Zemková, Zuzana Belková, Lucia Jašková * Premiéra 19. 10.
Krcheň Nesmrteľný – na prvé počutie nepochopiteľné, smiešne meno pre človeka, nieto pre divadelnú hru. Ak sa však trochu ponoríte do poetiky debutujúcej dramatičky Evy Maliti-Fraňovej, odrazu sa presvedčíte, že autorkou vykreslený plešatý, úlisný, lenivý, drzý a zvrhlý netvor sa inak ani volať nemôže. Už aj rovnomenná literárna predloha, vydaná v roku 1994 v knihe Krpatý vrch, skrývala v sebe potenciál, ktorý by možno dokázal poeticky filmovo využiť Jakubisko či Kusturica.
Pri prepise prózy pre divadlo sa autorka snažila skoncentrovať dej a budovať vlastnú reč symbolov, to však ešte netušila, ako voľne sa zvykne v našich divadelných končinách s dramatickými textami narábať.
Režisér Rastislav Ballek nadviazal pri prvom slovenskom uvedení tejto hry na svoje prvé, značne dekomponované inscenácie pripravené na báze takmer nehrateľných textov našich národovcov. Čas je preňho rovnako nesmrteľný ako sám Krcheň, takže s jednotlivými časťami a dokonca i s jednotlivými replikami hry narába slobodne, podľa svojho uváženia ich preskupuje a nanovo aranžuje. V spolupráci so štýlovou, pôsobivou scénografiou Jána Novosedliaka vytvára živé obrazy, animované konceptuálne diela postmagicko-komunistického realizmu. Výsledkom je potom divadlo objektov – sôch i ľudí – reliktov našich revolučných dôb, reprezentantov večne živého krchenizmu.
K najautentickejším chodiacim sochám patrila postava samého Krcheňa v podaní neherca Jána Bartu. K jeho presvedčivému prejavu by sa však do postavy sprisahanca, krivého poštára Mateja azda hodila podobne pitoreskná postavička. Miloslavovi Kráľovi vykúkala jeho mladosť aj spod nabielenej tváre. Krcheňova žena Hana nebola (pri obsadení Janou Oľhovou a v kostýme akejsi dominy ani nemohla byť) chápaná ako utýraná, manželom zahriaknutá osôbka, ktorá je ešte sprostejšia ako všetky ostatné ženy a ktorej cesta na druhý svet bola prvým samostatne uskutočneným výletom. Grotesknosť príbehu i doby podčiarkujú plačky skrížené s hliadkou pionierok či Krcheňove verné figurínové kópie ako závažie minulosti i prízrak incestuálnej budúcnosti nosený v nošiach.
Umeleckou metódou „vyber a vlož“ vznikla estetická „jednohubka“, po ktorej však máte chuť na hlavné jedlo. Inscenátori sa vyhli veľkým emóciám, ktoré – ako sa domnievam – chcela autorka do diela vložiť. Vyhli sa tým pádom scénam, ktoré mohli byť zradné, ale – a čo je horšie – aj vybudovaniu postáv a vzťahov, o strate gradácie príbehu k akémukoľvek finále ani nehovoriac.
A ak divákovi inscenátori ani len nenaznačia, kedy má na záver tlieskať, odchádza z divadla neuspokojený. V každom prípade bude Krcheň, ktorého má na jar postaviť na Malej scéne Slovenského národného divadla režisér Roman Polák, asi dosť odlišnou hrou.