Pavol Rankov: Som typ autora, ktorý je prítomný v každom texte

Nie je to návrat k poviedkam, ale zúčtovanie s poviedkami, hovorí Pavol Rankov.

Pavol Rankov (1964) študoval na FiF UK v Bratislave, kde je vedúcim Katedry knižničnej a informačnej vedy. Debutoval knihou poviedok S odstupom času, ďalej vydal zbierky My a oni/Oni a my, V tesnej blízkosti a romány Stalo sa prvého septembra (alebo inok(Zdroj: PETER PROCHÁZKA)

PAVOL RANKOV napísal knihu Na druhej strane vraj aj preto, aby využil momentálnu ochotu vydavateľa priniesť na trh zbierku poviedok. A okrem iného chcel urobiť knižku, ktorá v pomere jedna k jednej nie je zdigitalizovateľná.

Po prvých troch knihách ste sa etablovali ako úspešný poviedkar, no keď nasledovali dva rovnako úspešné romány, zdalo sa, že tento „nový“ žáner tak skoro neopustíte. Prečo odrazu ten návrat k poviedkam?

„Nie je to návrat k poviedkam, ale zúčtovanie s poviedkami. V knihe sú texty viac staršie ako novšie, niektoré vznikli paralelne s románmi. Ako čitateľ som mal vždy radšej poviedky než romány a dlhodobo pociťujem nedostatok dobrých poviedkových zbierok, žiaľ, vydavatelia, a to nielen na Slovensku, sú presvedčení, že poviedkové knihy sa nepredávajú, preto ich nevydávajú. Tak som rýchlo vydal poviedkovú knihu, kým bol ešte vydavateľ ochotný, veď ktovie, čo by bolo o rok.“

V čitateľskej verejnosti (a možno nielen v nej) prevláda predstava, že poviedka sa píše ľahšie než román. Je to naozaj tak, resp. ako je to u vás? Román, najmä historický, a také boli vaše dva, si zrejme vyžaduje náročnú prípravu, štúdium dejín, zbieranie dokumentov. Ale je už potom rozdiel v samotnom písaní, samozrejme, okrem rozsahu?

„Rozsah nesporne má svoj význam, veď je jednoduchšie urobiť menšiu prácu než väčšiu. Poviedka sa píše ľahšie, pretože autor sa sústreďuje na jednu hlavnú líniu, ku ktorej dodáva vedľajšie ornamenty. Román je systematická práca na mnohých úrovniach. Vyžaduje nielen viac času, ale aj vyššiu koncentráciu, chce obe polovice mozgu. Pokiaľ ide o študijnú prípravu, teda zisťovanie faktov a reálií na historický román, tak musím upozorniť, že mňa práve táto časť veľmi bavila. Písal som knihy o dvadsiatom storočí v strednej Európe, takže môj zmysel pre nonsens a čierny humor si prišiel na svoje. To skôr zhromažďovanie poznatkov z nejakého odboru či prostredia pre román zo súčasnosti by bola námaha.“

Kniha Na druhej strane sa skladá z dvoch výrazne odlišných častí. Tá prvá pripomína poviedky z vašej predchádzajúcej tvorby, sú zo súčasného sveta, kde čitateľa vediete príťažlivým spôsobom k vašim tradičným šokujúcim pointám. Druhú časť tvoria príbehy z dávnych čias, kde sa archaickým jazykom venujete veľkým morálnym dilemám. Čo bolo zámerom takejto kompozície zbierky?

„Na zmätenie recenzentov hovorím, že za takouto dvoj-knihou treba vidieť iba moju lenivosť napísať dve samostatné odlišné zbierky. Mal som dve nedokončené zbierky, tak som z nich zlepil jednu. Ak sa to nedozvie prípadný recenzent, tak prezradím, že mi išlo aj o čosi iné – chcel som postaviť k sebe svet rýchleho fragmentálneho toku informácií dvadsiateho prvého storočia a svet pomalého rozprávania z čias rukopisnej knihy či dokonca až z dôb ústneho rozprávania príbehov, keď bolo z dôvodu pamäti rozprávača i poslucháča nutné niektoré veci redundantne opakovať. Pochopiteľne, najmä v tomto druhom prípade ide v knihe o autorskú štylizáciu či tápanie.“

Tomu ste podriadili aj grafické riešenie knihy, ktorú možno čítať z oboch strán, má dve titulné strany obálky. Je podľa vás jedno, z ktorej strany sa začne čítať, teda či súčasnými, alebo mýtickými textami?

„Áno, je to jedno, ale ak knihu náhodou zoberie do rúk čitateľ, ktorý mal rád moje predchádzajúce poviedkové knihy, radím mu začať tyrkysovou stranou. V tejto útlej zbierke súkromne účtujem nielen so svojimi poviedkami, ale aj s tlačenou knihou ako médiom. Žijeme v čase druhého boomu čítačiek elektronických kníh a ja som – okrem iného – chcel urobiť knižku, ktorá v pomere 1:1 nie je zdigitalizovateľná. Čítačka má len jeden displej, táto zbierka poviedok by však vyžadovala dva. Mimochodom, v skutočnosti aj takéto dvojobrazovkové čítačky existujú, myslím, že sa volajú Alex, rovnako ako legendárny bratislavský punker.“

Názov knihy je totožný s názvom vašej poviedky, ktorá však v zbierke nie je, ale zato vyšla nedávno časopisecky. Je to vaša drobná hra s informovaným čitateľom, ku ktorej možno zaradiť napríklad aj pomenovanie jedného literáta „pomužštením“ mena i priezviska známej kritičky?

„V každej knihe mám niekoľko drobností, ktoré čitateľ nemá šancu dekódovať, sú to také somarinky, ktorými bavím sám seba. V tomto prípade je to napríklad skutočnosť, že presne v tom istom čase, v jeseni 2013, mi vyšla zbierka poviedok s názvom Na druhej strane, aj poviedka v časopise, ktorá sa volá presne tak isto – Na druhej strane. Očakávalo by sa zrejme, že poviedka bude ukážkou z knihy, akousi ochutnávkou, lenže ona v knihe nie je, ba naopak – veselým tónom opisuje okolnosti jej vzniku, teda díva sa na knihu akoby z časového odstupu. Takže táto knižka je pre mňa súkromne súčasťou komplexnejšieho konceptuálneho projektu, ale vôbec neočakávam, že k nej tak budú pristupovať aj čitatelia. Im budem vďační, ak si zbierku prečítajú. A podobne aj kritikom.“

Nemali ste obavu, že sa dotyčná kritička urazí?

„V určitej časti recenzentskej obce mám povesť neznášanlivého autora, ktorý bojuje proti recenzentom, takže spomínané použitie mena konkrétnej kritičky, ktorá, mimochodom, už niekoľko rokov kritiky nepíše, by mohlo vyvolať dojem, že aj jej som sa chcel kruto textovo pomstiť. Nie je to tak, pred vydaním knihy som sa jej jednoznačne pýtal, či jej takáto hra nebude prekážať. Pomužštenie svojho mena mi dovolila, aj keď si nemyslím, že by to považovala za nejaký môj geniálny prozaický výkon.“

V poviedke Bratislawa jest mala zasa vystupujú či spomínajú sa konkrétne známe osoby a mystifikáciu si vychutnáte aj záverečnou autorskou poznámkou, ktorá je aj akousi ďalšou malou pointou. Dá sa vo „vymyslenom príbehu podľa skutočnej udalosti“ vypátrať aj vaša osoba?

„Som ten typ autora, ktorý je prítomný v každom svojom texte. Raz je mojím alter egom rozprávač, inokedy niektorá postava. Najradšej som úzkoprsý, zakomplexovaný a chudorľavý. Spomínaná poviedka vychádza zo skutočnosti asi na päťdesiat percent, nechávam na čitateľovi, aby si určil, od ktorého momentu je to už viac fikcia ako záznam reality.“

Vaše knihy boli preložené do viacerých jazykov, najnovšie aj do češtiny. Ako ste spokojný s prekladmi do tohto blízkeho jazyka?

„Vo vydávaní prekladovej literatúry je Česko svetová veľmoc. Podľa štatistík UNESCO tam vychádza viac prekladovej literatúry než v Spojených štátoch, hoci Američanov je tridsaťjedenkrát viac. Preto som s prekladmi do češtiny v prvom rade spokojný v tom zmysle, že mi v tejto ohromnej konkurencii knihy vyšli, čím sa zvyšuje okruh čitateľov, s ktorými môžem komunikovať. Vo vydavateľstve Host som mal vynikajúcu redaktorku Olgu Trávníčkovú, ktorá ma upozorňovala aj na chyby v slovenských origináloch, čo bolo ďalšie plus.“

Čo si všeobecne myslíte o prekladaní slovenských diel do češtiny?

„Myslím, že Česi nikdy nejako masovo po slovensky nečítali a vôbec sa za to na nich nehnevám. Ani za federácie to nebola ich povinnosť, tak prečo by sme to mali vyžadovať dve desaťročia po jej rozpade? Existoval a existuje tam, samozrejme, okruh intelektuálov, ktorí cieľavedome a systematicky sledujú dianie na Slovensku, ale recipročná kultúrna výmena medzi našimi národmi nikdy nebola. To vôbec neprekáža, ani s Nemeckom, ani s Amerikou či Ruskom nemá Slovensko vzťah rovnocennej kultúrnej výmeny. To, že slovenský čitateľ je bilingvista schopný čítať aj po česky, je naše plus, ktoré nás voči Čechom zvýhodňuje, preto by sme si ho mali pestovať aj v budúcnosti. A oni nech slovenské knihy prekladajú. Čím viac, tým lepšie.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 17 261
  2. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 6 950
  3. Moskva alebo Petrohrad? 4 629
  4. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 3 322
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 557
  6. Chcela vyliečiť syna, vyvinula prírodnú kozmetiku Ťuli a Ťuli 2 189
  7. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 2 183
  8. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 723
  9. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 617
  10. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 191

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

SPIŠ KORZÁR

Filmár: To, čo sa deje v lesoch, presiahlo únosnú mieru

Zmenu už žiadajú tisíce ľudí.

KOMENTÁRE

O ozajstných hlupákoch. Bez mien, všeobecne

Vždy bol na smiech, čo však, neznamená, že by sme sa ho nemali báť.

Neprehliadnite tiež

Šéf Fondu na podporu umenia: Odborníkov je málo, bojujeme s konfliktom záujmov

Prioritami pre fond na nasledujúci rok sú národné výročia. Stanovilo to ministerstvo.

ROZHOVOR

Viliam Klimáček: Musel som prekonať Dubčekovu auru dobráka

Bol mužom minulosti. Film o ňom sa pýta, prečo ho všetci milovali.

Na hymnu Nežnej revolúcie chce Ivo Hoffman zabudnúť. Napísal jej opačnú verziu

Už desať rokov nehral na gitare, spoločnosť ho sklamala.

Chceli hymnickú pieseň, v ktorej bude slovo Rosa

Pustite si najväčšie hity pesničkára Wabiho Daněka.