ROZHOVOR

Zvonko Lakčevič: S bratom chutí aj mastný chlieb lepšie ako stejk

V časoch, keď všetci karamelizujú cibuľku a glazujú, prichádza Zvonko Lakčevič so starými receptami.

Zvonko Lakčević (1965) sa narodil v Kotore v Čiernej Hore. Od siedmich rokov žil v chorvátskej Rijeke, kde skončil bakalárske štúdium žurnalistiky, v rokoch 1989 až 1991 žil v slovinskej Izole a odtiaľ prišiel do Československa, kde žije až dodnes. Študo(Zdroj: SME – GABRIEK KUCHTA)

Rodák z Čiernej Hory a fanúšik westernov ZVONKO LAKČEVIĆ má medzi našimi umelcami fúru priateľov. Tento rok stihol vydať dve knižky, na ktorých spolupracovala celá plejáda slovenských výtvarníkov. Stretli sme sa s ním pred Vianocami v ateliéri výtvarníka Laca Terena. Dali sme si slaninu a čerstvé jaternice z detvianskej zabíjačky, k tomu dobré víno a pobavili sme sa o tom, ako sa mu u nás partizánči.

Máte hlboký a uhuhňaný hlas, budeme si rozumieť?

Dúfam, že áno. Budem myslieť na to, čo mi hovorievala moja mama logopédka. Artikuluj, synu, artikuluj! A ja som neposlúchal, stále mumlal a zostalo mi to dodnes.

Patríte do partie slovenských umelcov, ktorí sa dostali do povedomia niekedy v osemdesiatych rokoch. S niektorými si dokonca hovoríte bratia. Ako to vzniklo?

Pamätám si len na tie pocity. Bolo to bratstvo na prvý pohľad.

Prečo ste sem prišli študovať?

Chcel som pôvodne študovať réžiu v Juhoslávii. Inak som novinár, dostal som bakalársky titul na žurnalistike v Rijeke, ale my sme sa orientovali viac na rozhlas a televíziu. Réžiu som medzitým skúšal v Záhrebe aj v Belehrade, ale u nás sa hlásilo na odbor každý rok takmer štyristo ľudí a brali troch-štyroch. Tam veľmi ani nezohrával úlohu talent, ale pedigre. To je, keď máte v rodine umeleckú tradíciu, keď máte pôvod.

Vy ste mali pedigre?

Nemal som. Na Slovensko som prišiel v roku 1991 na talentové skúšky a vzali ma. Prijali ma ako samoplatcu. A keďže som prestal platiť, tak som nedoštudoval. Bolo to sedemtisíc dolárov na dva semestre. Toľko chceli odo mňa. Trochu som sa posťažoval aj vášmu prezidentovi Havlovi.

Písali ste mu?

Kdeže. Stretol som ho v Depresse, v krčme oproti VŠMU. Prvý a posledný raz osobne. A bol to aj prvý a posledný Čech, ktorému som ja objednal jednu vodku a on mne dve. Bol milý, rozprávali sme sa a prišli sme na to, že tá finančná suma je trochu neadekvátna. Vypýtal si moje údaje, že sa na to pozrie, prípadne zistí možnosti na FAMU v Prahe. Ale potom do toho vstúpil Juraj Johanides a prešli sme na inú tému.

imo_1354_r1651_res.jpg

Laco Teren a Zvonko Lakčevič.

Sedemtisíc dolárov? Kde sa v roku 1991 prišlo na takú sumu za štúdium?

Neviem, ale toľko sa platí za štúdium budúceho pilota. Tu bola úroveň asi taká, že keď som si chcel urobiť školské cvičenie, musel som týždeň dopredu požiadať rektorát, aby som si mohol požičať tisíckrát dolámanú a polepenú videokameru na VHS.

Preto ste nedoštudovali?

Skončil som prvý rok s jednou dvojkou z filmovej kritiky, ostatné skúšky som mal za jedna. Lenže potom sa to začalo všelijako zamotávať s peniazmi, bol problém so štipendiami, do študentov sa neinvestovalo. Bolo to vo všeobecnosti dosť ťažké obdobie. V našom ročníku študovala ešte jedna Ruska, ktorá otehotnela, takže keď sa rozhodovalo, koho nechajú na škole, tak zvíťazila empatia. To bolo logické. Odišiel som zo školy, našťastie, mal som tu Laca – brata, a rodina ma podržala.

Zostali ste tu a medzitým sa v Juhoslávii začala vojna. Ako ste to vnímali?

Zapáčilo sa mi tu, mal som pocit, že život okolo Depressa, to je to pravé. Zároveň som počúval Slobodnú Európu a bojoval s pocitom, že všetko sú to zahmlené informácie. Neponáhľal som sa domov. Mama mala v ruke stále papier o tom, že študujem v zahraničí, ktorý ma vlastne chránil. Spočiatku som sa tu cítil stratený, bol som tu, ale v lufte. Nevedel som, na aké teritórium sa budem môcť po vojne vrátiť. Zostával som tu, postupne som sa asimiloval. Dnes sa tu cítim doma, sú okolo mňa ľudia, ktorých mám naozaj rád. Občianstvo nemám, lebo doteraz som nepodal žiadosť. Teraz by som aj chcel podať, ale musím sa vzdať druhého občianstva. Tak uvidím.

Chceli ste byť naozaj filmárom?

Mal som fixnú ideu vyštudovať réžiu. Ani som nemal veľmi chuť robiť filmy, ako skôr pozerať ich. Od štyroch rokov som filmofil, bol som hlavne fanúšikom westernoviek. U nás boli v televízii titulkované a cez ne som sa naučil aj po anglicky. Vyrástol som na nich, v škole som sa dokonca podpisoval ako Zvonko Kowboy. Mal som s tým, samozrejme, u učiteliek problém. Bol som doslova westernový fanatik.

Podarilo sa vám bez školy nejako dopracovať k réžii?

Trvalo mi to dvadsať rokov, ale vyzerá to tak, že áno. Už tretiu zimu nakrúcame hraný film, mal by byť hotový do konca marca budúceho roka. Volá sa Koza. Je to o mladom tmavom boxerovi Petrovi Balážovi, ktorý bol v roku 1996 na olympiáde v Atlante, vtedy, keď Ukrajinec Kličko mladší získal medailu. Do svojich deviatich rokov ho babka na dedine kŕmila iba kozím mliekom. Režírovať bude Ivan Ostrochovský, s ktorým už dlhšie spolupracujem, spoluscenáristom bude Marek Leščák. Vo filme aj účinkujem ako boxerov manažér. Chcel som pôvodne, aby to bol celovečerný dokument, lenže to bolo príliš náročné. V každom prípade sa nám podarilo získať podporu od Audiovizuálneho fondu, čo bola veľká motivácia, aby sme sa pustili do práce.

zvonko_res.jpg

Medzitým ste za krátky čas stihli napísať dve knižky – Uspávanky pre partizánov a Varešky pre partizánov, ktoré nedávno vyšli. Ako sa zrodil nápad písať? Či bola to potreba?

Na svedomí to má kurátorka Nina Gažovičová, v posledných rokoch patrí medzi mojich najbližších ľudí. Prvá kniha uspávaniek vznikala tak, že mi posielala esemesky s hocijakými slovami. Keď napísala jablko alebo nudapláž, sadol som si a napísal som príbeh. Celkom sa mi to zapáčilo, podobne ako neskorší nápad napísať príbehy o varení spojené s receptami.

Varenie je dnes v móde. Neprekážal vám tento trend?

Nechcel som písať kuchársku knihu, ale ani manifest proti konzumu. Skôr som mal pocit, že treba veci uviesť na správnu mieru. Presvedčili ma o tom napríklad bilbordy, ktoré som jedného dňa zazrel v centre Bratislavy. Bol na nich akýsi kuchár v nadživotnej veľkosti. Až keď som sa lepšie prizrel, mohol som si prečítať, že Lidl financuje súboj nejakého Ihnačáka s nejakým Bambačákom. Ten biely samuraj mal v rukách veľký nôž a na tvári grimasu, akože bad guy face zo spaghetti westernu. To je dosť rýchla transformácia za tie roky, čo som sem prišiel a všade na oknách potravín videl iba nápisy chlieb, vajcia, mlieko. A keďže som vyrástol v krajine, kde bol silný kult osobnosti, bol som prekvapený ešte viac. Pravda je, že takúto veľkú podobizeň Tita som u nás nikdy nevidel. Jednoducho, okolo jedla sa toho dnes veľa rozpráva a píše.

A nie je to dôležité?

Jedlo je dôležitá vec, ale radšej si dám s bratom kus mastného chleba, akoby som mal sám niekde v Patagónii jesť kilogramový steak, hoci ho mám veľmi rád. Jedlo je rituál. Keď je človek sám, naje sa, aby nebol hladný, ale prvoradé je, kde sme boli, s kým sme boli, až potom, čo sme jedli. Moja knižka je urobená tak, že okolo jedla nie je veľa mudrovania. Len malý príbeh, ktorý sa viaže na moju mamu, tety, susedku, ľudí, ktorí ma s dobrým jedlom spojili.

Ponúkate veľa jedál z morských rýb, varených v remoske. To bolo v Juhoslávii také obľúbené?

To súvisí s mojou mamou. Kedysi bola v Československu a priniesla si odtiaľ dve veci: platňu Karla Gotta a remosku. Dodnes v nej rád varím, ale teraz mám už kvalitnejšiu, aj mame som doniesol. Tie nové už nežerú veľa elektriny, sú vymakané. A za čias, keď sme používali tú starú, sa elektrina veľmi nerátala. Asi preto dopadla juhoslovanská ekonomika tak zle. Ale nebojím sa, elektriny u nás bude! Veď sme zem Nikola Teslu.

Obe vaše knihy ilustrovala celá plejáda slovenských výtvarníkov – každý recept niekto iný. Nebolo ťažké vybrať, ktorí to budú?

Pri prvej knižke som automaticky ponúkol najbližších bratov – Laca Terena, Danglára, Pala Čejku, Mareka Ormandíka. Pri druhej už obohatila výber aj Nina Gažovičová, a tak sa medzi 25 ilustrátormi nachádzajú aj takí, s ktorých tvorbou som sa dovtedy nestretol. Aj vekový rozdiel sa výrazne rozšíril – medzi najmladším a najstarším je rozdiel 51 rokov. Z každej ilustrácie som sa veľmi tešil, ako inak? Sú výborné. Výtvarníci nevyťahovali staré veci, ale nechali sa inšpirovať témami.

Ako vnímate slovenskú výtvarnú scénu?

Nie som špecialistom na výtvarné umenie, ale myslím, že medzi mladými je veľa nádejných talentov, niet čo oplakávať. Ak je v niečom problém, tak vo veľkých očakávaniach. Skoro v každom umeleckom smere sa očakáva, že sa skončí akadémia a hneď sa začnú predávať diela za tisíce. Vonku mladí po škole robia aj desať rokov hocičo, a pritom trpezlivo tvoria.

Kuchárske recepty majú zaujímavý efekt – stačí, že ich len napíšeme na papier, a už robíme druhým chute. U vás je to ešte inak – píšete vlastným jazykom, gulášovým. Rozumejú mu u vás doma?

Knihy som napísal jazykom, ktorým hovorím a rozmýšľam. Keď som tú prvú zobral do Čiernej Hory rodine alebo mame do Chorvátska, nerozumeli nič. Tu na Slovensku ľudia rozumejú, ale nie je to po slovensky. Materinský jazyk pomaličky zabúdam, zároveň nie som perfekcionistický ekvilibrista v slovenčine. No zdá sa mi, že je to prijateľnejší jazyk, ako keď mladé dievča, ktoré si hovorí speváčka, začne v rádiu vykladať, že musí dostať feedback od publika, aby ju to posunulo do iného levelu. Recepty, ktoré som vydal, sám varím, sú odskúšané, naučil som sa ich buď od našej kuchárky, od tety, alebo od susedy. Moja matka nechcela variť. Povedala – som logopédka, nebudem variť. Bola školská jedáleň, stravoval som sa tam. Keď som mal deväť rokov, narodila sa sestra a vtedy som vlastne začal. Miešal som detské kašičky, mixoval mrkvy a tak.

Rozmýšľate dlho nad slovami?

Predtým dlho dumám, ale za pár minút napíšem. Píšem rýchlo a neupravujem. Nepoužívam ypsilony, som ako Vuk Karadžič, ako hovorím, tak i píšem. A neovládam písmeno ch. U nás ho nemáme. Keď napíšem, urobí mi to radosť. A keď som videl, že kniha urobila radosť aj výtvarníkom, ktorí na nej spolupracovali, vravím si, bol to naozaj dobrý partizánsky čin.

imo_1367_r4441_res.jpg

Laco Teren: Zvonko priniesol zvonkoliku

Máte blízkych ľudí, medzi ktorými sa narodíte, a potom takých, ktorých stretnete.

Výtvarník Laco Teren a Zvonko Lakčević sa stretli pred 22 rokmi. Kde? „Nebudete nám veriť, ale v krčme. Konkrétne v kaviarni Depresso oproti VŠMU. A neskôr aj U Danglára, ešte predtým, než sa kaviareň začala volať Verne,“ spomínanajú na prvé „bratské“ výlety.

Krčmu odjakživa vnímali ako inštitúciu, takzvané nutné zlo, kde inde by sa mali stretávať? Keby vraj boli hipsteri, tak sa možno idú spolu pobicyklovať, lenže to by ich iba rozptyľovalo. Vtedy ešte o knižkách Zvonka Lakčevića nikto ani nesníval. Prešlo dvadsať rokov a sú tu rovno dve.

„Už prvá knižka uspávaniek bola radosť. Keďže sme bratia, všetko, čo napísal, mi veľa hovorilo,“ hovorí Laco Teren, ktorý sa podieľal na ilustráciách oboch kníh. Sú podľa neho najvýznamnejším počinom od príchodu Cyrila a Metoda, ktorí priniesli hlaholiku. Brat Zvonko totiž priniesol zvonkoliku.

Navyše on sa v časoch, keď všetci naokolo ostošesť karamelizujú cibuľku, varia bešamel a glazujú, vracia cez recepty v druhej knihe k podstate.

Sám Laco ako vášnivý jedák, ale aj čitateľ kuchárskych kníh a dokonca kuchár potvrdzuje, že najvychýrenejší kuchári sa dnes čoraz viac hlásia k domácim kuchyniam svojich mám a starých mám. „Zvonko to má prirodzene v sebe a ponúka recepty s výnimočným humorom bez toho, aby čakal na vydanie nejakej anglickej knihy prestížneho kuchára, ktorou by sa inšpiroval. Sú vždy spojené s malou poviedkou, príbehom, a to vlastne súvisí s tým, čo mám najradšej – že jedlo je rituál medzi priateľmi alebo s rodinou,“ vraví.

Páči sa mu, že pri spolupráci sa stretla partia ľudí, ktorí sa dávno nevideli, neskôr pribudli ďalší ilustrátori a fanúšikovia a vznikla zaujímavá komunita. Laco je presvedčený, že je to ten najprirodzenejší jav. „Jedlo je veľmi dobrý dôvod, ako dať ľudí dokopy. Som rád, že po roku vychádza ďalšia kniha. Nina Gažovičová urobila krásnu robotu. Je mi cťou byť jej súčasťou.“

Sarma, novoročné jedlo podľa Zvonka Lakčeviča

Mlete meso s rižom zabalene do lista kisle kapuste. Nič vinimočne. Ale na Balkane si nevem predstavit Novi rok bez sarmi. Všetci ih varija a ked ideš gratulovat po rodine, všade ih musiš skušat. Vlastne skoro celi tižden iba ješ sarmi.

Ja na Silvester neni som doma, inač bi ih asi nejedol po celi rok. Hodim na jar. Tetka tedi mava probleme vibavit dobre kisle kapustne liste, ale vždi ih vibavi. Tetka sarmu zapeka a hovori, ze inak neni dobra.

Ja ju iba varim a nezapekam, ale tetkina sarma je najlepša.

  1. Zomeleme polovičku bračovog pljecka, polovičku hovezog krka, buhneme to na panvicu, na ktorej sme pražili 2 najkrajane cibulu a 7 mrkvi.
  2. Pomali to dusime, dame hrst, dve riže, osolimo a očernokoreňujeme.
  3. Po takih 15 minut vipneme a zabalujeme do kislih kapustovih listov.
  4. Na dno hrnca dame nakrajanu kapustu, 2 ližičke červene paprike a na to, natesno, ku sebe, baličke sarmi. Na to davame udene maso, udena rebra, kuske pršuta, kuske klobase, čo mame a trošku posipeme červenom paprikom.
  5. Potom dalša rada baličkov a zasa udenin, čo mame a tak dalej, kim neprideme na par cm od vrha hrnca.
  6. Zakrijeme kapustovima listima a prelejeme, iba 2 centimetra nad nimi bola:

a) pola voda, pola rajčinove pire

b) jak to ja mam rad, hovadski nektar

  1. Tri hodine varimo na malom ohni a sledujeme, abi neprišlo k dehidrataciji, lebo nechceme tragediju.

Kamarad Goran mi rospraval o idealu silvestrovanja jeho kamarada. Leži v kuhinji, sleduje hodinki, jak odhaza stari rok a počuva dupot pokrievki na hrncu so sarmom.

zvonko3_v_res.jpg

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  4. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  6. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  7. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  8. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl?
  1. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  2. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  3. BILLA a ÚNSS skontrolovali zrak 10 380 slovenským deťom
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Borguľa žiada vyrúbenie dane pre americkú ambasádu
  7. Stanovisko Klubu pre BA k mimoriadnemu rokovaniu zastupiteľstva
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  9. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  10. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  1. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 6 635
  2. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 4 865
  3. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 169
  4. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 809
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 2 481
  6. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 080
  7. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 1 808
  8. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 574
  9. V meste či mimo mesta, stále s kvalitným internetom 1 121
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM® 660

Téma: Víkend


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Spievajúci dom týral operou celú ulicu

Je to najabsurdnejší susedský spor, ktorý sa na Slovensku odohral. V Štúrove žena štrnásť rokov púšťala od rána do večera nahlas operné árie

SVET

Ugandský Tarantino vraždí pre zábavu. Film je život

Afrika má Chucka Norrisa a točí filmy, ako nik iný.

DOMOV

OĽaNO nie je iba Matovič, hovorí jeho líder. Uvažuje, že sa stiahne z politiky

Matovič hovorí, že sa mu stalo niečo závažné.

Neprehliadnite tiež

Nechcite vedieť, prečo je najväčším strašiakom pre deti akurát medojed kapský

Vrabec si myslí, že je bocian, ale to je málo. Animák Bocian Riško prináša len otrepané postupy.

Šéf detskej televízie: Zdôrazňujeme kompletnú rodinu, ale neriešime politiku ani náboženstvo

V rozprávkach slovenskej Ducktv sa proti drakovi bojuje zubnou kefkou. Aj svet na nich fičí.

Koncert Norah Jones v Ostrave mal jednu chybu. Znel príliš ticho

Na festivale Colours of Ostrava vo štvrtok zneli dva silné hlasy.

Nekrológ

Benningtonove trápenia nevyšli nazmar. Dôkazom je Hybrid Theory

Správe o smrti speváka Linkin Park sa nedá uveriť.