Roberto Benigni ako Pinocchio. FOTO – REUTERS
Keď florentský kaviarenský bohém Carlo Collodi v roku 1881 poslal do časopisu Giornale dei Bambini svoju rozprávku o drevenej bábke, žiadny veľký úspech nečakal. Ako románopisca si ho nikto nevšimol, ako detský spisovateľ bol nováčik. Ale podarilo sa mu nájsť správny tón.
Svojím šesťmiliónovým nákladom je Pinocchio popri Danteho Božskej komédii najpredávanejším dielom talianskej literatúry. Čo je pre Britov Macko Pú alebo pre Švédov Pippi Dlhá pančucha, to je pre Talianov tento panáčik s dlhým klamárskym nosom.
Veľká udalosť
Keď sa Roberto Benigni rozhodol, že Pinocchia sfilmuje – ostatne, bol sfilmovaný už viackrát, že ho bude režírovať a aj sám hrať, veľký úspech sa naozaj čakal. Už mesiace sa tento najdrahší taliansky film všetkých čias očakával ako „kultúrna udalosť roka“. Denník La Repubblica vydal špeciálnu prílohu Pinocchio a aj príval pinocchiovských merkantílií je obrovský. Ale miera úspechu prevýšila všetky nádeje.
Ohlas tiež. Predminulý víkend prilákal Pinocchio do kín 1,2 milióna talianskych divákov, čo je najúspešnejší filmový štart, aký Taliansko kedy zažilo. Aj napriek zlým jazykom, ktoré v recenziách tvrdia, že adaptácia mohla byť aj menej poslušná a dožadujú sa zázračnejšieho Pinocchia. Stodvadsaťročná bábka nikdy nebola taká populárna ako dnes.
Nielen vďaka Benignimu. Isteže, laureát Oscara je jediná ovenčená filmová hviezda, ktorá dnes Taliansku zostala. Disneyovský Pinocchio už má 62 rokov a distribučná firma Medusa, patriaca Silviovi Berlusconimu, z ktorého si Benigni s takým pôžitkom strieľa, sa postarala o to, aby teraz v každom treťom talianskom kine bežal Pinocchio. Ale národná symbolika siaha ešte ďalej. Kde inde sa na predpremiéru vyberie hlava štátu a vyhlási, že film odráža „talianske hodnoty a taliansku povahu“?
Aké hodnoty? Akú povahu? Collodiho román, ktorého sa Benigni dôsledne drží, okrem fantázie a formálnej pestrosti – je to bájka, rozprávka, román, sociálna satira – stavil hlavne na lišiacky humor, o ktorom sa už od Boccacciových čias hovorí, že je typicky toskánsky. Či už Pinocchio pristane na „ostrove usilovných včiel“, alebo ako somár v cirkuse, či skončí pri kradnutí hrozna, alebo v bruchu žraloka, rozprávač vždy tej jeho kombinácii namyslenosti a pôvabu malého nevychovanca neskrývane nadŕža.
Že Pinocchio si kladie predsavzatia, ktoré hneď aj porušuje, nie je žiadny prečin, ale privilégium dieťaťa objavovať svet. Alebo ako povedal pre talianske noviny Benigni: „Švindľovať a klamať sú dve rôzne veci. Na švindľovanie si musíte niečo vymyslieť.“ Pinocchio teda naozaj klame iba raz, na konci, keď povie, že teraz už bude naozaj poslúchať.
Taliansky prezident teda talianskymi hodnotami musel myslieť túto túžbu po večných detských pestvách a tvorivý vzťah k pravde a zákonnosti. Tento povahový rys sa teší sympatiám aj v klasickej Goldoniho komédii Klamár, odráža sa v obľúbenosti Giulia Andreottiho alebo v memoároch národného hrdinu grófa Cavoura, ktorý kedysi vyhlásil, že je „vždy čestný, takže ľudia mu veria a môže si robiť, čo chce“.
Nie pôvabný vymýšľač
Benigniho trhák rozpráva aj tom, aký je tento životný sen aktuálny. A aký taliansky. Americký sen – od umývača riadu po milionára – si Taliani zvolili za predsedu vlády. A aj keď sa Benigni vyhol priamym narážkam, diváci jeho Pinocchia prirodzene vnímajú ako komentár konjunktúry politickej lži. Film nie náhodou prišiel práve v čase, keď si Berlusconi privlastňuje štátnu televíziu, vyhráva boj o zmenu zákona vo svoj prospech a spokojne tvrdí, že mu ide o verejné blaho. Preto celkom stačí, keď ho Benigni nazve Al Cafone – Al Grobian. Zvyšok hovorí sám za seba.
Identifikácia drevenej bábky s Berlusconim však nie je úplná: v Benigniho terminológii je Berlusconi v najlepšom prípade „poslušný Pinocchio“, nie pôvabný vymýšľač, ale vypočítavý klamár. Talianskym snom je však naveky zostať mamičkinou potvorou. „Preto sa južná polovička krajiny radšej hrá s pištoľami, než pracuje, preto sa Taliani zdobia vlajočkami Ferrari a preto sa maniakálny vymýšľač Federico Fellini mohol stať uctievaným svätcom. A preto musí byť Pinocchiom Benigni, nikto sa mu vnútorne nepodobá tak ako tento Toskánec, ktorý bude mať o chvíľu päťdesiatku,“ píše iný Toskánec, spisovateľ Antonio Tabucci.
Aký zrozumiteľný je taliansky sen o svete, to posúdia európski diváci okolo Vianoc. Tvorcom je to, pochopiteľne, jedno. Benigniho asistent povedal, že najbližší zápas AS Rím ho zaujíma oveľa viac než úspech filmu. A Benigni si vraj tak či tak len splnil sľub, ktorý dal Federicovi Fellinimu na jeho smrteľnej posteli: Benigni, ktorému Fellini hovoril Pinocchietto, musí hrať „dreváčika“. S dlhým nosom.
ANDREA PUKOVÁ
