Vlastne je to stále o tom istom. V knihe Jednoduchý príbeh čiarka sto strán Péter Esterházy píše opäť o svojej rodine, a tá je zároveň zámienkou hovoriť o všetkom, o dejinách, viere, národe, jazyku, povinnosti, láske i zrade. Pre zmenu väčšinou v prostredí fiktívneho hradu stojaceho nad Ipľom, Prešporku a celého dnešného slovensko-maďarského pomedzia v čase protitureckých bojov. V skutočnosti ako vždy o tom, ako sa aj my všetci dnes vyrovnávame s
vlastným životom. Veľmi vtipne, elegantne, napínajúc do krajností možnosti jazyka, čo sa vďaka skvelému prekladu Renáty Deák podarilo bez akýchkoľvek podstatných strát preniesť i do slovenčiny.
Asi už netreba upozorňovať, že to nie je nič pre tých, čo hľadajú klasický román, uzavretý dej a zodpovedané otázky. Nehovoriac o happy
ende. Autorov zápas so sebou samým sa z veľkej časti presunul do poznámok pod čiarou, v ktorých Esterházy dodáva, vzdeláva, je drzý, najmä sa však sporí sám so sebou, odvráva, napomína sa a krotí („Viac disciplíny, prosím! Predsa len sme v sedemnástom storočí!“ keď hlavná hrdinka rozbíja zarámované fotografie). Občas sa s ním prekára dokonca aj jeho prekladateľka, je to však len o to lepšie.
