
FOTO – FERO HORVAT

Max Bill.
BRATISLAVA – Max Bill je považovaný za posledného skutočne veľkého protagonistu konštruktívneho činu. Bol posledný, ktorému bolo blízke operatívne a plastické myslenie. „Tvorba Maxa Billa bola impozantná, bola to tvorba s vysokým kvocientom kvality,“ píše jeho osobný priateľ, taliansky zberateľ a znalec konštruktivistického umenia Getulio Alviani. Angažovanosť Maxa Billa ako niekdajšieho člena legendárneho Bauhausu bola výzvou na dosiahnutie maxima.
Každé dielo, analýza problému alebo jeho logické riešenie sa dali u neho vždy prísne overiť. Bol to jeho kritický tvorivý prístup k veciam, k sebe samému a k iným. Tvoril projekty životného štýlu, projektoval priestory, užitočné pomôcky a predmety každodennej potreby. Je autorom nespočetných malieb, ako aj skulptúr. Pôsobil ako architekt, dizajnér, grafik, sochár, maliar, esejista, pedagóg, politik. V týchto dňoch sa v Bratislave predstavuje svojou voľnou tvorbu.
V Múzeu Milana Dobeša je inštalovaný exkluzívny výber jeho diel, ktorý kurátor Getulio Alviani časovo ohraničil plátnom s názvom Pokojné vyžarovanie z roku 1959 a obrazom Progresívnosť žltej z roku 1973. Výber pochádza zo súkromných zbierok z Talianska a predstavuje ucelený pohľad na voľnú tvorbu Maxa Billa (1908 – 1994). Vizuálne efekty dosahuje opakovaním geometrických prvkov. Racionálna kompozícia je pre neho logikou výtvarného postupu. Max Bill však k chladnej abstrakcii pridáva hru ekvilibristu s farebnými tvarmi. Hra ako ľudský pocit, ktorý vťahuje diváka do magických siločiar. Zo štvorcov, obdĺžnikov či kruhov sa zrazu stáva príťažlivý obraz zvaný umenie.
Riaditeľka Múzea Milana Dobeša Katarína Hubová hovorí o výstave Maxa Billa ako o vrchole doterajšej výstavnej činnosti múzea špecializujúceho sa na konštruktivistické umenie. A to počas ročného pôsobenia vystavovalo špičkové mená svojho okruhu: Soniu Delaunayovú, Bruna Munariho a Josefa Albersa. Vo svojej neďalekej sesterskej galérii Komart predstavuje múzeum podobne orientovaných umelcov z Čiech a zo Slovenska. Rudo Sikora, Hugo Demartini či v súčasnosti Viktor Hulík sú autormi, prostredníctvom ktorých má múzeum ambície etablovať sa ako jedna z najvýznamnejších kultúrnych inštitúcií na Slovensku.
Samozrejme, vlajkovou loďou múzea ako súkromnej inštitúcie podporovanej Nadáciou Európska kultúrna spoločnosť, je stála expozícia Milana Dobeša (1929). Priekopníka kinetického umenia v Česko-Slovensku, ktorý na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov vystavoval na najdôležitejších výstavách vo svete. Normalizácia utlmila Dobešovu výstavnú dynamiku, no rehabilitácia po novembri ‘89 potvrdila umelcov svetový kontext. Koncom novembra sa pripravuje vernisáž monografie o Milanovi Dobešovi. V dvoch zväzkoch kompletne predstaví umelca, pre ktorého je pohyb a svetlo ako dýchanie kyslíka.
ĽUDO PETRÁNSKY