"Však my máme len tri nadávky: hlupák, chmuľo a tú tretiu ani nemôžem povedať, lebo sú tu ženy, hovorí Julo Satinský Milanovi Lasicovi v jednej zo scénok kultového Úryvku z rosiahlejšieho cyklu. "Nie, náhodou sa mýlite, my máme veľmi bohatú zásobu nadávok, veď my sme jeden z najkultúrnejších národov v Československu," odpovedá mu Lasica. „Však počúvajte: papľuh, krepáň, čaptoš, pľundriak, budzogáň, odvarok, chrcheľ a pretože nezanedbávame ani národnostné menšiny, tak pridám aj azanďalát," povie Satinskému.
V známej scénke síce nezaznie zdroj, ale každému, kto tú knihu niekedy držal v ruke, je jasný. Sú to Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky, najväčšia zbierka ľudovej slovesnosti u nás. Je naozaj bohatá: okrem nadávok je v nej len na opitie zhruba dvadsať výrazov - od docengal sa, trcnul si až po podtrundžil sa.
A spolu s nimi, samozrejme, aj 13-tisíc prísloví, porekadiel, úsloví, pranostík a stovky hádaniek. O láske: „Sto frajerov a jeden muž“. O manželstve: „Ožeň sa, obes sa, na jedno ti padne“. O pití: „Kto často pije na zdravie, príde o zdravie“. Alebo hoci napríklad aj o stravovacích návykoch našich predkov: „Šošovica dobrá vára, tá ľuďom zadok otvára“.
Skrátka, na každú tému ľudského života niečo - je to kompletne zozbieraný jazyk a vyjadrovanie našich starých otcov aj mám, a tiež ich zmýšľanie alebo ak chcete múdrosť.
Príbeh o húževnatosti
Táto dnes už zabudnutá kniha vznikla na konci 19. storočia. Má zhruba tisíc strán a autor Adolf Peter Záturecký ju tvoril tridsať rokov.
Každý jeden útvar je v nej označený podľa typu (príslovie, porekadlo, úslovie a tak ďalej), k nemu priradené kľúčové slovo, ďalej kategória, odkazy na iné diela alebo časti knihy, kde je o ňom viac, a potom ešte poznámky o výskyte alebo význame.
Napríklad úslovie "Pil zomrel - nepil, zomrel" nájdete v knihe pod kategóriou "Ľudské telo, jeho potreby, choroba a smrť -> Korheľstvo -> Pijanove výhovorky", potom ešte pod kľúčovými slovami "PIŤ, NAPIŤ SA, ZAPIŤ", je k nemu priradený nemecký ekvivalent a poznámka o výskyte v iných zahraničných zbierkach. Toto pre všetkých 13-tisíc záznamov v nej.
A teraz si len predstavte, ako také niečo mohlo vzniknúť bez počítača. Ako by ste napríklad riešili hoci len také zoradenie podľa abecedy? A ako urobiť hoci len odkaz "Viac pozri tá a tá kapitola", keď sa logicky každú chvíľu kapitoly menia a aj jednotlivé útvary sa preskupujú?
Keď zbierku Záturecký "prvýkrát" dokončil a poslal do Matice slovenskej, redaktor Pavol Dobšinský k nej mal pripomienky a vrátil ju na dopracovanie. Keď o niekoľko rokov dokončil a poslal naspäť upravený rukopis, Matica slovenská zanikla a na Slovensku už neboli podmienky na vydanie. Nakoniec kniha vyšla o dvadsať rokov neskôr, ale v Čechách. A v češtine.
V predhovore k vydaniu Záturecký píše, že výsledná verzia je až ôsma - toľkokrát to celé musel odznova prerábať.
Ako sme Zátureckého dostávali na internet
Ja sám som sa prvýkrát k Zátureckému dostal niekedy okolo roku 2005, keď som v SME začínal s projektom Zlatý fond denníka SME. Štát v tom čase míňal milióny na rôzne "digitalizačné" tendre, ktoré uchovajú dedičstvo našich otcov, ale každému bolo jasné, že z toho zasa nič nebude.
V školách nás síce učili o Kukučínovi, Jesenskom a Sládkovičovi, ale keď sme ich chceli čítať, bilo sa sto študentov o zhruba desať existujúcich voľne dostupných výtlačkov "povinného čítania" v celom okrese, väčšinou rozpadajúcich sa, vydaných tak päťdesiat a viac rokmi.
A tak sme v Zlatom fonde bez peňazí len tak začali tieto diela dávať na internet.
Zátureckého zbierka prísloví ma už v tom čase fascinovala, rád som ju čítal, listoval v nej, smial sa. A chcel ju veľmi zavesiť interaktívne na internet.
No bola to celkom, celkom iná kniha ako romány, poviedky či básne, ktoré sme dávali na web, bol to mikrovesmír, miniinternet, rozsiahla databáza, taká ohromujúca, že si každý programátor, ktorý ju chytí do ruky, povie: "To by bolo skvelé zavesiť na internet, dať tam vyhľadávanie, veď je to presne tak dobre poprepájané ako internet!" No potom dá od toho ruky preč, lebo by to bolo aj na niekoľko mesiacov driny.
Tak som sa nakoniec pre Zlatý fond i kvôli Zátureckému začal učiť programovať. Dielo sme spolu s digitalizátormi najskôr previedli do textovej podoby a potom riadok za riadkom pridávali na web. Trvalo to mesiace, potom sa práca prerušila vždy, keď som narazil na nejaký problém. A zase sme pokračovali o rok-dva.
Tak sa príprava z pár mesiacov pretiahla na takmer šesť rokov, zhruba na čas, keď v Zlatom fonde pribudlo 1700 iných kníh. Medzičasom sme zo Zátureckého vyťahovali aspoň ľahšie kúsky - projekt Hádanky a potom Nadávky.
Až teraz, po takmer šiestich rokoch konečne vznikol web aj pre celého Zátureckého. Je jednoduchý, zatiaľ nie prívetivý, ale je - www.ludoslovensky.sk. Dá sa vďaka nemu v Zátureckom listovať - po témach a po kľúčových slovách. A tiež hľadať, takže prídete, zadáte slovo „láska“ a stránka vráti všetky sentencie o láske, ktoré Záturecký zapísal.
Napríklad: „Láska, psota a chudoba zatajiť sa nedá“. „Zamilovaný i blchu od milej zje“ no aj „Ona od mňa a ja k nej; ona ku mne, ja od nej“.
Môžete sa v nej hodiny hrabať a vždy nájdete niečo zaujímavé. Je to vyše sto rokov, čo kniha vyšla, no aj tak je stále krásna.
O ľudovej múdrosti
A mňa to stále neprestáva prekvapovať, hlavne keď sa pozerám na výsledky volieb, počúvam, čo sú ľudia schopní napísať na Facebook. Nemal by byť výraz „ľudová múdrosť“ vlastne oxymoron?
V Zátureckom to zázračne neplatí. V knihe nájdete stovky zmienok o hlúposti, ale nič v nej skutočnosti nie je hlúpe. Možno je to tak vďaka času, za ktorý vznikala - kým na hlúposti a hlúpych sa zabudne, to, čo má nejaký význam, vydrží. A tisíc rokov je verubože dlhý čas.
Kiež by to bolo tak, no keby aj nie, mám aspoň tento alternatívny happy end.
Len si predstavte, o čo by bolo na tomto svete krajšie, keby sme namiesto „ty debil“ hovorili, keď sme naštvaní, „ty potrimiskár, oštinoha, kekečúr“. Neverím, že by sa niekto mohol na niekoho vôbec niekedy nahnevať.
