Zdanlivo nesúvisiace príbehy zo súčasnosti i mýtizujúce historické rozprávania spája nevyhnutnosť fenoménu smrti.
Z ktorého konca začať čítať Rankovovu knižku Na druhej strane (Artforum 2013)? Na jednej strane je na druhej strane a na druhej strane tiež. Vlastne je jedno, či ju otvoríte odpredu, alebo odzadu. Kvalita a farba papiera však čosi naznačujú. Grafické a ilustračné prvky začnú fungovať, keď sa dočítate za polovicu knihy. Zbierku poviedok tvoria príbehy zo súčasnosti, ktorým konkurujú mýtizujúce rozprávania z dávnej histórie.
Zdanlivo ich nespája nič, ale každá poviedka napokon narazí na nevyhnutnosť fenoménu smrti. Aby to bolo záhadnejšie, ani jedna sa nevolá rovnako ako knižka, no predsa taká existuje (vyšla v novembri v Slovenských pohľadoch). Povedzme, že by mohla byť akýmsi magickým prepojením na realitu. Napokon, Pavol Rankov a magický realizmus mali k sebe vždy blízko.
Kniha má dve titulné strany, táto tyrkysová uvádza poviedky zo súčasnosti.
FOTO – ARTFORUM
Absurdnosť deja
V tých „dnešných“ poviedkach autor buduje zdanlivo pokojne plynúce rozprávanie, pohybuje sa v známych prostrediach konkrétnych miest, lokalít, budov, bytov, navodzuje atmosféru, čitateľ sa cíti ako doma, vníma plnokrvnosť situácií. To je dôležité, lebo tak môže neskôr autor „pustiť žilou“ textu. Napätie stupňuje s nadhľadom – ukrýva ho pod pokrievkou ironických až sarkastických postrehov, zápletku či problém najprv dobre predvarí a po nečakanom zvrate prináša neraz šokujúcu pointu.
Jednotlivými obrazmi postupne nadstavuje absurdnosť deja vo forme akejsi postmodernej špirály. Dvanásťročný tínedžer chrlí svoj príbeh o dávnej rodinnej dráme ako intenzívny zážitok z počítačovej hry, akoby ho napísal do facebookového statusu: bez zastavenia, bez bodky, s mnohými skratkami, anglicizmami, slangom (pozoruhodný literárny pokus v duchu inteligentného myslenia -násťročných). Potom prichádza zase slušný novopečený študentík plný ideálov, aby na univerzite za krátku chvíľu zistil absurdnosť fenoménu vzdelanie. Zvrátené patologické chúťky sú inšpiráciou v pútavom príbehu o strachu zo samoty s názvom Vianočný vírus.
V ďalšej, možno mierne autobiografickej poviedke s autentickými presahmi do reality sa mierumilovný literát Pavol, sprevádzajúci poľskú kolegyňu po Bratislave, dostáva do problémov, ktoré v ňom prebudia dovtedy neznáme pudy. Spisovateľský údel a vydavateľské cestičky motivujú autora aj v príbehu o neúspešnom spisovateľovi, ktorý si privyrába písaním nekrológov. Téma o úskaliach globalizácie, vykorenení, európskej životnej úrovni či rodových stereotypoch zase ústi do poviedky o mladej Slovenke v Taliansku.
Dosah viery v Boha
Mrazivo opojnú príchuť majú príbehy z dávnych dôb – o pokornom cisárskom pisárovi Umbrasovi, o rodine hlboko veriaceho Abchana či o generáciách kopáčov, ktorí sa prekopávali na dno zeme. Sú písané archaickým jazykom, autor využíva jeho charakteristické štylistické prvky, vierohodné formulácie, zároveň silu a pravdivosť mýtu relativizuje, keď neponúka len jedno rozuzlenie príbehu.
Na osudoch svojich pradávnych hrdinov ilustruje konkrétny dosah viery v Boha či bezhraničnej oddanosti panovníkovi na osud človeka, núti čitateľa uvedomovať si pocit bezmocnosti jedinca voči vyššej moci.
V dvoch podsúboroch predstavil Rankov rôzne štýly jazyka aj rozličné autorské postupy, svižne ich využil v prospech plastického textu a zostal pritom výsostne aktuálny. Po celý čas sprítomňuje čitateľovi osobnú poctu písaniu. Opäť potvrdil, že poviedky sú jeho silnou doménou.
