľudského vnútra v dráme.
Takto by sme mohli pokračovať ďalej a hovoriť o funkciách figuratívnosti v lyrike, metonymickom uchopení postáv v epike a pod. Ukázalo by sa, že opakovanie nie je iba akousi vnútrotextovou iniciatívou, ale aj reakciou literatúry na estetické podnety látkovej skutočnosti, na jej zložitosť a mnohostrannosť.
